Dado

Začnem negatívnejšie - Život Briana má pár hluchých miest, ktoré ale nebudem kvôli nechcenému prezradeniu deja (a pre obavy z toho, že by v tom niektorí fanúšikovia videli rúhanie) konkretizovať a ktoré mi, aspoň zatiaľ, nedovolia siahnuť po ešte vyššom hodnotení. Tie sa však v záplave vynaliezavých, trúfalých a predovšetkým nesmierne vtipných hlášok a výstupov strácajú ako rešpekt ľudu voči Pilátovi Pontskému, zúfalo sľubujúcemu "puepustenie niektouého z odsúdencov." V porovnaní s nekonzistentným a skôr trápnym Svätým grálom diametrálne odlišný zážitok, po ktorom mám nutkanie v čo najbližšej dobe siahnuť po ďalšom kúsku z dielne Monty Python. (85%)

Som typom človeka, ktorý neohŕňa nos nad žiadnym konkrétnym typom humoru a ako bernú mincu berie len a len to, či ho niečo dokáže úprimne pobaviť. A práve v tom tkvie môj problém s bizarnou púťou kráľa Artuša za bájnym Svätým grálom - nebavila ma. Aby som nebol pokrytecký, musím oceniť scénu z hradnej veže z príbehu sera Lancelota, ktorá ma dokázala rozosmiať aj pri opakovanom zhliadnutí. Zvyšok diania však na mňa pôsobil v lepšom prípade nevýrazným, no stráviteľným dojmom, v tom horšom (a bohužiaľ frekventovanejšom) som už iba premýšľal nad tým, či sa pozerám na prácu uznávaných britských komikov, alebo výsledok zúfalej improvizácie skupinky maturantov, ktorí si nechali prípravu zábavného programu stužkovej na posledný deň. Asi navždy pre mňa zostane záhadou, ako mohlo niečo podobné vyjsť z produkcie tých istých ľudí, ktorí o štyri roky neskôr natočili neporovnateľne lepší Život Briana. (40%)

Zrejme nie som prvý a zďaleka ani posledný, kto mal tú česť s najpauzovanejšiou scénu v histórii kinematografie omnoho skôr, ako videl samotný film, z ktorého pochádza. Základný inštinkt si však v žiadnom prípade nezaslúži prostú nálepku "tej veci, v ktorej Sharon Stone tak efektne ukázala rozkrok". Nespomínam si totiž, kedy som naposledy videl tak intenzívny a vyostrený triler, ktorý ma niekoľkokrát dokázal zneistiť aj v okamihoch, kedy som si bol vyústením celej zápletky takmer istý. Navyše, erotické scény našťastie nenaplnili moje obavy - ani náhodou nepôsobia samoúčelne a vynikajúco dotvárajú dusnú atmosféru, ktorá sa vznáša vo vzduchu od prvej až do záverečnej minúty snímky. (90%)

Úvod filmu zasadený do zasneženého viktoriánskeho Londýna je jedným slovom očarujúci, no potom, čo sa s ním rozlúčime, nastáva veľmi nepríjemné rozčarovanie. Vstupom hrdinky do gýčovo spracovaného paralelného sveta totiž započne otupné dobrodružstvo s predvídateľnou zápletkou a otravnými postavami, ktorým už podľa očakávania vyvolaného trailerom kraľuje Sladkastá víla, zakončené absolútne nezvládnutou akciou v závere. V období Vianoc by ma atmosféra filmu spolu s hudbou, ktorá vychádza zo svetoznámeho Čajkovského baletu, možno dokázali pri hodnotení obmäkčiť. Koncom februára, kedy sa mi film podarilo zhliadnuť, však podobné zahmlenie zmyslov nehrozí. (45%)

Život francúzskej spisovateľky Sidonie-Gabrielle Colette už na prvý pohľad skrýva v sebe nemalý potenciál, ktorý by bol výnimočný tvorca schopný pretaviť možno i v horúceho kandidáta na filmové ocenenia. Wash Westmoreland však dokázal zaujímavý materiál trestuhodne premárniť a vystaval z neho len rutinne pôsobiacu životopisnú snímku. Solídne herecké výkony ústrednej dvojice či verné zachytenie dobového Paríža, to sú kvality, ktoré jej nemožno uprieť. Ibaže nič z toho, dokonca ani pikantne ladené scény (vôbec celá lesbická línia pôsobí, akoby scenáristov otravovala úloha plnohodnotne ju spracovať), nie je natoľko výrazné, aby dokázalo zachovať spomienky na film v pamäti diváka dlhšie než pár dní. (55%)

Filmy zo súdneho prostredia mám rád. Práve preto som sa rozhodol pozrieť si aj Sudcu, netušiac, že súd v prípade tejto snímky zohrá len úlohy kulisy pre rodinnú drámu. A hoci tak moje očakávania neboli v tomto smere naplnené, vo výsledku mi to ani príliš nevadilo. Bližší pohľad na zložitý vzťah otca so synom je totiž sám osebe dostatočne pútavou témou, ktorá oplýva silnými emóciami, vychádzajúcimi z príbehu prirodzene a nenútene, zásluhou čoho v porovnaní s podobnými prípadmi nepôsobia vôbec rušivo. Body navyše zároveň plynú z vynikajúcich hereckých výkonov Downeyho Jr. (nehneval by som sa, ak by si od predražených blockbusterov k civilnejším rolám odskočil častejšie) a predovšetkým Duvalla, ktorého mi je až ľúto, pretože o filmové ocenenia musel bojovať s neprekonateľným J.K. Simmonsom. Zamrzí asi iba príliš malý priestor pre postavu B.B. Thorntona a aj to, že celá línia s Verou Farmigou pôsobí zbytočným dojmom - myslím, že v 141 minútach by sa po menších úpravách scenára našlo na jej dôstojné rozvinutie času habadej. (80%)

Nie je to až taká bomba, o akej som zo všetkých strán počúval. Ale možno je to aj moja chyba, keďže som očakával, že tentoraz konečne nebudem svedkom niektorých neduhov, ktorých sa už roky nedokážu filmové adaptácie komiksov vyvarovať. Aj najnovší Spider-Man sa tak snaží byť nahláškovaný až po strop, čo je občas, ale naozaj len sporadicky, skôr na škodu veci, a na dôvažok prichádza s takým neprehľadným akčným vyvrcholením, že by ním mohol pokojne konkurovať aj tomu najväčšiemu digibordelu z dielne DCEU. Našťastie sa však od konkurencie inšpiruje predovšetkým jej silnými stránkami, ktoré navyše dokáže dokonale vyšperkovať. Dianie, ktoré tím animátorov odel do skutočne unikátneho výtvarného šatu, tak nielenže plynie bez najmenších zádrhov, ale okrem toho so sebou prináša pestrú paletu nápadov a zástup sympatických hrdinov, z ktorých väčšina by si zaslúžila vlastný film (mojím osobným favoritom je v tomto smere Spider-Man Noir). Príbeh zároveň obstojne, hoci tentoraz už bez výraznejšej originality, funguje aj v momentoch, kedy sa tvorcovia rozhodnú zahrať na vážnejšiu strunu. Možno ma teda Paralelné svety neodrovnali tak, ako som dúfal, no v budúcnosti si tento film určite rád pozriem znova. (80%)

Pocitovo najslabší diel spomedzi všetkých troch, a to najmä kvôli zasadeniu príbehu do dôb divokého západu, ktorý mi na filmovom plátne príliš nesedí a westerny vo všeobecnosti nevyhľadávam. Inak však nemám žiadne vážnejšie výhrady - dianie je aj naďalej ohromne svižné a ani na sekundu nenudí, zatiaľčo humor, opäť postavený predovšetkým na svojských charakteroch Martyho a doktora Browna, funguje i tentoraz takmer bezchybne. Nebudem mať preto žiadne výčitky svedomia, ak prehlásim, že Návrat do budúcnosti 3 je skutočne dôstojným zakončením jednej z najlepších trilógií, aké kedy uzreli prítmie kinosál. (90%)

Návrat do budúcnosti 2 začína presne tam, kde skončil prvý diel, a to neplatí len o príbehu. Zemeckis nám totiž opäť naservíroval nesmierne zábavné a nápadité dobrodružstvo s osvedčenou dvojicou sympatických hlavných hrdinov, ktoré tentoraz okorenil aj o (v niečom trefnú, v inom zase poriadne prestrelenú, ako už dnes dobre vieme) predpoveď vzdialenej budúcnosti. Ako nadstavbu navyše ešte viac využíva samotné cestovanie v čase, v ktorého zákonitostiach sa síce scenár trochu zamotáva, no tento nedostatok je skôr vďačným materiálom pre snaživých hľadačov filmových chýb, než dôvodom, prečo by mali byť fanúšikovia sklamaní. Tí si totiž len sotva mohli priať lepšie pokračovanie. (95%)

Narozdiel od mnohých ľudí mi na Calibre určite nevadil koniec. Síce na prvý pohľad môže pôsobiť ako pritiahnutý za vlasy, avšak už samotná situácia, v ktorej sa obyvatelia mestečka i jeho dvaja návštevníci ocitli, je natoľko vyhrotená, že je nemožné s istotou tvrdiť, aké konanie by v takomto prípade bolo vierohodné. Omnoho viac mi prekážalo nevyrovnané tempo, ktoré občas priam uspáva, čo by sa pri podobne nervydrásajúcej zápletke nemalo stávať. Filmu by tak zrejme pomohlo skrátenie aspoň o štvrťhodinku, prípadne ruka skúsenejšieho režiséra. Premiéra Matta Palmera na tomto poste sa však aj napriek tomu dá označiť za pomerne vydarenú. (65%)