Copacabana

Čože? Tak toto jedine len ako párodia. Jeden trápny vtip nasledoval druhý, a presne také, na ktoré som alergická. No nič, tak nie vždy sa podarí, dosť ma to nezaujalo a ani neodporúčam z daných dôvodov, no hviezdičky sú z mojej strany jedna za pána M. McConauhgey a druhá za pekné HD. Ináč palec dole.

Dave Grohl je veľký človek. Nesmierne talentovaný, charizmatický, so srdcom na tom správnom mieste, a to, ako mu záleží na kapele ale aj na hudbe celkovo kričalo z každého jedného záberu, a to je asi aj dôvod, prečo majú všetky jeho veci takú hĺbku. Ďalšia vec, ktorú na ňom obdivujem, že aj napriek tomu, aké sú teraz veľké hviezdy, zostal aj naďalej sám sebou a vidno na ňom veľkú pokoru. Dostala som dokonca viac ako som očakávala, okrem skvelého hudobného zážitku nechýbali dojemné chvílky, ale aj také, ktoré ma rozosmiali. Nedá mi nespomenúť, ten nový album je vážne skvelý, hudobné majstrovstvo, a keď som ho počúvala ešte pred týmto fimom, tak som bola ohromená tou úžasnou pozitívnou energiou, ale keď som videla tú atmosféru pri nahrávaní u ňho doma, a jeho zlatú rodinku, hneď som pochopila. A chlapci ďakujem, kvôli vám som zmeškala prednášku, pretože to sa jednoducho nedalo vypnúť, ale neľutujem, dobre som spravila.

Čo to tu máme za novinku? Pri sledovaní som mala pocit neistoty haunted house, morbídnosti a zvrátenosti vlastnej rodine Addamsovcov a pomedzi to sa mihali ako deja vu rôzne znepokojivé postavy ako vystrihnuté z prastarého filmu Freaks. Avšak táto verzia bola o poznanie viac vytúnená a dokonale prestrihaná so šialeným tempom. So štipkou perverzna až fetišu presne podľa môjho gusta. Všadeprítomná paranoia a podozrievanie nedá vydýchnuť, no na prebratie sa zjaví zase scéna plná nadhľadu, ktorá sa neberie príliš vážne, a to je na tom práve sympatické a dodáva story nový rozmer. Osobitne ma zaujal samotný dom, ktorý je na jednej strane desivý, ale na strane druhej niečím neskutočne príťažlivý, až som si ho obľúbila, takisto ako novoprisťahovanú rodinku, a z nej najviac Violet, ktorá mi niečím pripomína veľmi veľmi Wednesday z Addamsov (a tú zbožňujem). Herci navyše podávajú celkom dobré výkony, vôbec nehysterčia ani neprehrávajú. Aby som sa nerozpisovala donekonečna, čo by sa o tomto seriáli v kľude dalo, tak spomeniem ešte úderný opening, hudbu, a v halloweenskom dieli tiež neprekonaeľne skvelé masky. Pre tých, čo čakajú gore fest nič moc, je to skôr také umeleckejšie a mysterióznejšie, ale pre mňa numero uno.

Maximálne predvídateľné, s minimom naozaj vtipných momentov, čiže príbeh ma nebavil, herci detto, v tomto prípade bolo veľmi cítiť, že to bolo hrané (bez iskry), a to nezachráni už nič. Z môjho pohľadu nie veľmi vydarený počin.

K plnému hodnoteniu ma priviedlo to, že celková problematika je chrstnutá divákovi do ksichtu priamo, bez akýchkoľvek servítok, cenzúr či odvracaní kamery, z toho práve plynie autentičnosť a dôveryhodnosť podporená tiež príbehom, ktorý sa naozaj stal, čo je aj z filmu cítiť. Pri čítaní knihy som si Berlín aj deti presne takto predstavovala, všetka tá špina, odtiene šedej evokujúce beznádej a depresiu a vidieť tie chodiace tiene so strhanými tvárami, no mala som dosť a asi aj mám na dlhú dobu. Aj keď som mala spočiatku pochybnosti, či si film pozriem, a aj som to celkom dlho odkladala, nakoniec neľutujem, vyplatilo sa. Najlepšie scény boli útek na strechu, a je zaujímavé, že som sa dokázala tak vžiť (aj keď si myslím, že to nemal byť zámer), že SPOIL pri odvykačke som cítila bolesť s nimi, pri krádeži dávky som cítila hnev a pri scéne doma v kúpeľni som cítila neskutočnú úzkosť. Takže zaujímavé, už som len čakala, keď sa mi začnú triasť ruky..Ale nie, nebudem zľahčovať, to som nechcela dosiahnuť, pravda je, že život je príliš krehký a deti veľmi zvedavé. Heroes od D. Bowieho mi znie v hlave ešte teraz.

Takto to má presne vyzerať. Zbytočne nepresladené, no napriek tomu pôsobí v mnohých scénach dojemne a romanticky, a medzičase som sa bavila, až som sa za brucho chytala. Na žiadne hluché miesta som nenatrafila, aj napriek celkovej dĺžke,a samozrejme nesmiem zabudnúť vydvihnúť zlatíčko Goslinga, ktorý opäť poodhalil kúsok zo svojho hereckého majstrovstva (a nie len hereckého). Najlepšie scény jednoznačne hriešny tanec, záhradná a "oprava" poistiek, to ma dojalo.

Bloody hell! - tak toto bolo niečo. Jeden nekompromisný úder a šok za druhým boli prítomné na každom kroku. Lomcovali mnou pocity bezmocnosti, baeznádeje, hrôzy, zdesenia, ľútosti a hnevu. Všetky na volume max, plus nesmierne množstvo scén, ktoré sa mi budú asi ešte dlho ako výstražný prst premietať pred očami. Tomuto ja hovorím, že kliniec bol udetý presne po hlavičke.

Spočiatku sa mi to javilo ako mozaika zdanlivo nesúvisejúcich až náhodných záberov s fundovanými komentármi , no neskôr vo mne prepukol pocit, že ale veď tak to má byť, divočina je presne takáto - na prvý pohľad chaotická, no keď sa pozrieme bližšie, tak je fascinujúce sledovať s akou dômyselnosťou sú všetky vzťahy usporiadané a všetko súvisí so všetkým. Čo ma asi najviac zaujalo, prekvapilo a potešilo boli práve príbehy, čoby príbehy - skutočné životy zvieratiek a hlavne medveďov, čo by som radila si pozrieť ľuďom s predsudkami voči týmto zvieratám, pretože naozaj nevyzerajú ako zabijaci. Keď sa vo filme chvíľu neobjavovali, už som len čakala, kedy konečne prídu. Nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť prácu E. Baláža, bez ktorého by to boli tiež veľmi pekné zábery, no na základe jeho fundovaných, ale zato logických vysvetlení sme mohli mať aj my na chvíľu pocit, že sme ako doma a rozumieme týmto prekrásnym miestam našej zeme. Dotýkajme sa prírody srdcom.

Veľké pravdy a krásne zábery prírody doplnené ľubozvučnou slovenčinou :) . Jednoduché, ale poučné.

Punk: Attitude - názov pekný, no dať o hviezdičku viac by mi prišlo už čisto ako pózerina. Avšak pripomenúť si niektoré naozaj kvalitné skupiny bolo príjemným zážitkom, no bohužiaľ im bolo venované málo pozornosti, a čo mi je ľúto, tak také pecky ako The Adicts alebo Joy Division boli úplne vynechané (aj keď v jednom úseku som začula kúsok JD, no hovorené o nich nič nebolo). Naopak bola som prekvapená, čo tam robili takí Limp Bizkit (úplne odveci) alebo opisovanie nezmávych, alebo veľmi starých skupín zo začiatku mi tiež liezlo na nervy, lebo tomu venovali veľa času. Kto si chce spraviť prehľad o punku, radím skôr originálny "Punk's Not Dead". Tam sa dostanú k slovu aj kvalitnejší predstavitelia novšej generácie, a nie iba samí vyžití dedkovia, lepšie skupiny a ak sa nemýlim, tak aj viac live show.