Avathar

Ten pocit, keď si uvedomíte, že toto je presne ten film, ktorý ste vždy túžili natočiť... Viac asi netreba dodávať.

Štýlové. Oproti Dolanovmu debutu sa mi tu však o dosť ťažšie emocionálne napájalo na postavy. Tie sú síce dobre zahraté, ale inak pomerne... prázdne. To, že dvaja hlavní hrdinovia sú dobrí priatelia sa dočítate v synopse, zo samotného filmu to ale takmer vôbec nevyplýva. A miestami je to naozaj až nepríjemne vyumelkované a snažiace sa za každú cenu o „umenie.“ Dolan má síce veľký cit pre výtvarnú stránku, záberovanie, kameru či použitie hudby, ale nestačí to. Hlavným problémom je totiž scenár – mohol byť viac prepracovanejší, viac psychologickejší, emocionálnejší... Takto sa na to síce fajn pozerá, ale mám pocit, že tentokrát sa Dolan sústredil viac na formálnu stránku a obsah až tak neriešil a viac-menej len ostal na povrchu. Celkovo to teda nezanechá absolútne žiadnu stopu. Škoda.

Je to bez debaty: DeMonaco si zaslúži pochváliť. Prvá OČISTA sa snažila silou mocou pôsobiť hororovo, psychologicky a tiesnivo, čo jej takmer vôbec nevychádzalo. Potešilo ma preto, že režisér sa vyprdol na pôvodný koncept "home invasion" a urobil dvojku tak, ako si to absurdný námet žiada: ako drsný akčný survival thriller. Pritom sa na to mohol vykašľať a urobiť dvojku ako kópiu jednotky tak ako to zvyknú tvorcovia ostatných sérií (áno, dívam sa na vás PARANORMÁLNE AKTIVITY). Celkovo je to po všetkých stránkach svižnejšie, akčnejšie a dynamickejšie ako jednotka. DeMonaco sa síce opäť nevyhol niektorým nešvarom (predvídateľnosť scenára, odhadnuteľnosť niektorých zvratov), ale celé je to viac vyvážené a viac to drží pokope. Kvitujem, že sa DeMonaco snaží nápad ďalej rozvíjať (partizánska opozícia voči Očiste) a konečne sa - aspoň miestami - nebojí absurdity, hyperboly a čierneho humoru (aukcia plná zazobaných sadistov). Postavy sú sympatické, hlavný hrdina dostatočne badass a vo výsledku to na mňa pôsobilo o dosť napínavejšie ako jednotka. Poctivá práca a musím konštatovať, že sa teším na prípadnú trojku. A sám som tým prekvapený.

Meh. Akože okej, je to remeselne zvládnuté. Ale niežeby som po ohlasoch nečakal viac. O DOSŤ viac. Rozhodne to nie je tak znepokojivé ako by si námet zaslúžil. Napínavé to síce celkom je, ale len v určitých momentoch. Čakal som, že v dome a okolí sa rozpúta omnoho väčší psycho-teror. Roztomilé detváky sú síce obsadené vynikajúco a človek by im najradšej švihol lopatou medzi oči, dospelé postavy sú však mizerne napísané, tristne zahraté a skrz-naskrz nesympatické (snáď až na Casey, ktorá ako jediná reaguje na situácie okolo nej viac-menej racionálne). Ich prázdne tlachy ma rozčuľovali a ani náhodou som im nedržal palce, nieto ešte aby som sa strachoval o ich životy. Koniec-koncov, svojim správaním si o to odpravenie vyslovene koledovali. Ženská nájde svojho ťažko zraneného/umierajúceho manžela v stane svojich ratolestí, ktoré na ňom skúšali ostrosť kuchynských nožov. Následne sa decká pokúsia ženu ubodať priamo v stane. Čo urobí ona? Obviní najstaršiu dcéru (Casey), že detičky zmanipulovala, aby na ňu zaútočili, pretože veď oni sú predsa tak cute. Logic, motherfucker. Alebo ultra nesympatický hipisácky tatko, ktorý zdrhne autom hneď pri prvej možnej príležitosti (nonštalantným hereckým štýlom „Christ. Fuck all ya, I’m going home“). Samozrejme s dcérenkou na vedľajšom sedadle. To som si už normálne hovoril: „Tak ti treba, zmrd,“ a škodoradostne očakával, kedy sa objaví jeho mŕtvola. Skutočne... tie postavy ma tak neuveriteľne srali, že pre mňa bolo nemožné sa s nimi stotožniť. Ku koncu to už navyše solídne stráca dych, čo je pri takejto krátkej stopáži neodpustiteľné. Taký EDEN LAKE bol omnoho viac disturbing, takže vo výsledku skôr sklamanie. 2,5* zaokrúhlene nadol.

"NOT QUITE MY TEMPO..." Kraťas, ktorý predchádzal celovečernému WHIPLASH-u. Chazelle tu sfilmoval vlastne jednu scénu zo scenára, ktorá ostala aj v celovečeráku - Niemanovu prvú hodinu u Fletchera. Poteší, že sa tu opäť objavuje J. K. Simmons, ktorý si to opäť neskutočne dáva. Johnny Simmons ako Andrew mi však prišiel trochu slabší, Miles Teller sa mi pozdával viac. Inak sa jedná o scénu takmer zrkadlovo podobnú s neskorším filmom, vrátane strihu apod. Dokonca aj niektorí herci z jazz-bandu si svoje postavy neskôr zopakovali (Tanner, Metz). Napriek tomu sa mi neskoršia podoba scény v celovečeráku zdala o niečo lepšia čo sa týka celkovej atmosféry, tak niektorými hereckými výkonmi. Ale aj tak som si tento bonbónik ako fanúšik WHIPLASH-u skvele užil.

Tak toto mi sadlo priam neskutočne. Mladý, zamilovaný párik. Nikde nikto. Len akési svetlá prechádzajúce nocou. A lesy, v ktorých sa niečo deje... Prirovnanie k Trierovmu ANTIKRISTOVI vôbec nie je od veci. Atmosférická, tajomná pecka. Náznaky vysvetlenia v závere mohli byť viac tlmené, prijal by som väčšiu enigmatickosť, ale aj tak si cením, že režisér okolité "zlo" ešte "pre istotu" na plnú hubu neodhalil (resp. neukázal).

Možno sa to z hodnotenia nezdá, ale MAMA ma trošku sklamala. Sakra, už by tí tvorcovia mohli pochopiť, že divák sa najviac bojí toho, čo nevidí, kurva! Momenty keď je ústredná "mama" len tušená či ukrytá v tieňoch fungujú perfektne. Príbeh je sľubne rozohraný, ale v zásade nedotiahnutý (veľká škoda, potenciál bol veľký). Miestami sa to tvári ako podmanivá hororová rozprávka (ten vizuál!), miestami ako tuctový horor (až toľko tých ľakačiek nemuselo byť). Nemôžem však povedať, že by som sa nudil (hoci je pravda, že film by si zaslúžil prestrihať, ku koncu už to fakt citeľne stráca dych), herci sú schopní, atmosféra funguje a niektoré scény skutočne výživné. Takže fajn, za pozretie to stojí.

"NIEKTORÉ VECI SÚ NEZVRATNÉ. A AJ KEĎ CHCEME, NEDOKÁŽEME ICH VRÁTIŤ NASPÄŤ." Ó, aké poetické! Už dávno mi žiadny film nepil krv tak, ako tento rádoby pokus o "art." Film hlboký asi ako tá vypnutá fontána, čo by nevadilo, nebyť otravnej snahy za každú cenu sa tváriť ako premúdrelé / metafyzické rozjímanie o zlom svete, nepriazni osudu a smútku v ľudskej duši, ach. Repliky tej slečny sa - bez preháňania - nedali počúvať.

Pre mňa mierne sklamanie, prameniace však z čisto mojich subjektívnych očakávaní/preferencií. Film je totiž skôr thriller (miestami dokonca dosť depresívne ladený), než komédia. Čo je - pre mňa - trochu škoda. Čakal som viac humoru/hlášok, menej gore/psycho/thriller-vecí a tiež menej predvídateľný dej. Herecky nemám čo vytknúť. Gemma a Anna sú roztomilé, Reynolds správny magor. A pán Whiskers a Bosco suverénne vládnu. Škoda, že sa celý film neniesol viac v komediálnejšej rovine. Ten námet si to vyslovene pýtal.

Prečo sa podobné malé a napriek tomu tak emocionálne filmy netočia u nás? Kruté, silné, realistické, bez zbytočných kudrliniek a odbočiek. Úplne presne vystihnutá súčasná doba/spoločnosť. Marion na Oscara.