ancientone

Zmutovať perfektnú jednotku na tri krát zopakovaný vtip, čo presviští tesne mimo divácke zmyslové orgány chce tiež kus umu.

Linklater sa krvopotne snaží o 2hodinovú konverzačku. Film pri tom oveľa lepšie funguje v rovine obrazu, ako čistá vizuálna štúdia jedného obdobia.

Storytellingovo epic fail, po vizuálnej stránke zabudnutý klenot nultých rokov. Filmografia Halle Berry je dráha nečakaných vzostupov a bizarných kvalitatívnych pádov, ale práve momenty "pádov" v sebe nesú nečakané prekvapenia. A samozrejme, to isté platí aj o Kassovitzovi.

V smršti bizarných nápadov a prehrotenej 00s estetiky (neberte to ako negatíva) je zábavné rozkódovávať odkazy na celú predošlú bondovskú sériu. Die Another Day je frenetická bilancia aj cesta do slepej uličky, kde Bond glosuje sám seba a naráža na vslatné vyčerpanie a potrebu reštartu (ktorý prišiel v podobe Casina Royale). labutia pieseň v podobe kinematografického rejvu. Tie slzy smiechu vždy prejdú do sĺz dojatia. Aj na asi 300-té pozretie.

Ronny Yu je frajer a mág v jednom. A to preháňam iba veľmi mierne. Po tom,ako resuscitoval a vyšvihol sériu Childs Play, od začiatku zakliatu vo vlastnej (pod)priemernosti s dielom Bride of Chucky, zhostil sa úlohy slasherového reanimátora s postavami Jasona a Freddyho Kruegera. Výsledok je až zarážajúco dobrý mashup soap opery, teen komédie a dvoch slasherových sérií, povstavajúcich z popola s úžasným nasadením. Yu premieňa žánrové klišé na excentrické štýlové jazdy, hrá sa s objektívmi a pozíciami kamery, prináša kus videoklipovej estetiky a brutalitu miesi so zmyslom pre dobre vystavaný gag. V kontexte hŕstky podarených 90-kových/00s metaslasherov (Slumber Party Massacre III, Scream, Candyman, Bride of Chucky, Seed of Chucky, Halloween: H2O, Urban Legend...)pôsobí Fredy vs. Jason ako podhodnotená vlajková loď. Hlavný zdroj diváckeho opojenia spočíva v tom, že Yu navracia slasher k jeho (prchavým) koreňom, kedy bol schopný prinášať zaujímavé formálne riešenia a jednoducho výrazovo štýlové kino.

Žandár a tuneri.

Desať epizód sa rozbieha chronologicky aj vertikálne (sledujeme prierez dejinami českého rapu, a zároveň aj pokrytie diverzity súčasnej scény), no finálny výsledok ostáva rozporuplný. Pútavý vizuál relácie sa rýchlo transformuje do klasického postupu hovoriacich hláv prestrihávaných archívnymi zábermi alebo videoklipmi. Väčším úskalím, než rýchlo odhalená formálna „tradičnosť“, je povaha informácií, ktoré RapStory ponúka. V tomto smere ide o sériu sfilmovaných (v komunite dobre známych) encyklopedických hesiel o vzniku scény a stručnú charakteristiku kľúčových interpretov. Pre fanúšikov a fanúšičky žánru sú oveľa atraktívnejšie napríklad youtubové formáty rozhovorov s rapovými interpretmi, ktoré sa nesú v rozvoľnenejšom štýle a prinášajú relevantnejšie náhľady dovnútra, na fungovanie celej scény. Viac tu

Motivicky to pajcuje Wendersa, vizuálne občas Allena... a na konci cesty máme iba prototyp otravnej sundancovky.

Povinná jazda. Krásne kino, ktoré so mnou nedokázalo nič urobiť. Beriem to ako osobné zlyhanie.

prosím vás, ako sa volá herecká metóda aplikovaná v tomto filme?