F2003F

Nádherný film. Úžasná jazda ďalším strhujúcim hereckým koncertom Pacina v precízne emočnej a zážitkovej réžii (vrelo odporúčam aj nasledujúce Meet Joe Black, u ktorého je pocitovo vyšperkovaná priam k dokonalosti), ktorá zanecháva príjemné stopy na dojme. A aj keď sa jedná o atypicky cielený príbeh snažiaci sa o strastiplný obraz života slepého so všetkými útrapami aké hendikep na psychiku obnáša tak vo výsledku pôsobí byť vždy len milým obrazom krásnych zákutí ľudskej mysle, starnutia a bežnej nespravodlivosti a prefíkanej krutosti spoločnosti voči sociálne znevýhodneným. Scenár je úchvatný natoľko, že sa mu dá bezproblémov odpustiť celková naivita a vyspytateľnosť. Scent of a Woman oplýva pamätne hrejivým čarom súladu žánrovo napovrchu zvyčajného príbehu skryvajúceho v hlbinách dôležité myšlienky a zdelenia s po každej stránke výborným remeslom na čele s najlepším hraním slepej postavy, ktoré ľahko zatieni aj Raya.

Lighthouse na steroidoch. Za mňa Xavier Gens stále podaním prosperuje a po Divide, kde sa miestami snažil predostrieť svoju víziu určitého sveta, sa v Cold Skin značne vybláznil. 100min prechádzka nevyspytateľným príbehom a uletenými postavami, ktorá má svoje čaro. Vo mne dokázal film evokovať relatívne dostatočné množstvo vplyvov aby ma mohol naplno zabaviť. Pokúša sa o podanie nejakej hĺbky, ale potkýna sa o artové šteky vo vizuále. Hodilo by sa keby aspoň poriadne ukázal čo sa práve deje, pretože vo väčšine prípadov zaujímavých situácii sa kamera centru diania zámerne vyhýba a dojem tým stráca na efekte. Ako svojské fantasy dosť fajn, ako horor ale vôbec. Atmosféra takmer nijaká, aj keď sa pracuje s napínavosťou a vypätými charaktermi nevie vyprodukovať ducha obsahu, takže dej plynie bez chuti. Výsledok je pozerateľne oddychovou záležitosťou à la Lovecraft, ktorá nesklame ani nenudí, ale ani nezapôsobí.

Mňam, lahodný to zážitok. Veľmi príjemné a milé dielo neškodnej povahy s pohľadnou charizmou vrelo zastupujúcou výrazné obyčajnosti príbehu. Dustin Hoffman ohromný výkon, pritom v tak nenápadnej úlohe, (údajne improvizovaná) scéna s mlátením hlavy o stenu je proste top a zápis na hoteli a.. Graduate má jednoducho toľko svetlých bodov až je krásne si ich môcť užívať a niesť sa jeho energiou. Energiou, ktorú vyžaruje neskutočne poctivo vo výklade. Prináša úžasný pocit významnej filmovej udalosti a skvelo pôsobí po každej stránke na emócie. Prináša funkčnú a najmä pamätnú jazdu nevyspytateľných útrob lásky a chtíču ako obraz čerstvo nevinnej mladosti bez vyššie postavených cieľov a zámerov než poznať a ukázať sympatie spoznávania obyčajnej ľudskej náklonnosti a jej potrieb. Výnimočnosť žánru, ktorá sa na nič nehrá, ani hrať nepotrebuje a nezameniteľne vynachádza vlastný smer v stereotype žánru.

Výborná rozcvička jednej majestátnej kariéry, miestami aj so zábleskami scenáristickej geniality. Na poli jednej garáže vyvinúť tak dravú akciu, aj keď sa zväčša vedú len dialógy a strhnúť ňou nepredvídateľne do vôd neštandardne vysokej úrovne s divácky blízkym rukopisom môže ako debut závidieť veľmi veľa mien elity. Tarantino totiž prácou, na snímok daných rozmerov, narábal s extrémne nízkym rozpočtom a úchvatne predviedol, že na tom ani nemusí záležať ak tvorca dokáže budovať príbeh vlastnými zručnosťami schopnými hravo predčiť situáciu s rozpočtom vysokým. V tomto prípade celkovo ľahšie poňatie vizuálu prospieva snímku hlavne v ohľade, že scenár má priestor viac vyniknúť. Takmer bezkonkurenčné dielo, ktorému chýba väčšia pútavosť a lepšie podanie charakterov, pretože vo výsledku ich pozadie chabo využíva vo veľmi malej miere a ani neťaží na správnych miestach. Reservoir Dogs má inak slabý efekt, ale vysoké ambície a vlohy a skvelo funguje ako obohacujúci rozjazd pred majstrovským Pulp Fiction, no ako samostatný snímok portfólia len dostačujúco, aj keď stále nadmieru.

K môjmu plnému hodnoteniu chýba veľmi málo a zároveň aj nie. Na to v akom duchaplnom štýle sa nesie nedokáže vo výsledku absolútne nič zanechať čo by ma primälo sa k nemu niekedy vrátiť a cítiť doznievajúci zážitok. Totiž okrem čara atmosféry zimných prázdnin a príjemne obsadených charakterov (Da'Vine!) hrajúcich fantasticky sa nesnaží priniesť inú emóciu než smútok, s ktorým nevie narábať. Postavy poriadne nepredstaví, takže ani nenaskytuje možnosť s nimi súcitiť aj keď veľmi chceme. Až príliš sa sústredí na hlavnú, ktorá je moc nesympatická a prostredníctvom nej sa pokúša vytvoriť citovú väzbu s príbehom, lenže si pritom neuvedomuje aký široký potenciál mrhá vo vedľajších. Nedozvieme sa napríklad kvôli čomu jeden pije a druhá smúti za synom, čo by v konečnom dôsledku ani vôbec nevadilo keďže sa dej nesie zväčša prebiehajúcim momentom, keby v závere ambiciózne nekombinoval zrazu prvky minulé bez vysvetlenia a keby tie postavy neboli natoľko zaujímavé, že si nevedomky kradnú pozornosť aj celú emočnú sústredenosť a hlavnej línie sa tým nedostáva zamýšľaného dosahu. Milé dielo, smutná dráma, v rámci možností aj výborný scenár, no prvotný efekt vyšumený behom sekundy a dosť možne strácajúci opakovaním na hodnote.

Prvých 45min jednoznačne na plný, podobne podaný zombie rozbeh som dávno nevidel, možno je aj najlepší, ale zvyšok je len akýsi uletený výplach bez vyššieho efektu akým dovtedy oplýval kvôli tomu, že bol realistický a desivo nechutný. Planet Terror ponúka štýlový návrat ku koreňom žánru vo vlastných ingredienciách so silným rukopisom a aj mimo toho svojím pôsobením viac vyniká než Death Proof, ktorý síce zabavil, ale nezanechá skoro nič. Narozdiel od Tarantina Rodriguez z potenciálu vyťažil takmer maximum, vytvoril teoreticky (pre fajnšmekrov či vyberavých fans) ikonu subžánru aj bez strachu či napätia a ukázal novú šablónu spôsobu prednesu x krát videného dávno omrzeného príbehu. K tomu extrémne presvedčivé masky, vynaliezavé triky a Bruce Willis ako kedysi zaslúžilý najväčšou službou národu. Q inak úplne odveci.

Hodne dávno som nebol z artovky tak nadchnutý, tohto žánru obzvlášť. Horor ani násilie v tom nenájdete, na to asi nebol poriadny budget, ale zato zvrátenú psychologickú teen drámu prehovárajúcu do útrob mysle prostredníctvom spoločensky neobľúbeného charakteru, ktorý je na zamilovanie (teda fandenie). Aj nejaké alegórie by sa našli, len sa nedá rozoznať či zámerne podané. Film vo mne vyvolal pomerne dosť rozporuplné pocity, čo je určite jeho zmyslom, takže účel spĺňa vynikajúco. Zároveň mi milo polahodil, scenárom je kreatívne na výbornej úrovni, len nechápem tie rušivé vsuvky krátkych snových zábleskov čo majú akože nechutne pôsobiť, ale vo výsledku iba kazia dojem. Obsadenie úžasné, hlavná herečka  je vo svojej úlohe nesmierne presvedčivá a podaným výkonom robí ťažisko príbehu, aj keď zvyšok osadenstva taktiež vôbec nie je na zahodenie a ich postavami ju skvelo dopĺňajú. Ak niekto hejtí jej krásu tak si ju treba všimnúť v Day of the Dead, konkrétne tu ide totiž o čaro maskérne. Až ma udivuje ako moc ma tento nenápadný a nelákavý snímok dokázal dostať natoľko, že ma pri závere nepríjemnosťou vnútorne klepalo. Výraznou atmosférou sa stupňuje kým nevyústi v ďalší pamätný zážitok. (btw čo robí v tagoch gigolo?:D)

Kupodivu ma Death Proof dostalo celkom solídne. Super zábava v štýlovom vizuále (špinavý film) s pohľadným obsadnením, ale menej vyšperkovaným scenárom. Akoby sa Q len chcel trochu vyhaluziť s Rodriguezom (ktorému sa to nečakane podarilo omnoho viac) a predviesť sa v svetle uletenej odmeranosti voči obsahu ako možný ukazovateľ dôležitosti navonok menej potrebných detailov a prepracovanej súdržnosti konceptu. Bolo by dosť fajn ak by obraz bol čiernobiely celú stopáž, lebo v tomto prípade toto nevhodné prelínanie jemne kazí dojem. Najslabší Tarantino? On slabé netočí, ale Jackie Brown na mňa zapôsobilo oveľa menej. A kameru by tiež mal radšej nechať profíkovi. Aj keď dávam 4*, tak sú veľmi slabé v porovnaní so zvyškom jeho tvorby a koniec koncov tento výplod ani neberiem ako poctivú tarantinovku. Síce sa zovňajškom na prvý pohľad tvári byť ďalším koncertom majestátnych kvalít sofistikovaného vizionára, ale vo výsledku je len mrhaním talentu, čistým odľahčením nad očakávaniami (aj keď sa snaží raziť svoju cestu ako nový subžáner) a divácky nepotrebným vydychnutím.

Prvá polovica ledva na 2*, zatiaľ čo druhej by som dal aj plný. Po slabučkom Frontier(s) (pri zvyšku trojice) som vôbec nečakal, že by Xavier Gens dokazál predviesť tak solídny výkon ako ukázal tu, na obmedzenom poli jedného bunkru. Divide si ma získalo pomerne tvrdo svojou vynaliezavosťou a bezohľadne neúnosnou napínavosťou so štýlovým rukopisom (ZÁVER!!) a precíznym vývojom charakterov v nepredvídateľnosti. Film vyniká takmer vo všetkom v čom by mal, aj keď postráda logiku a v začiatku nefunguje na predstavení postáv. Podáva sa dobrými výkonmi v špecificky dusnej atmosfére (dá sa krájať) artovo podloženej vhodne pocitovou hudbou vyladenou k vo výsledku až skoro ohromnému dojmu. Vízia utopicky zdevastovaného sveta je naozaj elegantne zobrazená a efektne ponúka sondu do hlbín myšlienok o dôležitých otázkach ľudskej integrity. Príbeh má ducha, dokáže poriadne biť na vnímanie spoločnosti s mierne uvedomelým dôsledkom na hrdosť prívrženca ľudského druhu, pretože to, čo ukazuje, je dosť pravdepodobným odrazom reálneho nebezpečenstva a ja verím, že v skutočnosti by dopad na psychiku utrpel ešte oveľa horšie následky.

Mám pocit, že ani film sám v mnohých ohľadoch netuší čo chce práve povedať a len plynie nezmyselnými hrátkami kreativity v prostredí dobrej filmárčiny tempom neúnosným pre vstrebanie až sa stratí sám v sebe. Dosť pripomína neskoršie geniálne 12 Monkeys, ktoré je práveže už uvedomelým predstavením majstrovskej vízie zreteľne inovujúcej žáner bez akýchkoľvek blbých zmätkov vo vyznení. Brazil sa naopak iba snaží kľučkovať medzi nezmyselnosťou a sofistikovanosťou, ale nedokáže to udržať v únosnej miere kým neprekročí vlastný rozmer bezhraničnosti v chŕlení gebuziny, ktorej nerozumie a asi ani nechce rozumieť napriek tomu, že vyznieva ako hĺbavo inteligentný a efektný zážitok, aj keď je len zábavným úletom zaujímavých predstáv. Plus k tomu potenciálne najlepšiu postavu neťaží takmer vôbec.