Anderton

Ako komédia to príliš nefunguje, ako horor to tiež nefunguje, ale ako film Romana Polanskeho to funguje skvele. Je to podobný prípad, ako Hitchove trilery, keď môžeme v žánrovom rámci čítať vzťahové metafory a zabávať sa na nich. Alfred túži po láske krásnej slečny, lenže ona má tendenciu ho nakoniec "vysať" ako každá žena chlapa (a naopak) a šíriť tak toto zlo ďalej do sveta. Je to ale lepšie, ako podľahnúť homosexuálnym zvodom Krolockovho synáčka. Nič proti tomu nezmôže ani kresťanstvo. Polanski sa baví, ja som sa ale aj napriek zvláštnej, zato pohlcujúcej atmosfére nijak špeciálne s ním nebavil. Ako paródia to zo žánrových klišé vyťažilo málo, ale o to Polanskemu primárne nešlo. Dilema v hodnotení, 70%. No a do tohoto kraja by som si rád zašiel na zimnú dovolenku.

Krása môže byť vytvorená buď zo zmyslov, alebo z duše. Toto je dilema dvoch umelcov, ktorí sú ochotní sa kvôli podobným otázkam hašteriť pre nás, obyčajných ľudí, nepochopiteľným spôsobom. Neviem, či krása Viscontiho nablýskaných interiérov, nalešteného nábytku a farebných kostýmov a umelo pôsobiacich figúr jeho filmov vychádza z jeho zmyslov, alebo duše, mňa však jeho vnútorný svet a vnútorné rozpory Aschenbacha príliš nerozhádzali. Aschenbach hľadá dokonalú krásu a nachádza ju v mladom chlapcovi, s ktorým si vymieňa veľavravné a pre mnohých aj nič nehovoriace pohľady, ktoré nikam (v rámci fyzického zblíženia) nevedú. Absencia výraznej zápletky a dialógov bude tým, čím chce Visconti zaujať, čiže divák by sa mal sústrediť na vnútorný svet hlavného hrdinu a ten nebude asi zaujímať každého a problémom nemusí byť divákov intelekt, ale skôr jeho povaha. Čiže nato, aby Vás zaujala stavba scenára, výprava, kostýmy, čítanie metafor, alebo hudba, musí Vás predovšetkým zaujať ústredná postava. Kompozícia niektorých záberov je ale úchvatná.

Výstižnejšie svoj debut Spike Lee nazvať nemohol. Je to totiž film o tom, že každý sme nejaký a pokiaľ to naše okolie nemieni akceptovať, my s tým s najvačšou pravdepodobnosťou nič neurobíme. Je zaujímavé po filme a jeho záverečnom, mierne šokujúcom dovetku porozmýšlať nad ostatnými postavami filmu, najma nad jediným, akože kladným hrdinom, Jamiem. Pretože sa nakoniec ukáže, že je na tom rovnako, ako Nola a jeho chovanie možno označiť za pokrytecké, zatiaľ čo Nola je aspoň úprimná. Všimnite si, že toto nie sú primárne problémy afroamerickej komunity, ale ľudí všeobecne. Ale dosť bolo filozofovania, najviac Vám aj tak utkvie v pamati neuveriteľný vzhľad Spike Leeho a jeho mega okuliare, ktoré obzvlášť vyniknú spolu s jeho tenkými nohami v minišortkách. Pri pohľade naňho by ste ťažko povedali, že napíše a natočí v tak mladom veku film s tak ambivalentnými postavami a ktorý môžeme nazvať vzhľadom na niekoľko výrazných filmárskych čŕt autorským.

Jeff Nichols sa podobne, ako pri Take Shelter nikam neponáhľa, avšak tu mám pocit, že každý záber má svoj pevný význam v príbehu a chce nám ním niečo povedať. Mud je v podstate moderný western, kde sa osamelý hrdina ukrýva v malom mestečku, kam po čase príde partia zabijákov si s ním vybaviť nejaké tie resty z minulosti. Dôjde samozrejme aj na záverečnú prestrelku. Lenže to je len rámec, Mud je v skutočnosti o niečom úplne inom, je o mladom chlapcovi a jeho vyvíjajúcom sa vzťahu k ženám na základe pozorovania postáv zo svojho okolia. Ďalej o večnej otázke vzťahu mužov k ženám, na ktorú si nedokážeme uspokojivo odpovedať. Máme sa teda k nim chovať ako k princeznám, aj keď niekedy sú iba príčinou nášho nešťastia? Nichols neodpovedá, mladý chlapec musí nájsť odpovede sám vďaka skúsenostiam a možno je tým tmeliacim prvkom večných nesvárov a postupného odcudzenia práve dieťa, čiže napríklad aj on v jeho rodine. Vzťah otec a syn sa nakoniec ukazuje rovnako dôležitý aj v prípade postáv výborných McConaugheyho a Sheparda.

Pri hollywoodskych filmoch Tarsema Singha si možno hovoríte, že by ste si pozreli radi film, kde by mohol naplno popustiť uzdu svojej fantázii. Keď si ho nakoniec pozriete, tak si možno poviete, že nejaká tá kontrola štúdia nad jeho fantáziou nie je od veci. Posledné sekvencie Pádu sú poctou histórii kinematografie, ten zvyšok mi pripadá ako pocta výtvarnému umeniu, za ktoré považujem aj všetky Singhove filmy. Keď sa nad Pádom zamyslíme, tak stavba scenára nie je až tak originálna, ako sa na prvý pohľad zdá, ale jedná sa o osobný film a je cítiť, že scenárista vychádza zrejme z niečoho prežitého, alebo odpozeraného zo svojho okolia. Singh je silný autorský režisér, ľahko rozpoznateľný v každom zábere, lenže potvrdzuje skôr tendeciu, že dnes je je ľahšie identifikovať režiséra podľa záberov ako podľa sile výpovede, alebo dialógov.

Splendor in the grass nie je ani zďaleka tak priamočiary film, ako by sa mohlo napríklad podľa plagátu, alebo podľa očakávaní starej hollywoodskej romantiky čakať. Ono to totiž žiadna romantika nie je, je to úprimný film o dospievaní, o generačných rozdieloch, o zložitej dobe a o skvelo napísaných postavách. Je tu ťažké nájsť príčiny, prečo sa kto zachoval tak, ako sa zachoval, rovnako, ako je to ťažké zistiť u svojich blízkych v živote. Za naše trápenia v mladosti môže podľa rodičov zlý výber partnera, podľa mladých nepochopenie rodičov, ale je to nakoniec tá mladosť, ktorá nás formuje a trápi a do ktorej prežívania by nám mali asi naši najbližší kecať čo najmenej a začať brať svoje deti v ten správny čas ako osobnosti. Kazan natočil film z dvadsiatych rokov pre generáciu tých 60tych, ktorí museli pochopiť, že tieto problémy sú stále rovnaké a podobne by mal byť tento film účinný aj na dnešných mladých ľudí, ktorým ho touto cestou doporučujem.

Tak neviem, či je táto kombinácia slušnej CGI grafiky a klasickej anime animácie postáv tou správnou voľbou, mal som totiž občas pocit, akoby sem tieto postavy prišli z inej dimenzie a v novom priestore tápali. Nie príliš vzdialená budúcnosť, avšak podmienky absolútne odlišné od tých dnešných, polarizovaná spoločnosť na pokraji vojny. Asi nie je jednoduché vymyslieť originálne dystopické sci-fi, lenže viac ma zarážali klišé, objavujúce sa v priebehu klasického a predvídateľného deja. Problém celej planéty sa dá samozrejme vyriešiť pomocou svietiaceho predmetu, ktorý treba vložiť do nejakého futuristicky vyzerajúceho zariadenia, ku ktorému sa dostaneme cez niekoľko neschopných ochrankárov a za desať minút sa môžu miliardy ľudí vrátiť k pôvodnému spôsobu života. Vychutnať si Skazu Escobanu znamená mať slabosť pre sci-fi a anime zároveň a keďže aj napriek tomu ma film príliš nebavil, tak asi treba byť aj v mladšom veku, keď ste tak veľa podobných filmov ešte nevideli.

Od Sommersetha som kedysi volačo čítal, páčilo sa mi to, ale na filmovú adaptáciu dotyčnej knihy by som príliš zvedavý nebol. Od Szaba som videl iba jeho top filmy a nebolo im čo vyčítať. Dá sa povedať, že výkon Anette Bening je v tomto filme podobne dokonalý, ako tie Brandauerove v týchto filmoch. Takže Szabó dokáže vyždímať z hercov maximum. O herečke Julii Lambert som v živote nepočul, takže v takomto prípade si o to viac cením, ak ma životopisný film zaujme, pretože film je kvalitný sám o sebe a nepotrebuje k tomu ani príťažlivú populárnu osobnosť, poprípade nejaké filmársky atraktívne obdobie. Being Julia je film o žene, ktorá je sympatická tým, ako je silná, ako sa dokáže vzoprieť ľuďom, ktorí jej ublížili (najlepšie to ide s humorom, takže film má pre mňa praktické posolstvo) a o jej vnímaní hranice medzi realitou a divadelnými úlohami. Zvolený štýl mi vyhovoval viac, ako keby sa jednalo o trýznivú drámu o starnutí, samote, alebo nefunkčnom manželstve.

Keď už boli tak blbé a bláznivé, tak mohli byť aspoň krajšie. Jediným poriadnym plusom tohoto filmu je jeho fajn anglická atmosféra, ale keď chcem byť objektívne subjektívny (alebo naopak), tak toto Leighova zásluha nie je a budem radšej hodnotiť scenár, réžiu a hercov. Po Another year a Secrets and lies som napísal, že sa teším na jeho ďalšie diela, vybral som si však nesprávne. Hlavná postava (a jej predstaviteľka) je nesympatická, zuby má ako Hamšík, scény v aute sú totálne na nervy, posolstvo vlažné a koniec vyznieva do stratena. Leigh asi senilnie a nechce riešiť už nič závažnejšie, vzhľadom na očakávania mu ale nič v konečnom hodnotení neodpustím a neurobím ho silou mocou šťastným. Podľa jeho filmu by to bolo robiť nasilu predsa chybou.

Ja som vďaka tomuto filmu asi pochopil hlavný rozdiel medzi kresťanskou filozofiou a ľavicovým, rovnoprávnym zmýšlaním. František sa vzdáva všetkých materiálnych vecí, stáva sa dobrovoľne žobrákom a miluje všetkých ľudí. Ľavičiari chcú byť rovnoprávni tým spôsobom, že im vlády budú rozdávať štedré podpory, výplaty a odmeny a budeme všetci skvele materiálne zabezpečení. To keby mi chcel niekto tvrdiť, že tento film je nejaký ľavičiarsky manifest. Lenže pre mňa je problém skôr v tom, že zatiaľ čo "životopisné" filmy o Kristovi (respektíve fantasy príbehy) ukazujú nositeľa revolučných myšlienok ako sebavedomého muža s charizmou, ktorý to má v hlave v poriadku a prichádza s vlastnými názormi, František je nevýrazný, jeho prejavy vyznievajú naivne a hlavne on a jeho nasledovatelia (čiže všetci skutoční kresťania) sa potrebujú chovať podľa myšlienok ich veľkého vzoru, pretože ich hlásal, namiesto toho, aby tieto myšlienky boli nám všetkým prirodzené. Kresťanstvo je dobro, cirkev bola zlá. Zeffirelli je doslovný, ale s tou druhou polovicou sa aj napriek čiernobielosti jeho podania ztotožňujem. Myslím, že filmu by asi viac prospel realizmus, v ktorom by bol natočený dnes no a samozrejme nebolo možné sa nezamyslieť nad tým, kde zrovna dovolenkoval zápaľ plúc, keď sa stavitelia premávali po stavbe v snehu bosí. Ale to som asi nedostatočne asertívny voči meditatívnemu charakteru filmu.