Bogrant

BBC spolu s Davidom Attenboroughom pokračujú v nastolenom tempe a tentokrát sa v rámci série cyklov o planéte Zem zblízka pozreli na zelený svet okolo nás, jeho vplyv a podstatu. Ich Green Planet je opätovne záruka najvyššej kvality, s množstvom monumentálnych i podrobne detailných záberov, ktoré s prispením skvelej hudby vytvárajú pozoruhodný, informačne znova bohatý a divácky plnohodnotný zážitok. Tá najpestrejšia možná flóra.

"Bolo to meno, ktoré znelo tak sladko, tak zvodne." To možno áno, ale celkovo Klanu Gucci chýba ten pravý elegantno-noirový šmrnc, ktorý by z danej látky urobil viac, než len dva a pol hodinovú prehliadku drahých ošatení a vyhrotených rodinných konverzácií, bez vypätého zaoblenia, s jednou záverečnou (vcelku skratkovitou) dramatickou vsuvkou. Ridley pre tentokrát nemal príliš z čoho ťažiť a herci, najväčšie lákadlo filmu, miestami varia z vody. Gaga opäť dobrá, ale jej prerod od milujúcej manželky ku ctižiadostivej mrche som jej neuveril ani na minútu a napokon jediný, kto hrá niečo charakterovo zaujímavé, je Irons. Čisto na jedno pozretie.

Je očividné, že dovŕšenie Hollandovej trilógie tak blahodárne zapôsobí na diváka najmä vďaka otvorenému multiverzu, a s tým spojenému návratu starých známych postáv, ktoré nostalgicky trafia priamo na komoru tak, ako si pred pár rokmi málokto vedel čo i len predstaviť. Azda najemotívnejší pavúči film vôbec. No Way Home však parádne funguje aj vo svojom vlastnom svete, s teenage-dospievajúci problémami, ktoré prostredníctvom nápaditého scenára účelne dopĺňa skrz brány minulosti. A všetko je to zručne prevedené, vtipné i bolestivé, akčne vyhrané a hlavne chytré! Tu sa bude skákať od radosti nielen u dnešných MCU fans, ale i "vyslúžilích" odchovancoch na Raimiho základoch. P.S. Peter 3 tu hrá lepšie než vo svojich sólovkách.

McKayov štýl a posledné dva filmy ma takmer unudili k smrti, ale tento je našťastie zrozumiteľný a vtipný. Ok, človek sa tu nebude od smiechu válať po zemi, ale Don't Look Up vyhráva hlavne svojou trefnosťou, sebareflexiou, sarkastickými odkazmi, prácou so strihom a odvahou s nadhľadom konštatovať, že ľudstvo ako také je tou najväčšou kométou, ktorá raz tento svet pošle doprdele. Neskoro? A samozrejme s hereckým koncertom (hoci Rylance je na zabitie) a parádnym finále.

Nostalgia je sviňa, ktorá zaručene funguje, ale popravde, tu sa tá pravá emocionálna dostaví len v poslednej tretine pri spomienkach na zosnulých hercov a záverečné rozlúčenie sa. Všetko predtým je skôr klasickým "behind the scenes" ohliadnutím sa, ako to začalo/pokračovalo/skončilo, čo som si ale pomerne tiež so záujmom vychutnal, i keď ma baví len prvých 5 častí. Akurát to spomienkové a uplakané kecanie ústrednej trojky mi prišlo akosi príliš podľa scenára, čo sa ale dá vzhľadom na okolnosti ako-tak pochopiť.

Príjemne okuľahodiaca netflixovská dokumentárna miniséria, jednoduchšie podaná a nedosahujúca síce kvalít a škály tých od BBC, ale stále zaujímavá a patrí sa na nej oceniť najmä v podstate žiadne vypožičiavanie si rovnakých a známych záberov (možno len pri chobotnicách) a zachytenie ďalších poznatkov a naopak menej častých "tvárí" objavujúcich sa v dokumentoch (napr. pes hrivnatý).

Žiadna brutálna zvrhlosť, kde by sa bodalo mečmi, podrezávalo nožmi a krv prelievala každých päť minút (okrem záverečného drastického duelu), ale značne pomalá, sústredená a komorná historická freska, pri ktorej maliar Scott venuje každému ďalšiemu pohybu štetcom čoraz väčšiu pozornosť a razanciu. Koncepcia troch samostatných kapitól z pohľadu všetkých troch hlavných postáv za účelom ukázania "vlastnej" pravdy je vynikajúcim a hlavne prehľadným ťahom, ktorý pri tej, mierne prehnanej dĺžke udrží pozornosť až do konca. Iba som celý čas nevedel, na koho strane mám vlastne byť. Precíznosť, ktorú je potrebné si nechať rozložiť.

Obdivuhodné, inšpiratívne, šialené, skratkovité. Prevláda názor, že to radšej mala byť 14-dielna séria, nakoľko sa takto nedostalo každému vrcholu adekvátneho priestoru, pretože sa to z dobrej polovice zamierava i na pozadie a osobný život jedného nezlomného človeka, ktorý to dokázal. Súhlas, ale žiadne sklamanie, skôr nechápavé, no dychberúce predstavenie, s množstvom úžasných záberov a odkazom, ku ktorému sa zrejme už nikto ani len nepriblíži.

Let there be carneval. Odfláknutý, rýchlo zbúchaný, ratingom okresaný súboj medzi dvomi elastickými gumami, ktorý sa zúfalo snaží zakryť prázdny dej a suché postavy svojimi digitálnymi orgiami, s ktorými sa rozhodne nešetrí, ale kvôli všadeprítomnej tme z nich veľa potešenia nevzíde. Harrelson a Harris sú v tom stratení viac než Hardy minule a ten pre zmenu hrá ešte viac znudene. Jediné, čo tu funguje, je Venomov sarkazmus, inak strašná bieda.

Sapochnik je taký neškodný alibista. Má tu strýka Toma, ultradobráckeho plecháča i poslušného chlpáča a vytrieska z toho len úplne obyčajný, rádoby postapokalyptický výlet do "neznáma", ktorý znepríjemní iba jedno tornádo a dodávka. Vo zvyšku sa nedeje nič prevratné, len sa aportuje, učí robota novým kúskom a sentimentálne preberá život. Pravidlo "je to milé, preto sa to bude páčiť" platí tak na pol. Naj výhoda toho celého? Živý pes.