Bogrant

Fakt bol Vin Diesel na konkurze do Cats?;). Tupota ťažkého kalibru, ktorá vyzerá akoby nemala scenár, ani režiséra. Iba sa v nej zlepujú dokopy jednotlivé akčné výpady a exotické lokácie s toľkým digitálom, že z očných lekárov sa stanú milionári. Všetko zachraňuje, síce stokrát už obohraný, ale stále vtipný a hláškujúci Reynolds s jeho fórmi a zdeseniami. Parťák Johnson tentokrát skôr unudený a Gadotke našťastie vybrali aspoň dobré šaty.

Pozvoľne sa rozvíjajúca výprava veľrybárskej posádky, ktorá si bude musieť v boji s ľudskou zákernosťou siahnúť až na dno. Tu nejde o lov tuleňov či veľrýb, ani o kochanie sa rozsiahlou morskou šíravou, ale o temný vnútorný rozpor medzi drsnými povahami v nehostinnom prostredí. Chladné, drastické, surovo reálne. Parádna kamera a pozoruhodná Farrellova beštiálna kreácia sú samozrejme highlightmi tejto poctivej série, ktorej by možno slušelo len viac vyšperkované a zhustené finále, nakoľko sa to tentokrát zobralo za minimalistickejšiu stranu povrazu, hoci stále vysoko kvalitnú.

Ako keď na púšti padne tma...chladné, temné, zvláštne podmanivé, kde sa modlíte za ranné slnečné lúče, ktoré vás pohľadia na tvári i na duši, ale postupne s rastúcou teplotou tiež začnú prekážať. Pre neznalca knihy i pôvodného filmu a nefanúšika podobne ladených sci-fi bola Duna pre mňa iba nakuknutím do onoho sveta, čisto na základe hodnotení a ohlasov, bez najmenších očakávaní či skeptickosti. Napriek tomu ma nestiahla do seba. Vizuál, zvuk a réžia skoro až pragmaticky bezchybné, ale postavy a ich nonstop (šifrované) dialógy, filozofovanie a zvláštne emócie sú na poli dva a pol hodinového filmu predsa len priveľa a príbeh niekde začne a niekde (ne)skončí. Dvojku zrejme ale dám, no už teraz viem, že táto látka je pre mňa na míle vzdialená. A treba viac červov!

Veľmi kvalitné remeslo. Nenápadný, ale správne zašpinený, tak akurát drsný, do istej miery i melancholicky pôsobiaci western, bez zbytočných odbočiek a kecov, sústrediaci sa na zopár chlapíkov na malom priestore. Funguje to nadmieru dobre a v závere to vytasí jedno celkom úsmevné, ale príjemne šokujúce odhalenie, ktoré to v zlomku sekundy vyšvihne minimálne o stupeň vyššie. Plus výborný TBN.

Citovo založené, emocionálne drtivé, prekvapivo nie až tak akčné, ale komorné, zábavné i dramatické, osudové. Labutia pieseň najlepšieho predstaviteľa 007 spĺňa všetky bondovské aspekty, vracia sa k zaužívanému, skvele nadväzuje, prehlbuje postavy a z cynického sukničkára definitívne urobí milujúceho a ešte viac ľudského hrdinu, do ktorého Craig vložil všetko čo mohol a rozlúčil sa s ním tým najpôsobivejším spôsobom. Bude smutno. Jediná výtka smeruje, po sľubnom štarte, málo dotiahnutej motivácii hlavného záporáka a jeho konfrontácii s Bondom. Priestoru v strede na to bolo dosť, ale opätovné pozretia to v žiadnom prípade neodradí, skôr zacelí. A napokon nejdem zrovnávať s Casinom, Quantumom, Skyfall ani Spectre, pretože celok tvorí kruh, ktorý No Time to Die uzatvoril tak precízne, ako sa len dalo.

Kým jednotka bola relatívne sofistikovaným a nápaditým hororom, dvojka je už len priamočiarym slasherom, ktorý sa vyžíva v morbídnosti a brutalite. Žiadne väčšie výhrady, hoci to neprekvapí prakticky ničím, ani prekonvertovaním zlých na dobrých a opačne, kde to už postupne stráca zdravý rozum. Má to ale spád, napätie, drastickosť a je to slušne, i keď strojene v závere vygradované. Trojku už netreba.

Hravá a neškodná variácia na Spielbergov RPO, omnoho menej filozofická, ale za to dobre strelená a v mnohých vtípkoch a narážkach super zábavná, s vhodnou dávkou nevtieravých emócií. Slabšie dotiahnutou stránkou je ale real-life svet s prehrávajúcim Waititim, kde to chce celé akoby spomaliť a začať byť serióznejšie, čo v mnohých momentoch nevychádza a stráca to tým pádom svoju coolovosť. Mimo to je ale Free Guy príjemným spestrením tohtoročnej chudšej filmovej úrody.

Eastwood, mexický fagan, agresívny kohút. Zaujímavé kombo v nezaujímavom príbehu, ktorý drží len Clintova charizma a v ktorom je citeľná absencia väčšej dramatickosti. Očakávať však v jeho veku neesonovské vypalovačky je hlúposť, a tak si Cry Macho vystačí len s dialógmi, ako-takými emóciami a záberovaním okolitej krajiny. A je to film, ktorý vôbec v ničom neurazí, takže nemám to srdce ho ponižovať.

Výborne despotický Cumberbatch v inak dosť rozvláčnej dráme, síce esteticky vyhranej, ale dejovo jednoduchej a málo zvratovej. S klasickým westernom to nemá nič spoločné, ale okolité prostredie a výprava tomu dodávajú typický nádych a ten snáď neomrzí. Druhá polovica s tým mladým mumákom oveľa lepšia, no v momente keď to začína byť najzaujímavejšie, prídu záverečné titulky.

Nápad by tu aj bol, ale to prevedenie je na režisérove niekdajšie pomery dosť nedostatočné. Shy má svoje najlepšie trýznenie diváckych myslí už dávno za sebou a tak z jeho Času vzišiel len súhrn horko-ťažko (ne)logických nápadov, ktoré majú za úlohu šokovať nevideným, ale pri ktorých nastáva iba nechápavé krútenie hlavou (prečo deti starnú akoby rokmi a dospelým iba pribúdajú vrásky na tvári?). Vyložené napätie drasticky chýba, postavy nesympatické a záverečné vysvetlenie narýchlo zbúchané v piatich vetách. Jedinou nezodpovedanou a pre znalcov bezproblémovou otázkou tak zostáva iba názov spoločného filmu Jacka Nickolsona a Marlona Branda.