Za hrst dolarů
Per un pugno di dollari
Por un puñado de dólares
Für eine Handvoll Dollar
A Fistful of Dollars
A Fistful of Dollars
Režie:
Sergio LeoneHudba:
Ennio MorriconeHrají:
Clint Eastwood, Marianne Koch, Gian Maria Volonté, Wolfgang Lukschy, Sieghardt Rupp, Josef Egger, Antonio Prieto, José Calvo, Margarita Lozano (více)VOD (2)
Obsahy(3)
Když se dva hádají, třetí se směje. Clint Eastwood v hlavní roli filmu, který napsal pravidla spaghetti westernu. Prach, vítr, žhavé slunce Nového Mexika. Do města rozděleného válkou dvou klanů přichází cizinec. Je klidný a mlčenlivý, z nebezpečí hrozícího ze všech stran si nic nedělá. Brzy rozehraje riskantní plán: nabídne své služby oběma soupeřícím rodinám s cílem využít jejich nepřátelství ve svůj prospěch... První výprava režiséra Sergia Leoneho na westernovou půdu předznamenala zrod legendy. Leone čerpal ze snímku Tělesná stráž (Jodžimbo) Akiry Kurosawy, ve kterém je záhadným hrdinou bezejmenný samuraj bez pána. V rozhovorech se však přihlásil i ke klasičtějším inspiračním zdrojům (byla mezi nimi také Goldoniho hra Sluha dvou pánů). Hlavní postava redefinuje obvyklý typ kladného westernového hrdiny – z ulízaného džentlmena typu Limonádový Joe se protagonistou náhle stává cynický, osamělý pistolník, jehož motivací není ani tak dobro, jako spíš vidina výdělku. Clint Eastwood vytvořil v této postavě novou ikonu – drsňáka s kamennou tváří a dokonalou muškou, který otevírá ústa, jen aby vypustil lakonickou hlášku (režisér o Eastwoodovi prohlásil, že má dvě herecké polohy – s kloboukem a bez). Dobrodružnou pouť neproniknutelného pistolníka doprovází hudba Ennia Morriconeho, pro kterého se spolupráce s Leonem stala výtahem ke slávě. Nejslavnější hudební motiv z Pro hrst dolarů později použil i Quentin Tarantino v Kill Bill 2. Snímek Pro hrst dolarů vznikl v roce 1964 a byl vzápětí následován snímky Pro pár dolarů navíc (1965) a Hodný, zlý a ošklivý (1966). „Dolarová trilogie" se stala milníkem žánru a stylistickým vzorem všech příštích spaghetti westernů. (Česká televize)
(více)Zajímavosti (69)
- Film se měl původně jmenovat "The Magnificent Stranger" (česky asi "Statečný cizinec"). Název byl změněn jen pár dnů před premiérou. (džanik)
- Jediný ze sólových režisérských projektů Sergia Leoneho, který nepřesahuje stopáž 120 minut. (sud)
- Gian Maria Volonté, představitel padoucha Ramona, nabídnutou roli nebral příliš vážně a přijal ji spíše z finančních důvodů. (džanik)
- Režisér Akira Kurosawa nebyl tímto remakem Yojimba zrovna nadšen, a později po zhlédnutí filmu řekl Sergiovi Leonemu: „Natočil jste pěkný film, ale je to můj film.“ (tequilla)
- První film, kdy společně pracovali Sergio Leone a Ennio Morricone, kteří se znali už od základní školy. (Kulmon)
- Do hlavní role byli zvažováni i Henry Fonda a Charles Bronson. (formelin)
- Remake japonského filmu Tělesná stráž. (formelin)
- Morricone spomínal, že spolupráca s Leonem mala pre jeho ďalšiu kariéru značný vplyv. Keď mu v strižni púšťal Leone scénu za scénou, hovoril mu, čo by si tam predstavoval, akú náladu si vybaví pri scéne a aká by tam mala byť hudba. Morricone si jeho námety zapisoval. Pri záberoch sa dostali aj na prázdnu cestu, ktoré chcel Morricone urýchliť dopredu, no Leone pri nich zastal a spýtal sa: “Sem nedáš žiadnu hudbu?” Morricone odvetil, že veď to je iba prázdna ulica. Leone kontroval: “Ale i ona by predsa mala mať nejaký svoj zvuk či tón.” Leone skrátka neznášal ticho, ak nemalo avšak nejaký význam a bol to on, ktorý primäl Morriconeho premýšľať nad možnosťou dať viac priestoru zvláštnym zvukom. Aj takým akým je vytie kojota v záverečnom diele trilógie Dobrý, zlý a škaredý (1966). Každopádne, po tomto dialógu sa Morricone začal, okrem vlastnej hudby, viac sústrediť aj na doplňujúce ruchy a zvuky. Používal ich buď samostatne, alebo ich citlivo vkladal priamo do svojich kompozícií. (Biopler)
- Keď si Leone a Morricone spolu pozreli film v kine Quirinale, cítili, že to nebolo úplne ono. Leone doslovne prehlásil: “Dosť hrozné, že?” Morricone len pritakal. Obaja si uvedomili akým smerom sa chcú do budúcna vybrať. Morricone vycítil, čo Leone chce. Pochopil, že postavy musia mať svoju vlastnú hudbu. Tá musí reprezentovať ich vlastnosti i charakter. A navyše s jej pomocou dokresľovať určitú iróniu a situáciu, ktorá obsahuje vnútorné pnutia. Spolu si prešli motívy, ktoré mal Morricone zložené už skôr, taktiež doplnil nové, inšpirované spoločnými rozhovormi. V melódiách boli prítomné kostolné zvony, flauta, gitara, no aj Bachova fúga, ktorú Morricone mal tak rád. A taktiež motív hvízdania. Morricone požiadal priateľa z detstva, Alessandra Alessandroniho, málo známeho hudobníka, aby mu prišiel do štúdia zahvízdať. Výsledkom je neoddeliteľná súčasť najznámejších skladieb. Morricone sám prehlásil, že bez Alessandroniho a jeho znamenitého hvízdania by nebol hudobný efekt tak dokonalý. (Biopler)
- Pre Leoneho znamenal film finančný prepadák, pretože musel platiť advokátov v súdnom procese s produkčnou spoločnosťou Jolly. Tá nakoniec previedla prostriedky na inú spoločnosť a hoci Leone na súde vyhral, peniaze nikdy nevidel. S oboma produkčnými spoločnosťami sa stretol a povedal im, že s nimi už nikdy pracovať nebude: “Keď som im to povedal, tak mi okamžite napadol názov filmu – Pre pár dolárov naviac. Samozrejme, že som vtedy nemal ani čiarku scenára, vedel som iba, že chcem, aby vo filme znovu hrali Clint Eastwood a Gian Maria Volonté.” (Biopler)
- Film sa stal najnavštevovanejším filmom roku 1964 v Taliansku a keď sa v januári 1967 dostal do amerických kín, zinkasoval okamžite 3,5 milióna dolárov. V tom čase však už boli natočené dve pokračovania. Rozpočet bol smiešny, iba 200 tisíc dolárov. (Biopler)
- Film mal premiéru 27. augusta 1964 v malom kine s drevenými sedačkami v zapadnutej časti Florencie. Prebehlo to bez akejkoľvek publicity, s minimálnym záujmom. Morricone neskôr pripustil, že si od filmu nič nesľuboval, bral ho ako epizódu, v ktorej mohol experimentovať. Leone však v úspech veril. Víkendová návštevnosť ho potešila a potom prišiel zázrak v pondelok. Dvojnásobná návštevnosť než cez víkend. Film sa na tomto mieste premietal ďalšie tri mesiace a potom sa presunul do kvalitnejších kinosál vo Florencii a neskôr do Ríma a do celého Talianska. (Biopler)
- Leonemu sa Morriconeho hudba sprvoti nepáčila, narážal na nie príliš originálny námet v diele Gringo (1963), ktoré bolo Morriconeho prvotinou. Leone požiadal Morriconeho, aby mu pustil predošlú tvorbu, a tá sa začala Leonemu páčiť. Skončili pri skladbe, ktorú skladateľ zložil pred 7 rokmi. Hlas speváka Leoneho iritoval, a preto zisťoval, či neexistuje inštrumentálna verzia. Morricone ju našiel a stala sa základom pre skladbu "Gringo sa vracia" a vôbec prvýkrát sa v nej objavilo typické pískanie. Leone vedel, že má vyhraté. Našiel skladateľa, ktorý dolárovú trilógiu dostal o level vyššie. O pár rokov prehlásil: “Morricone je mojím najlepším scenáristom. Jeho hudba akoby hovorila sama. Hrdinovia nepotrebujú nič hovoriť.” (Biopler)
- Leone chcel obsadiť hlavnú postavu Joea za každú cenu Henrym Fondom. Jeho agent však v tom čase odkázal, že Fonda o rolu nestojí. Neskôr vysvitlo, že agent jednal sám a k hercovi sa scenár či ponuka nedostali. Nahnevaný Fonda mu dal padáka, keď zistil, aký úspech dolárová trilógia mala. (Biopler)
- Leone mal za snímku zinkasovať 30% zo zisku, ale produkčná spoločnosť Jolly mu odmietala zaplatiť s odvolávkou na známy spor o autorské práva s Kurosawom. Kurosawa pôvodne požadoval iba 10 tisíc dolárov, nakoniec však dostal omnoho viac. V dôsledku súdneho sporu sa v USA začal film premietať až dva roky po európskej premiére. (Biopler)
- Keď Ramón (Gian Maria Volontè) hovoril k svojej bande, Leone povedal Morriconemu: “Tu by sa mi páčila nejaká hudba náboženského typu.” Morricone mu navrhol Bacha, ku ktorému prechovával obdiv. Leone však odvetil: “Skôr niečo ako trúba. Mexická trúba.” O niekoľko dní prišiel Morricone s hudobným motívom, ktorý celému dielu dominuje. (Biopler)
- Morriconeho preslávili westerny, hoci ich veľmi nemusel. Počiatok bolo práve toto dielo. Na druhej strane priznáva, že pri práci na tomto type hudby našiel svoj vlastný štýl. Po rokoch skonštatoval: “Mohol som použiť množstvo prirodzených a neobvyklých zvukov, uplatniť všetky nákovy, pískanie, praskanie bičom, ale hlavne, vo westernoch sa veľmi preháňa, postavy sú karikované a po hudbe sa vyžaduje, aby bola výrazná, dramatická, excesívna, aby taktiež preháňala." (Biopler)
- Pre hudbu k filmu bol Leonem najprv oslovený Angelo Francesco Lavagnino, s ktorým spolupracoval na skoršej snímke Gli ultimi giorni di Pompei (1959). Nakoniec zo spolupráce zišlo a k legendárnej spolupráci s Morriconem došlo skrz spoločnosť Jolly, ktorá bola producentom filmu. Konkrétne osobne zašiel Leone za Morriconem, nakoľko obaja žili v mestskej časti Trastevere v Ríme. Pri stretnutí vysvitlo, že boli spolužiakmi na základnej škole. Morricone tento fakt potvrdil spoločnou školskou fotografiou, ktorá dnes zdobí jednu stenu v reštaurácii Checco er Carretiere. (Biopler)
- Leone uvažoval o obsadení postavy Ramóna Roja Jamesom Coburnom, no zišlo z toho, keďže herec požadoval 25 tisíc dolárov. Napriek obavám produkcie vsadil Leone na dovtedy prevažne divadelného herca Giana Mariu Volontého. (Biopler)
Související novinky
Pro hrst dolarů se dočká seriálové verze
Slavný western Sergia Leoneho Pro hrst dolarů, jenž je sám o sobě remakem samurajské klasiky Yojimbo Akiry Kurosawy, se dočká seriálového zpracování. Příběhu o potulném cizinci, který svým důvtipem… (více)