GTS_PUNK

Prvý americký film režiséra Romana Polanskeho s mysteriózne-hororovým nádychom sa od začiatku tvári ako prvoplánová záležitosť. Satanistický kult, prekliatie, čudní susedia. Postupom času sa však pred divákom tvorí príbeh, ktorý ho núti o jeho presvedčení o dejovom smerovaní pochybovať. Nakoniec sa však ukáže, že pocit prvoplánovosti bol oprávnený, pričom námet síce nesie istú dávku originality, ale inak je až prekliato stupídny. Strácať čas púšťaním sa do jeho hlbšej konštruktívnej kritiky nemá zmysel, treba však podotknúť dve veci. Tou prvou je skutočnosť, že vyše dve hodiny tohto miestami až vlečúceho sa nesympatického diela vytvoril Polanski podľa literárnej predlohy Iru Levina. Kritiku preto treba vo veľkej miere smerovať aj na neho, keďže jej napísaním vytvoril základný kameň neskoršieho filmu. Ak je kniha lepšia, o čom možno pochybovať, zaslúži si Levin ospravedlnenie. Druhá vec, ktorá stojí v prípade tohto filmu za zmienku, je fakt, že ho divák nemusí nutne vnímať len ako o príbeh o satanistickom kulte dôchodcov a zvhrlíkov. Vďaka niektorým scénam je možné ho poňať aj ako kritiku katolíckej cirkvi. To ho síce nijako nerobí lepším filmom, ale aspoň ho niečím ozvlášťňuje. Rosemary's Baby nie je filmovým brakom. Ponúka kvalitnú kameru aj podarenú dobovú výpravu. Práve preto je škoda, že jeho sledovanie je stratou času. A to najmä kvôli už spomínanému príbehu, ktorý je nezaujímavý a prvoplánový. Ak by to všetko nebolo vystavané na satanizme, ale napríklad na duševnej chorobe, hneď by to bol film o triedu lepší.

Snímok režiséra Jiřího Krejčíka, vychádzajúc z dramatickej predlohy Petra Karvaša, patrí v histórii (česko)slovenskej kinematografie medzi filmy, ktoré výrazným a významným spôsobom reagovali na udalosti druhej svetovej vojny. Toto dielo z roku 1962 si konkrétne všíma obdobie času Vianoc po Slovenskom národnom povstaní. Zameriava sa pritom na jedno malé mestečko a na jednu rodinu v ňom žijúcu. Na rozdiel od možno iných vojnových snímkov však primárne a priamo nezobrazuje hrôzy vojny v ich surovej podobe. Všíma si skôr to, ako vojna mení ľudský charakter. A to dokonca aj v rámci jednej rodiny, kde proti sebe stoja dve nezlúčiteľné ideologické prúdy, v tomto prípade gardistický a partizánsky. Autori - Karvaš v predlohe, Krejčík ako režisér - tu postavy v podstate od začiatku až do konca stavajú pred ťažké morálne dilemy, ktoré sú často v rozpore s ich vlastným morálnym presvedčením. Psychologické aspekty tejto ťažoby sú následne reflektované v ich rozhodnutiach, pri ktorých riskujú nielen vlastnú česť pred sebou samým a ostatnými, ale často aj vlastný život. V kontexte Štedrého dňa, počas ktorého sa dej odohráva, preto tieto často šokujúce konania a rozhodnutia vyznievajú ešte výraznejšie. Práve spomínaný deň a činy postáv sú tak v silnom rozpore. Postavy totiž ani v čase, kedy by sa malo odpúšťať a milovať bližného viac, než inokedy, nedokážu (alebo snáď ani nemôžu či dokonca nechcú) konať inak, než ako konajú. Záverečná rodinná scéna je toho dokonalým dôkazom, pričom najviac zo všetkých zachytáva morálnu slabosť, respektíve obrovskú silu postáv, vyslovujúc a prijímajúc osud, s ktorého dôsledkami sa následne budú musieť naučiť žiť. Polnočná omša je medzi (česko)slovenskými vojnovými snímkami jedným z mála filmov, ktoré vo svojom príbehu primárne sledujú človeka ako jednotlivca (hoc je tu postáv samozrejme viac) a jeho psychiku. A hoci film v mnohom nie je dokonalý, práve psychologický aspekt a jeho poňatie je mimoriadne silným a výrazným prvkom. A to je niečo, čo by sa od neho mohli učiť mnohé iné kúsky nielen domácej kinematografie.

Film milovníka kresťanstva Mela Gibsona zachytáva posledné hodiny života Ježiša Krista. Pre veriacich divákov sonda od jeho zajatia až po ukrižovanie na Golgote, pre neveriacich bližší pohľad na biblický príbeh o smrti postavy dejín, ktorá výrazne ovplyvňuje svet už dve tisícročia. Dišputy ohľadom pravdivosti príbehu celého kresťanstva rozdeľovali a budú rozdeľovať ľudí aj naďalej, preto možno s určitosťou skonštatovať, že snímok z roku 2004 vychádza zo skutočných udalostí len čiastočne. Nech už však človek patrí na jednu či druhú stranu, konsenzus možno nájsť aspoň v tvrdení, že snímok Mela Gibsona je veľkofilmom, ktorý niečím dokáže zaujať každého. Jeho bezpochyby najvýraznejšou črtou je značná grafickosť, zobrazujúca brutalitu a násilie, ktorému musel Ježiš (James Caviezel) pred ukrižovaním čeliť. Hoci tieto scény zostanú divákovi v pamäti najdlhšie, na silnom vizuále si film zakladá aj na iných miestach. Vyskytujú sa v ňom najrôznejšie výjavy, predstavy či zobrazenia. Spomedzi nich sú veľmi zaujímavé napríklad tie, v ktorých vystupuje postava samotného diabla (Rosalinda Celentano). Keďže príbeh filmu vychádza z Biblie, nemožno v ňom očakávať žiadne dejové zvraty. Koniec je zrejmý už od začiatku, preto musí snímok na diváka pôsobiť aj inak, než len prostredníctvom príbehu ako takého. A nemožno povedať, že sa mu to nedarí. Okrem naturalistického vizuálu si pozornosť publika dokáže získať aj historickou výpravou, ktorá síce nie je prehnane veľkolepá, ale funguje tak akurát. To isté sa dá povedať aj o kostýmoch, zaujmú najmä tie rímske či farizejské. The Passion of the Christ používa, rovnako ako neskorší Gibsonov film Apocalypto, dobovú reč, dodávajúcu mu vyšší level autenticity. Ako celok môže snímok divákov rozdeľovať či dokonca poburovať. Ak si od neho človek udrží dostatočný odstup a vníma ho len ako umelecké dielo, ktoré predstavuje, zistí, že so všetkou naturálnosťou nie je skutočne ničím iným, než len časťou veľkého príbehu, či už pravdivého alebo nie, ktorý sa medzi ľuďmi traduje už viac než dve tisícky rokov. Čo si z celého filmu odnesie každý, je len na ňom. Dôležité však je zdôrazniť, že sa v ňom dá nájsť viac než dosť dobrých a kvalitných aspektov, čo je niečím, čo by mal obsahovať každý film. A je jedno, či rozpráva biblický alebo iný príbeh.

Hoci o sebe filmový projekt Mela Gibsona o ríši Mayov sám tvrdí, že sleduje úpadok ich civilizácie a postupný zánik, možno s týmto tvrdením súhlasiť len čiastočne. Z veľkej väčšiny totižto ide o príbeh jednotlivca, ktorý sa vzoprel osudu a na vlastnú päsť sa pustil do boja o vlastný život proti klanu únoscov. V podstate teda ide o príbehový koncept, ktorý nijak zvlášť originálny ani zďaleka nie je. Čím sa však výrazným spôsobom odlišuje, je to, ako je poňatý. Unikátne je na filme nielen dobové zasadenie, zobrazenie vzdialenej (a v podstate dnes už mŕtvej) kultúry, ale takisto tiež jazyk či skutočnosť, že herecké obsadenie tvoria neherci (hoc to vôbec nie je poznať), čo dodáva oveľa vyššiu mieru autenticity. Bez toho, aby človek prezradil akékoľvek dôležité dejové súvislosti, možno skonštatovať, že napriek všetkému, čo film ponúka, sa celý dej končí aspoň čiastočným happy endom s trochu otvoreným koncom, ponúkajúcim divákovi možnosť dokončiť si príbeh zániku mayskej civilizácie po príchode španielskych conquistadorov sám pre seba. Keď sme spomenuli to "všetko", čo Gibsonov film ponúka, ide najmä o pomerne veľkú dávku brutality. Aj keď nie je zobrazená v najhoršej a najsurovejšej možnej podobe, vyrezávanie sŕdc ako obety bohom nemusia "sadnúť" citlivejšej diváckej povahe. Dobovej autenticite to však dodáva čosi navyše, čo v konečnom dôsledku filmu len pomáha. Pochvalu si film zaslúži aj za scény z "veľkého mesta" a masové scény, kde možno doslova cítiť silu mayskej civilizácie a kultúry. Apocalypto má, pravdepodobne ako každý iný film, svoje pozitíva aj negatíva. Pozitíva tu možno nachádzať najmä vo vizuále a poňatí, ktoré divák vníma priamo. Negatívom bude v konečnom dôsledku príbeh boja jednotlivca proti skupine. Ten je totižto vo väčšom kontexte, presahujúcom samotný film, iba inak pretvoreným klišé.

Hitchcockov psychologicko-hororový výtvor z roku 1960 patrí do zlatého fondu svetovej kinematografie. Jeho súčasťou je scéna, ktorá s kultovým sláčikovým sprievodom predstavuje možno najznámejšiu filmovú scénu histórie. Odhliadnuc však od všetkých superlatívov a kultovosti, ktorú so sebou snímok nesie, je snáď na mieste položiť si otázku, či je naozaj taký dobrý, za aký je vo všeobecnosti pokladaný. Hitchcockovi nemožno upierať jeho genialitu a všeobecný prínos, ktorým obohatil svet filmu prostredníctvom svojich diel, netreba však ani stále glorifikovať. Áno, pri každom filmovom diele je dôležité hľadieť na dobu jeho vzniku, filmárske možnosti a inovátorstvo toho či onoho snímku, divácku optiku "pokrivenú" pokrokom však nenapravíte. Aby bolo jasné, dielo, ktorého sa tento komentár dotýka, si v žiadnom prípade nezaslúži kritiku. Hitchcock v ňom dokázal vytvoriť pozoruhodný príbeh s viacerými zaujímavými postavami, medzi ktorými jednoznačne dominuje Norman Bates (Anthony Perkins), miestami poriadne mrazivou atmosférou a kvalitnou kamerou, spájajúcou v sebe schopnosť nielen dobre zachytiť jednotlivé scény, ale aj dobové reálie. Značným problémom snímku je však jeho predvídateľnosť. S tým možno spojiť aj pomalú dejovú výstavbu, čo pri "očakávateľnom" vyvrcholení cítiť o to viac. Inak by to samozrejme bolo v prípade, ak by sa tu vyskytol nejaký zásadný a nečakaný dejový zvrat. Lenže, bohužiaľ, nedeje sa tak. Psycho preto najviac dopláca práve na svoju prehnanú nalinkovanosť a vlečúci sa build-up. V roku 1960 to muselo ľudí dostať, a neskôr sa z filmu stal kult, ktorým je dodnes. To však neznamená, že máme prehliadať jeho chyby a slabé miesta. A tých je tu o kúsok viac, než by sa na takýto kult patrilo. Zlé to ani zďaleka nie je, niečo tomu však chýba. Po bitke je ale každý generál.

Hry s časom a možnými alternatívnymi realitami sú na filmovom plátne takmer vždy zaujímavou a osvedčenou záležitosťou. Do značnej miery k nim v troch oddelených príbehových rovinách pristupuje aj tento akčný kúsok režiséra Toma Tykwera z konca minulého tisícročia o dvoch (hlavných) postáv, dvadsiatich minútach a sto tisíc nemeckých markách. Snímok s rýchlym spádom, zasadený do Berlína, dopĺňa počas takmer celej minutáže techno muzika, ktorá doň perfektne pasuje. Niet sa čomu čudovať, keď sa odohráva v svetovom hlavnom meste tohto hudobného žánru. A ako dokáže byť práve táto hudba nekonvenčná, práve tak je nekonvenčný aj celý Tykwerov film. Už samotným podaním príbehu, respektíve troch, experimentuje nielen so samotným dejom, ale hlavne s jednotlivými postavami ako jeho hýbateľmi. Hoc by v dejových líniách zmenil vždy osud čo i len jednej postavy, ovplyvnilo by to všetky ostatné postavy. A to sa v konečnom dôsledku aj deje. Mení teda osud vždy iba jeden alebo všetky súčasne? To by možno vydalo na oveľa hlbšiu hĺbkovú analýzu diela s porovnávaním každého detailu, každopádne je aj tak zaujímavé sledovať, ako sa niť osudu zamotáva, rozmotáva a následne znovu - ale inak - zamotáva. Všetko, čo sa vo filme deje, sa deje vo vysokom tempe a rýchlom spáde. Nielen preto, že Lola, stvárnená pozoruhodnou Frankou Potente, má vždy k dispozícii iba dvadsať minút, ale najmä preto, lebo snímku dominuje miestami až neuveriteľne rýchly strih. Lola rennt divákovi ponúka menej tradičný pohľad na kinematografiu vo všeobecnosti. Zaujme nápadom nielen v príbehu, ale aj technickým spracovaním, ktorému dominuje už spomínaný strih. Za zmienku stojí takisto kamera, snímajúca viaceré zábery nie klasickou filmovou, ale ručnou VHS kamerou, ktorá filmu dodáva pravý nádych 90. rokov.

Príbehy o upíroch sú súčasťou ľudového folklóru mnohých krajín. Po generácie ústne tradované príbehy začali neskôr prenikať aj do umenia, najskôr literárneho, s príchodom kinematografie aj do filmového. Ešte v nemej ére uzrel v roku 1922 v Nemeckej ríši svetlo (aký to paradox pri filme o upírovi) sveta snímok režiséra Friedricha Wilhelma Murnaua. Nosferatu sa odvtedy stal klasikou. A to nielen hororového žánru, ale kinematografie vôbec, keďže patrí medzi najvýznamnejšie diela, ktoré vôbec kedy vznikli. Jeho kultový status mu v žiadnom prípade nemožno upierať, je však v skutočnosti taký dobrý? Na úvod je nutné skonštatovať, že určite nie je prepadákom, ale ani veľdielom. Berúc však do úvahy dobu jeho vzniku, je nutné skonštatovať, že ešte aj dnes dokáže divákovi ponúknuť niekoľko zaujímavých momentov. Príbeh medzi nich radiť asi nemožno, ten je v podstate jednoduchý, pričom by sme o ňom mohli hovoriť ako o istom boji dobra so zlom. Film však zaujme iným. V prvom rade stojí za zmienku zamaskovaný Max Schreck ako gróf Orlok, respektíve upír Nosferatu. Ten svojim výzorom dokonale budí hrôzu a právom patrí medzi kultové hororové postavy. Zaujme však aj technická stránka filmu, a síce kolorovanie jednotlivých scén rôznymi farbami, ktoré ich situujú do rôznych časov dňa, alebo miestami až pozoruhodne dobre zvládnutá kamera, ponúkajúca viacero výborných záberov. Z pohľadu slovenského diváka je film špecifický aj z toho dôvodu, že viaceré jeho scény boli nakrútené práve na Slovensku. Nosferatu, eine Symphonie des Grauens možno príbehovo nie je tým najlepším filmom, svoj legendárny a kultový status si však právom zaslúži. Aj napriek tomu, že vznikol už poriadne dávno, dokáže svojou atmosférou pôsobiť na diváka ešte aj dnes. A to je niečo, čo je potrebné oceniť.

Krátky, zhruba polhodinový dokumentárny návrat k epizóde wrestlingovej šou SmackDown z produkcie spoločnosti WWE po útokoch z 11. septembra 2001. Práve táto šou, naživo vysielaná z texaského Houstonu, bola vôbec prvým veľkým športovo-kultúrnym podujatím na pôde Spojených štátov po spomínaných teroristických útokoch. Tí, ktorí sa jej zúčastnili, si tu spomínajú na to, aké ju bolo v tých časoch pripravovať, aká atmosféra vládla vo vzduchu, či aké bezpečnostné opatrenia museli byť prijaté. Never Forget: WWE Returns After 9/11, ktorý vyšiel pri príležitosti dvadsiateho výročia útokov na Svetové obchodné centrum, je zaujímavým pohľadom na jednu epizódu SmackDownu, ktorá sa radí medzi tie vôbec najpamätnejšie v histórii. Medzi wrestlingovými dokumentami zďaleka nevyčnieva, je však dôležité mať na pamäti, že práve tento dokument je potrebné vnímať v prvom rade najmä ako spomienku.

Snímok režiséra Christophera Smitha, odohrávajúci sa počas morovej epidémie v 14. storočí, osciluje na hranici historického a mysteriózneho žánru. Vo svojej podstate v sebe spája snahu vykresliť temný a tmársky čas stredoveku v spojení s masovou manipuláciou vtedajšieho, povedzme si úprimne, najmä jednoduchého obyvateľstva tými, ktorí vedeli, ako s takýmito masami vo svoj prospech pracovať. A komu to v tých časoch išlo najlepšie? Nuž, samozrejme že cirkvi. To má divák možnosť vidieť vo filme na príkladoch pálenia čarodejníc, ale aj na hlavnom motíve hľadania miesta nezasiahnutého nákazou skupinou žoldnierov. Rovnako však film ukazuje aj manipuláciu z druhej strany, čiže zo strany pohanov. V princípe však ide o to isté, čo je s najväčšou pravdepodobnosťou to, o čo tvorcom vo filme išlo. Zachytiť, že na manipuláciu potrebujete charizmatického vodcu a tvárny materiál. A to je ešte aj dnes niečo, čo sa v mnohých prípadoch od stredoveku vôbec nezmenilo. Black Death nie je typickým historickým filmom ani mysterióznym hororom. Z každého si však čosi berie a spája to dokopy, čoho výsledkom je viac-menej pozerateľný kúsok, ktorý človeka prenesie o storočia späť v čase do dôb pandemických. Obstojné je to aj vďaka vydarenému výberu hercov, výprave, ale aj atmosfére. Pravda, mohlo to byť o čosi surovejšie a špinavejšie, ale aj v stredoveku niekedy muselo svietiť slnko.

Slovensko sa so svojou históriou, obzvlášť tým, čo sa aj na jeho území s jeho vlastným pričinením páchalo na vlastnom obyvateľstve počas druhej svetovej vojny, bude vysporiadavať ešte poriadne dlho. Pripomienkou a mementom tejto čiernej škvrny dejín sú aj mnohé umelecké diela, ku ktorým môžeme zaradiť aj tento snímok režiséra Vladimíra Bahnu, voľne vychádzajúc z literárnej predlohy Rudolfa Jašíka. Dej sleduje pohnuté osudy, tragické životy a morálne dilemy obyvateľov istého malého mestečka. Snímok do ústredia stavia najrôznejšie postavy, s ktorými počas celej doby plasticky pracuje, vykresávajúc a modelujúc ich osobitné osobnostné charaktery. Divák tak má možnosť vidieť zaujímavú zmes tých, ktorí nezmyselnosť doby a nenávisť nechceli v žiadnom prípade prijať, tých, ktorí na nešťastí iných budovali vlastné kariéry a prosperovali, ale aj tých, ktorí sa zmierili so svojím nešťastným a tragickým osudom. To ako celok funguje aj vďaka dobrému výberu hercov. Hlavnú morálnu postavu Bronislava Križana dopĺňa vskutku krásna Emília Vášáryová, vynikajúci Ctibor Filčík, ale aj prospechársky Július Vašek. Námestie svätej Alžbety je filmom, o ktorom sa nedá hovoriť ako o tom možno úplne najlepšom z obdobia druhej svetovej vojny, ale aj napriek tomu má mimoriadnu hodnotu. A to už len tým, že pripomína hrôzy, ktoré sa na Slovensku odohrali. Pribehovo, herecky ani čo sa technickej stránky týka mu nemožno čo vyčítať. Knižná predloha je o čosi lepšia než film, ale divák určite neobanuje.