Město Zero

V Rusku som bol opakovane, takže "prekrasno panimaju" o čom chcel film byť a aké pocity mal u divákov vyvolať. Nechcem mudrovať, či sa zámer podarilo alebo nepodarilo dosiahnuť. Mne sa film nepáčil a ani nepotrebujem taký typ filmu vidieť. Absurdít som zažil dosť v živote, na plátne, či obrazovke mi nechýbajú. Pri sledovaní som sa výrazne nudil, pretože bol prehliadkou absurdných situácií, absurdných dialógov, ktoré spájala iba postava submisívneho Varakina. Za neho sú aj tie dve hviezdičky. Po piatich rokoch som si film pozrel opakovane a keďže som si ho pamätal, sústredil som sa na pozadie absurdných situácií, z ktorých je poskladaný. Ani teraz nepovažujem Šachnazarovo dielo za mimoriadny film, ale hviezdičku z milosti mu pokojne pridávam. (01.04.2011)

Leonid Filatov, s jeho smutnými očami, či skôr pohľadom vystrašenej srnky, je ideálna voľba pre chlapíka, ktorý je maximálne dezorientovaný tým, čo sa okolo neho deje. Síce som mala pocit, akoby postupom času film strácal dych, ale celkovo je to asi veľmi verné spracovanie pocitov tej doby. Jednoznačne film, ktorý mi utkvie v pamäti. (27.03.2012)

Kafkovský pocit nemožnosti dosiahnuť zdanlivo jednoduché ciele, zahatané náhle sa vynárajúcimi prekážkami, prostredníctvom cesty inžiniera do nemenovaného ruského mesta. Navonok všetko funguje ako má, ale pod zdaním normálnosti sa skrývajú nepochopiteľné absurdity. Kombinácia odcudzenia, nemožnosti vyslobodenia sa z podivnej spleti úkazov, podozrení úradov spolu so zjavným poukázaním na zvláštne snové prežívanie v sovietskom systéme vytvoril v prvej polovici presvedčivé scény obsahujúce zopár výborných nápadov (prehliadka živo neživých sôch v múzeu, torta s podobou hlavy hosťa so živým okom). Žiaľ v druhej polovici sa atmosféra vytráca. Záver tak patrí k štandardnej ruskej analyzujúcej dumkovej produkcii, vážne sa tváriacej, opakujúcej použité motívy, no vo výsledku neukazujúcej veľa originálnej nápaditosti. (16.09.2005)

„Idea, která nás spojuje a které sloužíme, je ideou státnosti. Mohutný, silný stát, to je ideál, pro který jsou Rusové ochotni trpět, obětovat i život. Je to iracionální idea. To není ono pragmatické evropské usilování získat maximální osobní výhody. Je to idea ruské duše, v které se rozplývá naše individualita. Ale dává nám to stokrát víc. Pocit příslušnosti k velkému organismu. Pocit ducha, síly a nesmrtelnosti. Západ vždy znevažoval ideu naší státnosti. Nebezpečí nespočívá v západním myšlení, ale v nás samotných. My sami hltáme módní myšlenky ze západu, očarováni jejich zjevnou racionalitou, netušíce, že právě v tom je jejich ničivá síla. Ale naše vlastní idea nakonec vždy zvítězí. Všechny naše revoluce nelikvidovaly, ale posilovaly stát, a to platí stále.“ (24.02.2023)

Nic není nemožné, naopak...v našem systému je možné všechno. Tedy, v jejich systému. Nekonečný labyrint. Iracionální společnost, jež určí jedinci novou, trvalou identitu. Jediné, co není možné, je únik. Možná až příliš nafouknuté, v závěru prakticky bez silnějšího vyznění. Karen Šachnazarov pouze klade otázky, je na divákovi, zda si dokáže odpověď. Každopádně se jedná o velmi slušné, dramatické (mysteriózní) i lehce komediální absurdno. (14.07.2016)