Chuť makrel

Príjemný film, pri ktorom som si uvedomil ako veľa diel sledujem, pri ktorých dochádza k násiliu, zrade, pomste a celkovo vyhroteným situáciám. Tento kúsok je oddychovka s pomalým tempom a rozumiem, že nemusí sadnúť každému. Príbeh zo života starnúceho otca, ktorý sa nakoniec "obetuje" a uvedomí si, že je správne ak deti majú svoj vlastný život a že jeho samého čaká v starobe len samota. Jeho precitnutie je v závere krásne nafilmované. Priamočiarosť deja je príznačne lemovaná interiérmi, v ktorých je vždy všetko pekne rovnobežné, priame resp. pravouhlé. Stopáž trochu uletela, no viac mi vadilo, že nám nebol predstavený ženích nevesty, o ktorom sa dlho rečnilo a venoval priestor, minimálne tak ako vdovcovým kamarátom, ktorí občas klábosili o ničom. (17.01.2020)

Posledný majstrov kinematografický počin je v mnohých ohľadoch - rekapitulujúcim, a zároveň i naprosto bilancujúcim, čo sa teda konkrétne týka celej predchádzajúcej tvorby, keď zainteresovaný divák, priamo znajúci režisérovu tvorbu, v podstate už bude veľmi dobre vedieť, čo má tým recenzent vlastne na mysli, skrátka, odkiaľ vietor fúka...? • Síce sa úplne nepovažujem (zatiaľ) za naprostého znalca, čo sa práve vzťahuje na filmografiu Jasudžiróa Ozua, ale počas tých niekoľkých filmov, ktoré som doposiaľ stihol vidieť, tak som si minimálne všimol dva podstatné faktory: a). Väčšinou v týchto snímkoch účinkoval jeho dvorný herec - Čišú Rjú, bez ktorého účasti, by to jednoznačne nebolo tým 「pravým orechovým」 + ďalší, dvorní herci, pričom tentoraz som sa musel celkom zaobísť i bez mojej veľkej obľúbenkyne - Secuko Haraovej, za to aspoň tomuto protagonistovi zručne sekundovali aj iní, rovnako pozoruhodní, hereckí kolegovia, trebárs v tomto prípade i táto dvojica v podobe Kuniko Mijakeovej & Haruko Sugimurovej, no s trošku menším, hereckým priestorom. Vskutku, musím podčiarknuť, že v Sanma no aji, sa zväčša striedali starší s tými mladšími, a zase naopak, ktorých príliš nepoznám, no všetci aktéri mi boli i napriek tomu mimoriadne sympatickými. b). Ústredným 『leitmotivom』 v "ozuovkách" , sú medziľudské, zvyčajne rodinné vzťahy, ktoré sa nemusia hneď otriasať v samých základoch, no nemožno o nich celkom prehlásiť, že by neboli samy o sebe dosť napätými i beztak. Dokonca by som mohol vzniesť námietku v tom zmysle, že sa trochu opakuje, ako nejaká, obzvlášť 「obohraná platňa」 , no pri predstave okolo aktuálnej (ne)kinematografie, nemám ani príliš na výber, ak chcem ešte zostať príčetným, a k tomu i zmýšľajúcim človekom, ktorý by zrovna z tohto nekalého obsahu, mohol kľudne strašne otupieť, čo ma neuveriteľne desí pri pomyslení si, čo je teraz v ponuke. • Ako nasledujúcu pôsobiacu hybnú silu ma momentálne napadá doplniť i 『trávenie voľného času postáv』 , kedy by sa mohlo najskôr zdať, že veľmi milujú alkohol, ale nepovažujem ich za notorických alkoholikov, skôr by som to pomenoval, ako vhodnú výplň filmového prostredia, dajme tomu, akúsi dekoráciu, čomu sa tiež mimochodom prispôsobujú i samotné originálne scenáre Kógoa Nody, ktoré len pretavujú samého autora, a jeho záľubu v tejto aktivite. • Všetko, o čom bola doteraz reč, sa znovu potýkalo i touto 「labuťou piesňou」 , s ktorou sa s nami tento majster navždy rozlúčil, no inakšou formou so mnou ostáva snáď naveky!  (18.02.2023)

Jak chutnají makrely, to jsem se sice ze snímku až tak nedověděl, ale mnohem důležitější je, že tohle je nesmírně krásný snímek. Myslím na pohled. Ta vizuální stránka je prostě boží. Na tyhle barvy se tak nádherně kouká a je vidět, že režisér Ozu to pochopil. Krásný příběh, ale ten obal, v kterém je, mě dostal více. (15.04.2015)

[3,5*]     "Mr. Horie, you were vice-president of your class, weren't you?" "He's still vice-president. His wife is president."     Intímna rodinná dráma skoro až divadelného charakteru, ktorá je v podstate remake filmu Pozdní jaro (1949), z môjho pohľadu podstatne pútavejšie nakrútený. Pre režiséra znamená zakončenie jeho bohatého celoživotného diela, ktoré je charakteristické svojou štylistickou jednotnosťou - typické znaky jeho štýlu sú statická kamera snímajúca z podhľadu (pekne od podlahy), pomalé vyprávanie a opakujúce sa témy, ako vyrovnávanie sa so starobou a samotou, medzigeneračné rozdiely, rozpor medzi tradíciami a modernosťou. A ďalším znakom je herec Čišú Rjú, ktorého režisér obsadil snáď do každého svojho filmu, hoci jeho prejav je značne strojený (akoby ho režisér protežoval). Hlavnou dejovou linkou filmu je príbeh vdovca a jeho dcéry na výdaj, okolo ktorého sa odvíjajú nemenej zaujímavé mini príbehy, veľmi citlivo podané. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "I'm glad she took it well." "Yes, indeed. I was afraid she'd cry." "Yes, I thought she'd be more disappointed. She looked so calm." "Yes, thank goodness." "What's with sis?" "What do you mean?" "Looks like she's been crying." (05.06.2022)

O chuti makrel som sa nedozvedel nič, no potvrdil, že úhory chutia skvele. Režisérova labutia pieseň. Vdovec žije s dcérou a synom v jednom dome. Vyrovnáva sa s nevyhnutnosťou chvíle, kedy mu dcéra odíde z domu. Neveselé poznanie trávenia jesene života v samote je presiaknuté alkoholom. Saké a whisky tečú prúdom. Popíjaniu sa nevyhne ani jedno stretnutie mužov vo filme. Nik neodmieta ponuku ďalšieho pohárika. Akoby ním zaháňali neveselé úvahy o starobe, umocnené pohľadom na život bývalého učiteľa. Dnes je z neho alkoholik, ktorý.je, namiesto odpočinku, z existenčných dôvodov nútený prevádzkovať malú vývarovňu a krčmu. Pomocníčkou je mu dospelá dcéra. Nikdy sa nevydala, aby sa postarala o ovdovelého ocka. Nešťastní a zatrpknutí sú po rokoch obaja. Okrem prúdiaceho chľastu sú výrazným prvkom filmu jeho výrazné a sýte farby. Posilňujú kontrast medzi osamelosťou staroby, kde všetky farby blednú a mohutnou silou životnej energie v rozpuku síl. (19.10.2020)