Hodiny

Hlavným námetom filmu Hodiny bola pre režiséra Stephena Daldryho rovnomenná kniha od Michaela Cunninghama, v ktorej sa inšpiroval životom anglickej spisovateľky viktoriánskeho obdobia Virginie Woolfovej. Svedectvá o jej pochmúrnom správaní a neustálych depresiách z nej časom urobili jednu z najtajomnejších a najpozoruhodnejších osobností svetovej literatúry. Ako napovedá názov jedného slávneho filmu „Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“, záujem o jej tajomnú osobu má rôzne podoby. Cunningham tak ako aj režisér Daldry sa jej držali len okrajovo. Poslúžila im ako východiskový bod pri prepájaní osudov dvoch ďalších ľudských bytostí. Tie totiž skôr ako po spokojnom a vyrovnanom živote túžili po živote, ktorý by si mohli vybrať samé, čo je aj základnou ideou filmu. Boli to ženy, záhadne spútané knihou od Virginie Woolfovej. Dej toho románu z názvom „Pani Dallowayová“ opisuje jeden deň v živote cieľavedomej a ctižiadostivej meštianky, ktorá sa rozhodla zorganizovať veľkú oslavu. Clarissa Dallowayová je navonok samostatná, hrdá žena, no v skutočnosti hrozne trpí. Utápa sa vo vnútornom žiali, ten ju však postupne rozleptáva, až zisťuje, že niet iného východiska ako je smrť. Woolfová si prostredníctvom svojej postavy z knihy sama plánuje svoje ďalšie hodiny života. Pani Dallowayová je jej alter egom a aj vďaka týmto únikom z reality dospela k názoru, že má právo, ako každá slobodná existencia na tomto svete, rozhodovať o svojom osude. Napriek tomu ju osud odviedol od rušného života v Londýne na vidiek, kde sa postupne uväzňuje vo svojich predstavách a tie potom prenáša do svojho románu. Woolfovej manžel, knižný vydavateľ, si tam zriadil malú tlačiareň a pomáha svojej žene Virginii zvládať jej ťažké psychické stavy, najmä potom, čo sa pár krát pokúsila o samovraždu. Zložitá duševná kríza, ktorá ňou zmieta je dôvodom, prečo aj jej knihy sú hlboko depresívne až ťažko čitateľné. Jej zmysel pre rozsiahle detailné rozbory len jedného okamihu sú tiež dôkazom nielen bezhraničnej fantázie, ale aj tragiky, ktorou v sebe táto chorobami sužovaná spisovateľka oplývala. Film Hodiny je i napriek európskym koreňom príbehu vystavaný americkou trojaktovou štruktúrou, ktorá sa opiera o ústrednú trojicu postáv, žijúcich v rozličných časových obdobiach. Hlavným spájacím momentom aj naďalej ostáva kniha „Pani Dallowayová“, no elementárnym motívom príbehu je úsek zo života Virginie Woolfovej, počas ktorého pracovala na svojom románe. Od roku 1923 až po jej samovraždu v roku 1941, kedy sa utopila v rieke, môžeme vidieť jej stelesnenie v podobe večne zamyslenej ženy, s uhrančivým pohľadom a kŕčovitými pohybmi, ktorá má strach z vlastného služobníctva a pritom nemá strach zo smrti. V tejto knihe nachádza zmysel svojho života ďalšia postava, a to Laura Brownová, žijúca v roku 1951. Našla sa v postave pani Dallowayovej natoľko verne, že usporadúva malú oslavu narodenín pre svojho manžela, vojnového veterána, ktorý miluje svoju rodinu, chodí do práce a každodenný stereotyp rodinky z južnej Kalifornie privádza Lauru do úzkostných stavov. Svoju vnútornú disharmóniu potláča tak neprirodzene, že si to často všíma jej malý syn Richard, ktorý pre matkinu nevyrovnanosť s vlastným životom trpí najviac. Tretia postava, Clarissy Vaughanovej, má s pani Dallowayovou spoločné krstné meno a niektoré charakteristické črty, ako samostatnosť, či ctižiadostivosť, lenže Clarissa z New Yorku a z roku 2001 má o jednu vlastnosť navyše - dosiahla aj slobodu voľby, slobodu výberu životného partnera a tým aj svoj osud, spôsob ako chce svoj život prežiť. Tam, kde sa dve predchádzajúce hrdinky dostali a ďalej už len neustále unikajú pred krutou skutočnosťou ich túžobne očakávanej zmeny, sa dostala aj Clarissa Dallowayová. Spisovateľka má však neobmedzenú moc, môže zúfalo blúdiacu postavu z románu nechať umrieť, hoci aj bezdôvodne, ale reálne následky si Laura Brownová uvedomí až vo chvíli, keď začne nad samovraždou dôkladne uvažovať. Ako sama neskôr spomína, keď nenachádzala samú seba, mala pocit, že sa musí zabiť. Na prvý pohľad umiernená, vo vnútri prehnívajúca Laurina existencia, hrajúca milujúcu manželku a starostlivú matku si takýto život nevybrala sama. Neschopnosť sebarealizácie vytláča jej feministické sklony do úzadia. Všetko, čo kedy chcela Virginia a Laura cítiť je neodvratne preč, len myšlienky nad samovraždou ich zrejme dokážu vyslobodiť z dusivého prázdna. Zdanlivo komplikovanejšia Virginia, žijúca život vlastný a navyše aj život svojich postáv, uvažuje nielen nad vlastným bytím, ale aj nad bytím postáv z románu, pretože ako tvrdí sama, niekto v príbehu musí zomrieť, aby si tí ostatní život viac vážili. Podobne Laura sa so svojím citovým podložím vyrovnáva po svojom. Prudké emocionálne vzplanutia prežíva k svojej kamarátke zo susedstva, ktorá má podozrenie na rakovinu a jej strach z ochorenia zdieľa z Laurinim strachom zo života. Virginia tie isté hlboké a vášnivé city prechováva k svojej sestre. Krehká a zároveň neurotická Laura mala zásadný vplyv na psychický vývin svojho syna. V jej už dospelom synovi Richardovi sa odrazili všetky jeho spomienky na matku a na to, ako v jeho detstve opustila rodinu. Stal sa z neho úspešný spisovateľ, za čo mu bolo udelené prestížne literárne ocenenie. No ochorenie na AIDS ho pripútalo do kresla v tmavom a zapadnutom byte, kam ho chodieva navštevovať jeho bývalá partnerka, teraz najlepšia a jediná priateľka, Clarissa Vaughanová. Jedine Clarissa sa dokázala vymaniť z nedokonalostí ľudského života a vymenili si s Richardom životných partnerov. Dosiahla, čo chcela, nepatrné šťastie, ktoré jej dodáva na sebaistote vo vystupovaní alebo to číre zúfalstvo, ktoré v jej vnútri kričí zo všetkých síl. Navzdory tomu má s Virginiou Woolfovou spoločnú len prácu pri vydávaní nových rukopisov. Iba osoba Clarissinho priateľa Richarda otvára brány pomyselného časopriestoru medzi všetkými postavami. Richardov román je rovnako ťažké čítanie ako romány Virginie Woolfovej. Kým v „Pani Dallowayovej“ necháva umrieť jej syna, v Richardovom veľmi vernom vykreslení svojho života necháva zomrieť matku. Tá sa v tejto knihe spozná a rozumie Richardovym dôvodom, prečo to tak urobil. Všetky tieto pohnútky postáv, ku ktorým sa uchýlili pod bremenom svojej vlastnej bezbrehej nemohúcnosti uzatvárajú sled druhého aktu. Prvý akt filmu je plastickým zobrazením každodenného života, života, pre ktorý sa v jeho tej - ktorej podobe nikto slobodne nerozhodol a posledný začína vo chvíli, keď druhý akt končí, keď nie matka, ale syn z Woolfovej románu - Richard odchádza, skokom z okna sa oslobodzuje zo všedností, ktoré mal kedysi tak rád. Ešte predtým než stihla Clarissa uskutočniť svoj sen, zorganizovať pre neho veľkú oslavu na počesť jeho ocenenia. Clarissa tak prekročila tieň pani Dallowayovej a dospela do poznania, že sú len isté hodiny v živote, keď je človek šťastný, potom je už len všednosť každého dňa, pričom však aj to najobyčajnejšie môže byť krásne. Priznáva to aj zostarnutá Laura pri návšteve Clarissy v jej byte bezprostredne po smrti Richarda. Len súboje v hlave, ktoré neprestajne zvádza Virginia Woolfová, psychická roztrieštenosť Laury Brownovej, či vnútorná neistota Clarissy Vaughanovej dokážu vypovedať o sile citov a telesnej potrebe niečo k niekomu cítiť. Najmä keď všade okolo nich je každodenná rutina, stereotyp, ktorý sa aj za pomoci výborného strihu podarilo režisérovi Daldrymu vystihnúť u všetkých troch hlavných postáv v podaní Nicole Kidman, Julianne Moore a Meryl Streep. Melancholická a niekedy zas razantná klavírna hudba Philipa Glassa je brilantným tmelom v prepájaní životov jednotlivých postáv. Ranné vstávanie a stále sa opakujúci rituál, čerstvé kvety, raňajky a výnimočná udalosť, ktorá dáva bežnému dňu nádych neopakovateľnosti - oslava. A práve tá otupujúca všednosť doháňa Virginiu Woolfovú k samovražde, ktorej výjav s listom na rozlúčku ohraničuje začiatok a koniec filmu. Stačia aj tie hodiny, počas ktorých uniknú z reality a urobia čokoľvek, aby pocítili niečo iné, hodiny, ktoré by prežili v nekonečnom šťastí, tak ako v meditácii nad osudovou voľbou. (19.07.2006) (méně) (více)