Můj pes Killer

No, tohle je film, kde asi chápu rozdílná hodnocení. Sám tam ten rasismus vnímám jen jako dochuť k celkovému sociálnímu prostředí ve kterým hlavní hrdina vyrůstá ani mě nepřišlo že by byl nějak přesvědčenej fašounek i když mít helmu na motorky se znaky ss to je teda docela nechutná výživa. To absloutní přehlížení Marka jeho okolím / nejbližšími to je na tom fakt to nejtvrdší a vlastně se ani nedivím, že to dospělo, tam kam to ve filmu dospělo. To bylo natočeno velmi surově bez špetky citu až z toho dobře není, ale tak já vnímám tenhle film,tak si myslím, že se jedná o mimořádně silný film. Jinak souhlasím, že některé dlouhé statické zábery ničemu nepomáhaly. (29.01.2021)

Obrovský posun od Fornayovej debutu Líštičky. Posun ani nie tak vo voľbe formálnych výrazových prostriedkov, ako v efektivite ich využitia. Pokiaľ boli Líštičky ťažko odvarový artový film, tak Killer je režijne presná tragická dráma účinne navodzujúca pocit realizmu. S postavami sa dá identifikovať a dielo smeruje ku konkrétnej téme. Štýlovo je to najbližšie asi bratom Dardennovcom, ale formálna stránka je miestami ešte radikálnejšia – značne dlhé zábery, dianie mimo obraz, vchádzanie a vychádzanie hercov z rámu. Aj týmito prostriedkami navodený rytmus každodennej nedramatickej reality pomáha Fornayovej hľadať pravú podstatu stavu vecí. Nikto nie je vo filme zobrazený figurkovito a implicitná kritika odznie ako na stranu neonacistov a ľudáckych Slovákov, tak aj na stranu menšiny. Môj pes killer je konečne zaujímavý film o rómskej problematike. Oproti Šulíkovmu Cigánovi (kde sa na Rómov pozerá protekcionisticky a pseudohumanisticky) a oproti Zvonkom Šťastia a Vojtekovmu Cigáni idú do volieb (ktorých kvalita nie veľmi preskočila úroveň televíznych realityshow a ktoré Rómov zobrazujú najmä ako exotov) Killer úspešne artikuluje nový a mediálne neprevarený názor do diskusie. Formayova namiesto zobrazovania stereotypov hľadá príčinu, prečo sa na Slovensku tak ťažko prijíma inakosť a šikovne vykresľuje korene ľudáckej xenofóbie prerastajúcej do neonacizmu a spejúcej k tragickým udalostiam. Na frak dostáva slovenské "miluj blížneho" kresťanstvo, ktoré bohužiaľ funguje ako ideologická kostra na masové šírenie zhubných myšlienok. Menšina aj väčšina sú nemajetné frustrované bytosti, ktoré svoj hnev slepo smerujú proti sebe, aniž by si uvedomovali, že celý konflikt je umelo generovaný a udržiavaný pri živote niekým, kto môže z ich vzájomnej nenávisti vytĺkať politický kapitál.............Ešte k spracovaniu. Umne je vyriešená aj distribúcia informácií. Nič sa zbytočne nezdvojuje a postavy nehovoria popisné repliky. Neherci sú viac-menej dobrí, a to najmä preto, lebo prekonávajú domáci stereotyp, ktorý predpokladá, že neherec nemusí hrať (Na tom bohužiaľ stroskotal inak slušný štich Až do mesta až). Niektoré zábery by si však pýtali ešte zo dve klapky a precíznejšie hľadanie adekvátneho hereckého výrazu................Problematický je záver. Ťažko hovoriť, čo bol autorský zámer. Každopádne na kontroverziu je zavarené. Zaujímavé bude sledovať aj reakcie a čítanie tej-ktorej časti diváckeho spektra. Aby sa náhodou nestalo niečo podobné ako v Maďarsku po premiére Je to iba vietor, kde na film o rómskej problematike chodili hromadne neonacisti a film nesprávne chápali ako potvrdenie ich zvráteného svetonázoru.........Editujem po druhom pozretí. Záver vôbec nie je problematický, ale jedná sa o presnú pointu, ktorá mi po prvej projekcii unikla, kedže som čakal niečo explicitnejšie. Matka hlavného hrdinu vychovávať nemohla, otec má radšej svoj vinohrad, takže musí ísť za niekym, kto mu skutočne rozumie. (08.03.2013)

Nenechajte sa odradiť nízkym hodnotením či amatérskejšou kamerou (vzhľadom k možnostiam). Hlavnú postavu nevidíme očami Adama Mihála ale vzdialenejším okom kamery, ktoré je akýmsi sprievodom postupne idúcich udalostí, v ktorých sa krišťalizujú dopady jednotlivých problémov spoločnosti (v tomto konkrétnom prípade skôr jednotlivcov). Počas priechodu dejovej línie, ktorá je veľmi konzistentná, nezaznamenáme rozdielnosť tempa, nosný bod či spoliehanie sa na nepísané pravidlá filmovej reči. V rámci zvolenej metódy bezprostredných udalostí, kedy môžeme len odhadovať nevyspytateľnosť nasledujúcej scény, nám dýcha na chrbát ekvivalencia hypnotickej atmosféry čo v súlade so silným pesimistickým vyznením boduje nad mieru očakávania. Za najvážnejšiu chybu považujem karikaturistické zjednodušenie postáv (buď potetovaní boxeri či arogantná mládež). (15.05.2014)

V jednom z priateľských rozhovorov mi slovenský režisér Eduard Grečner odporučil, aby som si pozrel film Môj pes Killer, o ktorom sa vyjadril, že sa z jeho pohľadu jedná o najzaujímavejší slovenský počin za posledných niekoľko rokov a myslí si, že by ma mohol niečím osloviť. Vzhľadom na jeho vkus a našu vzájomnú zhodu v hodnotení niekoľkých filmov česko-slovenskej produkcie, som sa rozhodol, že do toho pôjdem napriek mojim predsudkom voči slovenskému filmu (dajme tomu po roku 2000) vo všeobecnosti. Môj pes Killer je rozhodne zaujímavý film. Dlhšie statické zábery bez sprievodnej hudobnej kulisy umocňujú už tak ponurú atmosféru, ktorá má pachuť horkosti. O problematike dysfunkčných rodín a z toho prameniacich následkov vieme všetci aj z rôznych iných prameňov (filmov). V tejto snímke sa nedozvieme nič nové, ale spôsob, akým nám niektoré aspekty tvorcovia ukazujú je rozhodne svojský, celistvý a týmto sa nebojím povedať, že aj originálny. Negatívne reakcie na film však chápem a zdá sa, že sa jedná o ďalšiu z radu snímok, ktoré rozdeľujú divákov na dva tábory. (10.06.2019)

Záběr na krajinu, ve které se vůbec nic neděje- 2 minuty. Další záběr na jinou krajinu- 1 minuta. Další záběr- borec cvičí se psem - 3 minuty. Další záběr- 2 borci si něco vykládají ve vinohradu, co, to je těžko říct, protože je to jaksi česko-slovensky a ještě na ruchovej mikrofon a tohle má- ať nežeru- 5 minut. Na všechno je tady tolik, tolik času... To, co se odehrává na plátně, nemá žádný děj, takže to můžete natahovat kdekoliv čímkoliv, na jednom místě třeba uděláte pětiminutovej přesun partičky skinheadů odněkud někam úplně bez pointy. Jinde chlapík přečerpává víno z jednoho tak pětadvacetilitrovýho demižónu do druhýho, a tady jsem měl režisérku jedinkrát rád, protože ho nechala odtéct jen půlku. V tu chvíli jsem se tomu docela divil, po tom, čím jsem si už s tímhle vysoce uměleckým filmem prošel. Děs běs. V Rotterdamu a ve Villniusu to posbíralo nějaké ceny, což si neumím vysvětlit, ale přemýšlet nad tím odmítám. Chci na to co nejdřív zapomenout a pamatovat si to jen do té míry, že už to nikdy nechci vidět znovu. (08.04.2013)