Interview

Čo sa teda konkrétne týkalo zrovna tohto titulného Intervistu, tak na ňom som jednak spoznal „biografický pôdorys”, bez ktorého by sa to mimochodom zrejme vôbec nezaobišlo, a rovnako tiež i akýsi „nostalgický nádych”, ktorý mal až kultový status. • Čochvíľa budú legendárne filmové ateliéry Cinecittà, praskať vo švíkoch, keďže sem znovu prichádza FEDERICO Fellini, nakrúcať nový film, a tak tým pádom sa vytvára naprosto (ne)štandardný postup v podobe »filmu vo filme« , ktorý je totiž súčasne ozvláštnený i o účasť japonskej televízie, ktorá o tom nakrúca reportáž. V podstate režisér stelesňoval sám seba, ako aj ostatní členovia štábu, či herecké obsadenie bolo na tom úplne podobne. • Autor sa vrátil v čase, keď začínal ako žurnalista, pohybujúci sa v Cinecitte, čomu sa následne venovala i retrospektíva, ako priam vystrihnutá zo súčasnosti. Skrátka, mal som taký zvláštny pocit, že sa vskutku nejednalo iba čisto o film vo filme, ale o «Film vo filme vo Filme» , to jest „FILM na tretiu”, ak to mám napokon správne definovať, kedy tomu chýbal už len Marcello, ktorý možno konečne dorazí...? • Titul mal mimoriadne frenetický rytmus, neustále v pohybe, množstvo ľudí, vrátane mnohých dialógov, že si divák proste nemal čas ani kedy poriadne oddýchnuť, pričom medzitým pridaná vsuvka v podobe Sladkého života, nabrala takú neuveriteľnú gradáciu, že to si mohol dovoliť urobiť jedine iba FELLINI, čo divák ihneď pochopí, akonáhle to na vlastné oči uvidí. • Pre fanúšikov kinematografie sa jedná o akúsi povinnú jazdu, ktorú som si určite veľmi užil. PS: „Na staré kolená ma zvlášť prekvapil, keďže som už akosi ani extra neočakával, že by ma potom ešte prekvapiť čímsi mohol.” (05.08.2023)

Není to poprvé, co Fellini nevěděl co točit, tak prostě točil. V první polovině jsem si říkal, že se mu to sakra povedlo. Upadání hlouběji a hlouběji do filmového světa mě hodně zaujalo. Druhá půlka se ale zcela rozpadá do chrchle spíš nezajímavých epizod. Bohužel. Scéna, kdy se Mastroianni a Ekberg koukají na La Dolce Vita, ale v paměti určitě zůstane. (10.11.2012)

Fellini připravuje filmovou adaptaci Kafkovy Ameriky, přitom s ním japonský televizní štáb natáčí interview, zároveň se odehrává film, který sám natáčí o tom, jak poprvé přišel jako novinář do ateliérů Cinecittà, kde se zrovna natáčí film, dále se natáčí několik reklam, dojde k výletu za Anitou Ekbergovou, kde se zavzpomíná na Sladký život, to vše jakoby v jednom sledu. Zní to chaoticky a také to chaos je, ale velký mistr Fellini má vše pod kontrolou a divákovi se dostává vskutku nevšedního filmového zážitku. (10.01.2011)

Fellini se logicky posouvá od vytváření iluze reality (což nikdy neskrýval - viz třeba igelitové moře v A loď pluje) k vytvoření iluze o iluzi - iluze tvorby filmu. Používá k tomu japonský štáb, kterému se dostane všechna ta falešná mytologie filmové tvorby. Namátkou: umění je růže na kupě hnoje, a tak režisér kleje, hvězda je vulgárně smyslná, MM a AE nostalgicky sledují své nesmrtelné mládí; Fellini ukazuje zkaženost doby, ve které se točí jen reklamy pro TV... Je to přes svou lehkost precizně propracovaný film, jen mně tu chybí zcizování, pohled zpoza iluze - Japonci i divák dostanou přesně, co chtějí, tj. lehoulinkou nostalgii a rozvernost. Jen v jedné chvíli se Fellini dotkne něčeho skutečného - když během jízdy tramvají všichni ti usměvaví Italové hailují a vzývají Duceho jako o život. (18.12.2010)

Čo môže byť magickejšie než "konkrétna iracionalita" filmových štúdií, kde v reálnom priestore vznikajú ireálne prostredia, ktoré drvivá väčšina zainteresovaných vníma ako miesto každodenného stresu a rutiny a zvyšok vyvolených ako božie kráľovstvo na zemi? Ak asistentka réžie pripomenie absenciu istého herca hysterickým vyvolávaním "Chýba fašista! Chýba fašista!", je o mágiu postarané. Ak sa japonskí kinofili pri príprave absurdne pôsobiacej reklamy pýtajú, čo za film sa tu nakrúca, je to nielen zábavné a magické, ale i znepokojujúce a deviantne veľkolepé, pretože pomyselná fúzia filmu a reklamy otvára vo svete fantázie, slobody a umenia Pandorinu skrinku propagandy. Ak sa Anite Ekberg a Marcellovi Mastroiannimu premietnu po 27 rokoch scény zo "Sladkého života" a kamera sníma ich skutočné emócie, razantný vpád dokumentu do hraného filmu vnáša do celej tejto mágie punc skutočného života a tým i opodstatňuje zmysluplnosť existencie kinematografie ako takej. Jeden z najlepších filmov o filme. (25.04.2005)