Zkouška orchestru

Filmy, využívajúce jeden stiesnený priestor, sa vyznačujú obmezeným počtom postáv a britkými dialógmi medzi nimi. Fellini to ale vzal pekne od podlahy a do skúšobne nacpal celý orchester, čítajúci pár desiatok ľudí. A každý má na vec svoj vlastný názor a nebojí sa ho vysloviť. A čo na to bohémsky dirigent? Ten sa musí potýkať s krízou autorít a jedným z riešení je hnev či dokonca teror. Reakciou potom vzbura. Felliniho metaforické stvárnenie talianskej politiky a univerzálnejších spoločenstiev sa spomína v spojení so Skúškou orchestra ako prvé, zaujme ale aj forma, kombinácia hraného a dokumentárneho filmu, priznanou postavou za kamerou (Fellini) a krátkym intermezzom v krčme, kde sa film nadýchava na silnejšiu druhú časť. (09.11.2017)

Pro me zatim nejlepsi Fellini. Prvni pulka chytlave a vtipne predstavuje jednotlive hudebniky orchestru a jejich nastroje a druha cast se zvrtne v metaforicke zobrazeni spolecnosti a nastoleneho politickeho rezimu. Rad bych napsal, ze vzhledem ke kratke stopazi konecne Fellini ani nestihl nudit, ale on to zvladl i behem te 1 hodiny. 7/10 (18.09.2011)

Asi by som si skoršie radšej vypočul ♫ Electric Light Orchestra ♫, než teda zrovna týchto mimoriadne anarchistických, deštruktívnych a bláznivých muzikantov z Felliniho Skúšky orchestra, čím ma režisér mimochodom čoraz viac utvrdzuje práve iba v tom, že najlepšie obdobie z jeho tvorivej strany, pochádza ešte z rannej fázy jeho tvorby, a to konkrétne od vzniku naprosto prelomového titulu v podobe Darmošľapov až po i samotnú premiéru 8½, pričom hneď nasledujúci titul Giulietta degli spiriti, je určite stále v rámci normy, no za to tie nasledujúce sú z môjho hľadiska dosť diskutabilnými, zväčša priemernými príspevkami, ktoré sa vôbec nehodia k predchádzajúcim kvalitám tohto slávneho Režiséra, a tak snáď jestvuje len jedna možná odpoveď, týkajúca sa najmä akejsi „totálnej vyčerpanosti scenárov, tesne visiacich nad režisérovými dielami”, nakoľko už z nich ani zďaleka nemám takú číru radosť, ako tomu bolo predtým. • Síce si ich vždy rád ("premiérovo") pozriem, ale pocity nad nimi sú väčšinou rozpačité, a veď počítajte odteraz so mnou: Medzi rokmi 1972-1987, nakrútil Federico až 8 počinov, z ktorých som iba jednému udelil 80%, a zase inému sotva 40%!, a všetkým ostatným zhodne po šesťdesiat percent, čo vskutku nie je bohvieakou vizitkou, však? • Teraz sa avšak vrátim až takmer na samý začiatok, a to na rannú fázu felliniovských, jednoznačne najlepších vízií: Počas 12 rokov, t.j. od roku 1953 až po rok 1965, vytvoril 7 snímkov, z ktorých som ani jednému neudelil „priemernú známku”, pritom až trom z nich som udelil maximálne hodnotenie, a tak to ostatné si dokážete kľudne i sami domyslieť, to v podstate už hovorí samo za seba. • Na záver sa predsa len opýtam: „Reč je o unikátnom autorovi naprieč celou históriou kinematografie, ktorý si ale naďalej neudržal tak extrémne vysokú úroveň, ako tomu bolo predovšetkým zo začiatku, keď vedľa už zabehnutej scenáristiky, začal rovnako i sám režírovať svoje vlastné scenáre, kedy vytváral jedno lepšie dielo, než to druhé, až sa tým pádom úplne vyčerpal, a tým stratil potenciál pokračovať v tom, čím sa ihneď na úvod zviditeľnil.” • FEDERICA i napriek určitým výhradám, neustále uznávam, no mám taký zvláštny pocit, že je tak trošičku máličko nadhodnoteným? Vďaka prvým piatim titulom, ktoré si obzvlášť cením, ho stále považujem za jedného z najlepších režisérov všetkých čias, a to hneď v tesnej blízkosti KUROSAWU & BERGMANA. (08.08.2023)

Metafora je, když přes hodinu sledujete hudebníky orchestru duchaplně hovořit o svých nástrojích a posléze se bouřit proti svému dirigentovi a přitom o to vůbec nejde. 1) Nemám rád dav a proto ani studie stádního davového chování, byť jakkoli výstižné a umělecky přesvědčivé, mě moc radosti nepřinesou. Odtud plyne má zdrženlivost při hodnocení._____ 2) Kromě toho jsem se navzdory pěkným momentům chvílemi nudil. Ovšem ne posledních dvacet minut, ty byly skvělé._____ 3) Výstižný koment: anniehall****. (13.04.2017)

Na Felliniho až nečekané satirické - ovšem nesrovnával bych s Českou novou vlnou, byť je režisér odkojen mírně podobným neorealismem, film je sice taktéž sociální kritikou, ale trochu jinou, navíc mi do té komparace nesedí zdejší forma fiktivního dokumentu. Obecně vzato si myslím, že tento film z jeho tvorby je běžným lidem asi nejpřístupnější. Potěšeni budou především ti, kterým vadí například častá rozmanitá délka a mnoho slepých dějových uliček. Zde se soustředíme jen na to skutečně podstatné, to jest orchestr, jeho dobré a špatné stránky, jedinou nepatrnou odbočkou je návštěva televize. Přitom zde zůstávají ty stejné rysy jako v jiných Federicových snímcích - například zajímavý okruh postav, svérazné mravy... Skvostné vyvrcholení je už jen třešnička na dortu. Malé plus dávám i za dobře se poslouchající hudbu dvorního skladatele Nina Roty. (21.05.2010)