Danny Rose z Broadwaye

Danny Rose je manager-moula, který se snaží svou neschopnost nahradit extrémní obětavostí a kterého nakonec každý odkopne - v této roli mi konečně Woody Allen, jako herec, seděl více, než kdykoliv předtím. Bohužel naopak musím poznamenat, že co se týče filmu, kromě scény s héliovými hlasy si nevzpomínám na žádný podařenější vtípek, ani na žádnou hlubokou myšlenku. Proto, ač film rozhodně nevidím jako nějaké zklamání, musím zvolit nižší hodnocení. 7/10 (09.02.2008)

Počiatočná nálož slov pôsobila chaoticky a zmätene, vrcholom bola návšteva u nervóznej Tiny. Chvíľu trvá, kým divák pochopí, o čom film bude, on sa neskôr stále viac a viac dostáva do klasickejších koľají love story. Nápad je však výborný, trochu zbytočné mi pripadalo orámovanie príbehu. Allen by niekedy mohol byť v istých situáciách vtipnejší, niekedy poteší nečakaným detailom. Väčšina jeho filmov asi bude lepšie fungovať, ak si pred alebo po nich prečítate scenár, zapamätať si všetky bonmoty je nemožné. Možno nie tak brilantné, ako som očakával a ako sme zvyknutí, ale podstatný je pre mňa záverečný "good feeling." (29.06.2015)

Tentoraz nebudem písať o konkrétnom filme, skôr o myšlienkach po jeho skončení. Kedysi som mal allenovky rád, no teraz s výnimkou "Hollywood endingu" - vtipnej sebakritike vlastných neurotických obžerstiev a "Všetko, čo ste chceli vedieť o sexe (ale báli ste sa opýtať)" – humorným poviedkam na spôsob Monty Pythona - mi väčšina ostatných pripadá až zúfale rovnakých. Nemyslím dej, hercov, či prostredie . Naopak, plodný režisér a scenárista ich vcelku variabilne vkladá do režisérsky slušných kúskov založených na šľahoch slovného humoru, vzťahového podpichnutia, či nostalgického roznežnenia. Skôr ide o celkový pocit z videného: drvivá väčšina všetkých tých obratne vymyslených dialógov a hlášiek mi ostane v pamäti tak deň, dva. Trvalejšie si zapamätám len trieštivú zmes rozpadajúcich sa a novo utváraných vzťahov s množstvom ohybných slov a so zmierlivo frustrujúcim ukončením, so smiešnym, neprakticko-roztomilým intelektuálom v hlavnej úlohe, často stíhaným neuveriteľnou smolou, hypochondriou alebo neurotickou poruchou. Veru, až s odstupom času doceňujem slová Timothy Learyho, ktorý o Woody Allenovi napísal (parafrázujem), že celá jeho tvorba je len odrazom zacyklenej egoisticko-neurotickej fázy životného cyklu, venujúcej sa výhradne svojim problémom, neprinášajúcej veľa objavných a nových myšlienok a v podstate povrchnej a plytkej. Môj rezultát však tak ostrý nie je: Slušná zábava. Na jedno pozretie. (24.04.2007)

Ďalší klasický Woody. Dialógmi a monológmi nasiaknutý, plný sentimentu a premúdrelých rečičiek. K vtipným momentom sa pristavovať nemusím, zaujme len pár scéniek, z ktorých dominuje 'héliová konverzácia'. Niekedy mi príde, že Allen jednej postave len zmení meno a prehodí jej inú životnú situáciu. S tou sa ale zakaždým poriadne popasuje a vždy s nej spraví aspoň mierne nadpriemerný film. Tento má navyše strašne rytmickú skladbu, ktorú som si ešte dlho po filme 'po-hm-kával'. 70%. (10.02.2008)

Vím, že Woody má lepší kousky na skladě, ale tady musím jednu hvězdu určitě přihodit, protože se mně několikrát stalo, že jsem smíchy brečela a to nebyl kdoví jak prošpikovaný film jeho hláškama. Začátek jsem proškobrtala a čekala jsem jestli se to nějak rozeběhne, až jeden chlapík v partě začal o Dannym vyprávět jednu historku, tam jsem se chytla a jelo to pak jak výtahem do vyšších pater. Jsem přesvědčená, že Woody všechny filmy psal a režíroval pro mě, abych si své občasné smutné chvilky zpestřila s úsměvem na rtech. Díky za to Woody ! (10.04.2021)