Hon na lišku

Životopisné filmy mám rád, líbí se mi, jak v každém díle dřímá kus historie, nicméně zde jsem necítil žádné emoce, celý film je roztahaný až hrůza a obsahuje tolik hluchých míst, že jsem je zhruba v polovině filmu přestal počítat. A když už si říkáte, že hůř už to snad ani nejde, udeří Vás do tváře nastrčené emoční berličky, se kterými si celý scénář vypomáhá ale ve většině případů se zcela minou účinkem. Z celého filmu přímo čpí ta snaha zaujmout a přijít s něčím novým ale udělat z poměrně zajímavého příběhu látku rozpláclou na tak neúměrné stopáži tím receptem asi nebude. (13.01.2015)

Furt se tam po sobě válej urostlí chlapi (s výjimkou Steva Carella, pak je to válení trochu divný a homo) a k tomu hraje podkresová hudba, jako když unavený pianista brnká v baru nad ránem jednou rukou utahanou melodii pro těch pár štamgastů, co ještě nešli domů. ____ Je to smutný příběh, ale atmosféra je spíš nudná než melancholická, s mnohými bezeslovnými záběry podmalovanými právě nepatřičnou muzikou. (01.04.2018)

Ani si nepamätám, kedy som naposledy videl kvalitatívne podobnú velesračku. Tu ani nemá význam rozoberať pointu a obsahovú stránku filmu, jednoducho ide o hlúpy film, pre magorov s magormi v hlavnej úlohe a totálne zle a nudne natočený, kde sa už ani nedá hovoriť o sterilite, tu už ide o brutálnu kastráciu až po prostatu. Kto film videl určite mu je jasné o čom hovorím. Už samotné jadro charakteru hlavných postáv (až na jednu) je otrasné a totálne nesympatické, hraničiace s tuposťou, namyslenosťou a ďalšou charakterovou hnusobou, ktorá vám len napadne. Nosatý šašek je prototyp vymletého amerického tupoidného namysleného, smiešno-absurdne patriotického trotla, čo si myslí, že môže všetko a čuduj sa svete aj môže, dokonca aj kaučovať i keď o tom prd vie. Olympionik je zase polodementná opica, čo si za celý čas zahuhňá popod nos tak možno 10 ťažko artikulovaných kakofonických slov, pripomínajúcich orangutana pred výstrekom. Čo sa týka Tatumovho hereckého kumštu, tak žiadna sláva, otrčiť spodnú gambu a chodiť akoby mal človek medzi nohami 20 kg kozích bobkov naozaj zvládne hocikto. Má vlastne význam baviť sa o dráme, keď ústredné postavy evidentne nie sú duševne v poriadku, tým pádom je všetko jasné, nie? Ale budiž...Vzťahové ťahanice a problémy medzi bratmi zvlášť ako aj s patriotickým šašom a jeho matkou vyznievajú do stratena a úplnej banality, nič zaujímavé a nič čo by sa nedalo čakať. Rivalita medzi bratmi, ako aj problematický vzťah medzi synom a matkou je normálna a všedná vec, hlavne u takých sebestredných, bohatých a poškodených trotlov. Takže čo sa týka drámy - nula bodov, pocitovo na bode mrazu. Áno, kamera je fajn, ale čo z toho, keď všetko ostatné diváka odpudzuje? Ono by sa to možno aj dalo ohodnotiť do podpriemeru, ale to by musel byť film myslený len ako akási filmová paródia, alebo ako nejaká experimentálna, odpudivá satira a nie ako vážne filmové dielo. A hlavne muselo by to byť natočené úplne inak a nie so zámerom diváka k smrti unudiť, bez tempa, bez energie, bez života a s kadenciou 5 slov za pol dňa. O tej kakačke, čo vychádza Carellovi z úst radšej ani nehovorím, ešte teraz mi je z toho trápne. Dokonca to má aj nominácie, pánečku... svet sa zbláznil...odveďte niekto tých starých páprdov na záchytku a dajte riadny klystír, tento hnus predsa nemôže nikto pri zmysloch na nič nominovať, ani na Zlatú malinu nie. Možno tak za masky, ale aj to je diskutabilné. Nepoznám iného režiséra ako B. Miller, ktorý by mal medzi filmami tak brutálny kvalitatívny skok, Moneyball je v porovnaní s týmto hnusom super snímok z inej galaxie. Ak toto myslel vážne tak to je fakt na tabletky. Takže, film odporúčam hlavne ľudom s IQ pod 80 a takým, čo sa vyžívajú v pachoch spoteného podpazušia a vôni upotených zadkov. Ostatní choďte radšej do cukrárne na zákusok alebo si pozrite Sandokana. Nerád dávam odpad, takže 10 percent z milosti, za kameru a v porovnaním s ostatným nenormálnym za normálne masky. 10/100 (04.02.2015)

Film téměř bez hudby, velkých gest a tahu na branku. Spoléhá na to, že jej bude sledovat zkušený divák, který ho nechá společně s tématikou o které pojednává v sobě pomalu a v klidu rezonovat/zrát. Poslední dobou jsou ty lehce minimalistické, syrové a málomluvné/velkoemoční sportovní filmy děsně in (Moneyball) a i tady se to hemžilo nominacemi na Oscary. Bohužel rozvláčné tempo a stereotyp byly po celých 130 minut neúprosným společníkem. (11.07.2015)

Hneď v úvode ma zaujala zvláštna farebnosť filmu, ktorý akoby sa v roku 1987/88 nielen odohrával, ale aj točil. Postupne som pochopila, že je to jeden s prostriedkov navodenia, tej zvláštnej atmosféry, ktorá sa niesla celým filmom. Nerozumiem síce týmto filmárskym veciam, ale páčilo sa mi to. Mám pocit, že tento film u mnohých divákov zrejme skončí v kategórii "nudný" v mojom prípade tomu tak ale určite nebude, pretože film ma zaujal hneď od začiatku a až do konca už nepustil. Celý dej sa odvíja v pomalej, zvláštnej a ponurej atmosfére a všetko dôležité sa odohráva mimo obraz v hlavách hlavných hrdinov Marka Schultza a Johna E. du Ponda. Mrazivý skutočný príbeh, teda presne taký, akými boli jeho hrdinovia. Osamelí, nepochopení, vnútorne nenaplnení ľudia, ktorí sa snažili niečo dokázať, ale dopadlo to tragicky a ako to už býva, doplatil na to ten tretí... Dokonalé herecké výkony a príbeh ktorý núti, vnímať a rozmýšľať. Jedinú chybu filmu vidím v tom, že tragická udalosť ku ktorej došlo v závere filmu vyznela tak, že sa odohrala vo veľmi krátkom čase po neúspešných olympijských hrách v roku 1988 čo však nezodpovedá skutočnosti a k tragédii došlo až v roku 1996, prišlo mi to teda v závere akési "odfláknuté". Na dôvažok ako bonus dodávam, že v roku 1988 na olympiáde v Soule Mark Schultz skončil na 6. mieste. V tej istej váhovej kategórii (do 82 kg) získal náš reprezentant Jozef Lohyňa na tejto olympiáde 3. miesto. (07.01.2015)