Tichý experiment

Samozrejme nejde o žiaden žánrový zázrak, ale takto nízke hodnotenie pôsobí ako na truc voči tvorcom. Má to svojskú atmosféru, herci sú skvele vybratí, Harris je pochopiteľne nedosiahnuteľný a bez neho by som túto ošúchanú bubu historku hodnotil asi nižšie. Každopádne u mňa lepšie ako napríklad Žena v čiernom či posledný Conjuring, tu sa nehráme na žiaden veľkofilm, ktorý by lákal do kina státisíce, takže byť zhovievavejší je úplne na mieste. (17.12.2021)

Štúdio Hammer sa v novom tisícročí snaží o ďalšiu renesanciu. Občas to vyjde ( ŽENA V ČIERNOM ), no a občas nie. A tým nie, je práve TICHÝ EXPERIMENT. Opäť sa snaží vsadiť na dobové zasadenie príbehu, ale ten moderný plášť do ktorého je oblečený ( čiastočný found footage ), kazí dojem. Atmosféra mu tým pádom uteká ( staré hammerovky aj napriek niektorým chybám, stále obsahovali úžasnú atmošku ) a chybu robia tvorcovia aj tým, že sa prílišného napätia boja. Ale veď prečo? To minimum scén, v ktorých sa hororom konečne stáva hororom, sú veľmi vydarené. A mať Ticháčkovia takých sekvencií viac, Hammer môže byť na seba opäť hrdý. (09.12.2014)

Brian je mladým, ambicióznym kameramanom spoločnosti "El Audio Visual Department", túžiacim po jedinej veci. Natočiť film, ktorý zaujme širokú masu ľudí. Jedného dňa ho osloví miestny, univerzitný profesor Joseph Coupland, ktorý ho žiada aby sa podieľal na tvorbe dokumentu, skúmania, mladej, psychicky labilnej Jane Harper. Tá by mala podla profesorových predbežných výsledkov, doposiaľ z neznámych dôvodov, disponovať kinetickými schopnosťami. Napriek tomu, že školská rada experiment vyslovene zakáže, profesor prenajíma starší, opustený dom v rekonštrukcii, aby pokus, raz a navždy dotiahol dokonca. Ako domrviť "skutočný" prípad, aneb repete rubriky "Ako to nespackať". Bolo miestami až smiešne sledovať tie predvídateľné, nefungujúce lakačky, či snahu o budovanie atmosféry (povešaný mackovia na špagátiku? To snáď nemysleli vážne). Až na pár scén v záverečnej 10 minútovke, je "The Quiet Ones" je veľmi nevýrazným snímkom, ktorý napriek snahe o neustále dianie "niečoho", neponúkol nič, čo by som si pamätal. Napínavejšie pôsobí aj reprízovaná "Súdna sieň". Neverím, že toto niekoho naozaj vystrašilo. Kiež by som bol tak zhovievavý ako moji horor kamaráti a rozdával hviezdičky jak karty pri mariáši. No bohužiaľ - 40%. (26.06.2014)

The Quite Boring Ones. Po (miernom) nadšení z Flanaganovho Oculus som sa netrpezlivo pustil do ďalšieho hororového prírastku, ktorý tento rok okupoval americké kiná a úprimne radšej som to ani nemal robiť. Legendárne štúdio Hammer síce v minulom storočí priviedlo na filmový svet niekoľko kultových monštier ako Frankenstein, Dracula, Mummy a mnoho ďalších a dlhý čas patrilo medzi hororovú špičku, ale časy sa menia a jeho znovuzrodenie v novom miléniu je len chabý výkrikom za zašlou slávou. Kultové postavenie sa totiž nedá obhajovať s priemernou Ženou v Čiernom, priemerným remakom Let Me In, podpriemerným The Resident a už vôbec nie s odpadovým The Quiet Ones. Ale čo čakať, keď na režisérskej stoličke sedí John Pogue, ktorý svojho času natočil len nudné pokračovanie Quarantine 2: Terminal (zbytočný americký remake španielskeho REC s ešte zbytočnejším a navyše oveľa lacnejším pokračovaním) a napísal také otrasné kúsky ako Rollerball alebo Ghost Ship. The Quiet Ones síce vsádza na slušnú retro štylizáciu a sympatických hercov (Sam Claflin z Hunger Games a Olivia Cooke zo seriálu Bates Motel series), ale čo z toho, keď akákoľvek snaha o budovanie atmosféry, nebodaj strachu absolútne nefunguje. Ľakačky sú lacno a bez akéhokoľvek nápadu nasadené do každej piatej minúty filmu a dobové found footage zábery sú vyslovene zbytočné, bez opodstatnenia a až iritujúce. Predvídateľný, tisíc krát omieľaný príbeh by som nemal najmenší problém odpustiť keby ten horor po akejkoľvek stránke fungoval, ale aj napriek tomu, že sa snaží, aby sa v ňom po celý čas niečo dialo, tak neuveriteľne nudí od prvej minúty. Nijako negraduje, nijako nezintenzívňuje tempo, nič. Len monotónne plynie od úplného začiatku po samotný koniec. Skutočne, takto nezáživne podaný horor som nevidel už dlhé roky. Mal som problém udržať oči nepretržite otvorené po dobu 10 minút (a to spánok považujem len za nutné zlo, ktoré musí človek absolvovať, aby mohol normálne fungovať aj na druhý deň), v závere ma to celé už neopísateľne otravovalo. A to radšej ani nespomínam dementné postavy, ktoré aj po čo im slečna vypľuje z úst akési „chápadlo“ (pardon, „ektoplazmu“) vážne diskutujú o tom, že by sa mohlo jednať o podvod. Tu nie je doslovne o čo stáť. Pri Quarantine 2 som vinu hádzal na vynútené pokračovanie, ktoré nemalo žiadne ambície, takže prečo by sa mal pri ňom režisér snažiť. On sa však akokoľvek nesnaží ani teraz a po tomto „zážitku“ sa ho nebojím vyhlásiť za najhoršieho súčasného hororového režiséra. To už aj pri Uwe Bollovi sa dá aspoň zasmiať nad jeho hlúposťou a amatérizmom. Pogue tak akurát unudí na smrť. Tento krát ten totálny prepad v amerických kinách prajem tvorcom z celého srdca, lebo pokiaľ si niekto toto dovolí so všetkou serióznosťou naservírovať platiacim divákom, tak si nič iné nezaslúži. Štúdio Hammer nech svoje brány radšej znova zatvorí. CELKOVO: 0,5* (1/10) (06.06.2014)

Bohuzel je to jeden z tech filmu, kde vsechno splyva. Je to mistama dost neprehledne a v jedne chvili se dej zastavi a preslapuje na miste a divak ztraci zajem o nasledujici udalosti. Mistama vas zvuk ohlusi a tak se leknete, ale jinak nas neceka nic co jsme v poslednich letech nevideli nejmene petkrat. (21.05.2014)