Rašómon

„Na svete je mnoho strašných vecí,” hovorí mních, „vojny, zemetrasenia, požiare, tajfúny, povodne, hladomory, morové epidémie, ale to najhoršie, čo môže človeka v živote stretnúť, je, keď stratí vieru v ľudské srdce.” • 3 prostredia (brána, súd, les), ďalej k tomu i štyri vyrozprávané (v retrospektívach) verzie jednej a tej istej udalosti (smrti samuraja), no predovšetkým za priamej asistencie - troch, či dokonca povedzme i štyroch, kľúčových postáv, vrátane snáď i toho úvodného drevorubača Kikoriho, ktorý sa mimochodom počas tejto, naprosto prelomovej, japonskej snímky, najprv ocitol nebodaj pod polorozpadnutou, kjótskou, mestskou bránou, aby sa práve i vďaka tomu začal (ne)systematicky rysovať akýsi『príbeh v príbehu』s teda dosť nejednoznačným priebehom celkového diania, pričom, následne sa hádam bude (predtým) tento protagonista prechádzať i naprieč zvlášť osvetleným lesom, a to v konkrétne 2-minútovej, strhujúcej pasáži, ako doslova vystrihnutej z nemého filmu, a k tomu navrch i s obzvlášť nezvyklými uhlami a strihmi, čím nás divákov, vlastne aj (ne)vedomky priviedol k rozhodujúcemu faktoru, na čom je totiž tento, vskutku, mimoriadne nesmrteľný kinematografický diamant, skrátka postavený, totižto je založený na dvoch poviedkach od japonského prozaika & eseistu, Rjúnosukeho Akutagawu, Rašomón (1915) a V húštine (Jabu no naka, 1921?), situovaného do chmúrneho obdobia mappó - kedy pôvodný Buddha je mŕtvy, a nový sa ešte nenarodil-, do ktorého je film napokon zasadený. • A samozrejme, že vďaka postupným výpovediam "očitých aktérov", začínajúcich od lupiča Tadžómarua, pokračujúcich ženou Masago, neskôr v priamej nadväznosti na spiritualistické médium, kvôli čomu mi štýlovým spôsobom vari konečne poriadne prechádzal mráz po chrbte, a končiac u toho, od ktorého sa to v podstate celé začína, čím predsa dochádza k hlavnej myšlienke →「efektu Rašomón」, kde rôzni ľudia zdeľujú protichodné názory na jednu udalosť, a tým sa automaticky daný počin stáva oveľa viac podnetnejším, či by som zároveň podtrhol, že v tejto podobe i viacej vizionárskejším, než by tomu bolo zrovna v opačnom prípade, čomu rovnako prispieva i samotná majstrovská kompozícia čiernobieleho obrazu v podaní vizionára Kazuoa Mijagawu, a tak sa tým pádom vytvára akási『vizuálna báseň』, ktorej sa nielenže nemôžeme vôbec nabažiť, čím ju môžeme obdivovať asnáďže donekonečna, pritom ten strašný, prudký lejačisko, nie a nie, prestať, áno, a to je jeden z ďalších symbolov tohto「umeleckého diela」, ktoré sa stalo najvlyvnejším filmom v dejinách kinematografie...! • Herecké výkony sa vymykajú normálu už iba z toho prostého hľadiska, že sú prevzaté z tradičného japonského divadla kabuki, a preto sa nad týmito nadnesenými gestami, netreba príliš pozastavovať, skôr presne naopak, nie sú samoúčelnými vsuvkami, prostopašnými nápadmi Toširóa Mifuneho, ale len maximálne excelentnými, hereckými prejavmi, ktoré určite nemusia byť každému divákovi po chuti, čo sa ma našťastie vonkoncom netýka, inakšie by som ich zrejme nevedel plne (d)oceniť. • Pred Rašómonom, akoby japonská kinematografia ani nejestvovala, a až následne potom mohli prísť i Mizogučiho Ugetsu monogatari, či Ozuovo Tōkyō monogatari, a mnohí ďalší nasledovníci, čím sa nielen Akira Kurosawa, navždy zviditeľnil a zapísal do histórie! A možno i nakrútil svoju najlepšiu snímku? (01.05.2023) (méně) (více)