Asistentka

Jeden pracovní den junior asistentky v nadnárodní ale jinak nejmenovaný mediální společnosti, ale všichni tak nějak víme, o koho jde, nebo kde alespoň byla silná inspirace. Asi by si nikdo neřekl, že bude zábava někoho sledovat jak dělá kafe, uklízí v kanceláři nebo řeší "osobní" schůzky pro nejvyššího šéfa. Jenže tady se omývaj blíže nespecifikovaný skvrny na gauči a schůzky se domlouvají s hezkýma aspirující herečkama v luxusních hotelech nebo večer v opuštěnym kanclu. Hodně nenápadný, pomalu plynoucí, působí to strašně obyčejně, ale ve finále je to hodně slow burn a Julia Garner je v tom prostě boží. A ze scény "You have nothing to worry about, you're not his type" je mi na blití ještě teď. (05.05.2020)

Kitty Greenovou si zapisuju do škatulky "nadějná mladá žena". Povedný hraný debut. A jestli se ptáte, proč takové filmy vlastně existují, tak třeba komentář zdejšího osvíceného uživatele Eldricka napoví: „Největší sračka, jakou jsem za posledních pár let viděl. Pokud chcete znát definici filmu o hovně, kde se vůbec nic neděje, doporučuju tuhle kancelářskou krysu. Zabitých 85 minut života, který mi už nikdy nikdo nevrátí. Děj neexistuje, zápletka už vůbec ne. Sledujeme zastydlou kundu, co obrací papíry, zvedá telefony a jezdí výtahem. Toť vše. Už během prvních 20 minut jsem měl chuť si radši podřezat žíly. Naštěstí jsem to měl zapnutý víceméně jako zvukovou kulisu při přebookování letu a hotelu, jinak bych asi prokopl televizi.“ (28.04.2021)

„Asistentka,” to je skrátka dievča pre všetko, to jest, v podstate prvá, ešte za tmy prichádza a posledná, tiež za temravy odchádza. Veď predsa pracuje vo vychýrenej, newyorskej, filmovej, produkčnej spoločnosti, pričom na toto miesto sa hlási, povedzme minimálne ďalších aspoň 400 uchádzačiek, a tak by sa nemala vonkoncom miešať do šéfových, vskutku (in)diskrétnych záležitostí, ktoré vystrája za zatvorenými dverami, a tak by mala radšej rovno držať jazyk za zubami, teda pokiaľ je jej vôbec job milý ? Nielenže sedí za kancelárskym stolom, kde občas zdvíha ozaj ťažké telefonáty, najmä šéfkova, nasrdená ženuška, je extrémne úzkoprsá, ale aj trebárs k tomu i poupratuje príslušné miestnosti, keď následne potom ponachádza rôzne predmety, ktoré by tam vlastne ani nemali čo pohľadávať, všakže ? Spojí si 1+1, a vtedy má už naprosto jasnú predstavu o tom, kde je pes zakopaný... Táto pomocníčka, šedá myška, sa ináč volá Jane, a spoznávam ju počas naozaj dlhej šichty, a to konkrétne od samého rána, až do hlbokého večera. Vo firme pracuje sotva 2 mesiace, a pritom sa z nej vykľuje hotová workoholička, ktorá dokonca úplne zabudla na otcove narodeniny, tak je zažratá do roboty, že popritom asi absolútne nič iné nestíha ? Odkedy však dorazí nová asistentka, jej deň sa začne uberať trochu depresívnejším spôsobom, udejú sa presne také udalosti, ktoré istý čas nejako naplno očakávame, a kam až nakoniec zájdu, to nechám iba na divákovi, aby sa o tom sám presvedčil... / Austrálska filmová režisérka, Kitty Green, nakrútila presne ten druh filmu, ktorý je každému hneď nad slnko jasný. Neukazuje všetko, napríklad šéfa-producenta, nikdy neuvidíme, iba Ho počujeme po hlase, kedy vydáva zo seba presne ten strašlivý tón, ktorý protagonistke spôsobí to, že sa jej snáď automaticky vtisnú slzy do očí, aby sme sa pochopili, povie jej priamo do duše, čo neostane bez jej vnútorných následkov. Skrátka, chce docieliť najmä našu predstavivosť, vďaka ktorej využívame mozgové závity na maximum. Väčšinou sa pohybujem po priestoroch budovy, kde sa ani nič také zaujímavé nedeje, skôr úplne bežné, dennodenné, rutinné všednosti na pracovisku, ktoré sú ale okorenené o niečo extra naviac. PS: Harveyho Weinsteina a Miramax, asi určite poznáte, a to môže byť i hlavnou inšpiráciou scenáristky K. Green... ? (24.01.2021)

3,5  Spočiatku som sa pýtal sám seba: Je naozaj nevyhnutné zobrazovať všetky tie rutinné činnosti asistentky až do takých podrobností? K dokonalosti mi tam chýbalo snáď už len podrobné zobrazenie použitia toalety. Ale práve tento spôsob sa mi postupne dostával pod kožu a ja som celé to dianie začal veľmi intenzívne vnímat ako niečo veľmi skutočné. Začal som pociťovať to znepokojivé napätie, ktorého hlavný pôvodca je pred divákom rafinovane ukrytý. A toto napätie pretrváva počas celého filmu, hoci sa rozhodne nejedná o žiadny hitchcockovský thriller a na pohľad sa nič takého závažného nedeje. Ako to len tí tvorcovia dokázali? (15.04.2022)

Juliu Garner mám ako herečku stále radšej. Je to veľmi zaujímavý typ a podľa mňa aj veľmi dobrá herečka. Čo sa týka príbehu, bol skromný a až do jeho konca som nevedel, čo chce vlastne povedať. Páčila sa mi atmosféra, to neznámo, dusnota a viditeľné psychické a fyzické vyčerpanie hlavnej hrdinky. Len som stále čakal a dúfal, že sa ako divák dozviem, pre koho to pracuje. Bol to náročný deň, a ja som myslel, že to boli aj dva týždne. 6,7/10. (28.04.2020)