Pozdravy od vraha

Zákon pravdepodobnosti hovorí, že v živote každého človeka z času na čas príde slabá chvíľka, kedy z ťažko vysvetliteľných pohnútok urobí načisto pošetilé a nerozvážne rozhodnutie, nad ktorým by začal nechápavo krútiť hlavou aj jedinec s kompletným ochrnutím krčnej chrbtice. Nejedná sa pritom o žiaden výnimočný jav, podobné výpadky mozgovej činnosti sa v pravidelných intervaloch nevyhýbajú ani mne, hoci s odstupom času si zakaždým uvedomím, že v stave duševnej príčetnosti by som ten-ktorý nápad v okamihu kategoricky zamietol. Nedávno som si napríklad pred oslavou piatych narodenín malej sesternice prehnal nosnou dierkou pol gramu nadrvenej extázy, hoci otec mi predtým vytrvalo dohováral, že ten kokaín, čo priniesol zo služobnej cesty v Španielsku, by bol určite lepšou voľbou, inokedy som sa po príchode do práce náhle a dobrovoľne rozhodol absolvovať celú zmenu triezvy a pár rokov dozadu som si dokonca v krátkodobom zatemnení mysle pozrel hneď niekoľko epizód seriálu The Walking Dead. V poslednom menovanom prípade môžem na svoju obhajobu dodať, že existujú hneď dva dôvody, prečo som tú rakovinu promptne nevypol už po úvodných titulkoch a notebook za dozoru kvalifikovaného exorcistu rituálne nespálil na vopred vysvätenej pôde najbližšieho kláštora. Prvým z nich bol rozhodne a nepochybne stvárniteľ Daryla Dixona, ktorý si rannú šálku kávy denne zalieva vlastným testosterónom, pohľadom dokáže rozplakať aj Thorovo kladivo a zombíci po započutí jeho mena začínajú svojimi napoly rozpadnutými údmi preventívne vytáčať číslo tiesňovej linky. Nakoľko však šlo len o jedného aktéra príbehu (z celkového počtu jeden), pri ktorého správaní sa moje tri posledné mozgové bunky nezačínali pokúšať o hromadnú seppuku, odvahu k návratu som po ukončení následnej posttraumatickej liečby pozbieral až pri piatej sérii. K môjmu opätovnému poklesu na dno nádoby s biologickým odpadom na filmovej potratovej klinike ma tentokrát priviedla len zvedavosť a túžba presvedčiť sa na vlastné oči o medicínskom zázraku, ktorým Jeffrey Dean Morgan v úlohe Nagana údajne stanovil nové hranice vo svete modernej chirurgie. Ten v scéne, ktorú som si z dôvodu šetrenia času a duševného zdravia naklikal radšej na YouTube, moje očakávania nesklamal ani náhodou, musím uznať, že tak dokonale a precízne prevedená lobotómia len za použitia baseballovej pálky vypletenej ostnatým drôtom je výkon, aký sa na našich operačných sálach každý deň len tak nevidí a jeho heroický výkon mi dokonca imponoval natoľko, že najnovší celovečerný film s ním v hlavnej úlohe som sa rozhodol zhliadnuť priamo v kine. Umeniu plastickej chirurgie s pomocou nie práve k tomu určených predmetov sa síce v tomto prípade nevenuje osobne a výsledky spomínanej činnosti obdivuje iba v rámci exkurzií po európskych veľkomestách, akútnym nedostatkom kultúrneho vyžitia však divák pri sledovaní jeho osudu rozhodne netrpí. Súčasťou jedného z podobne ultimátnych artistických diel sa totiž tentokrát nie celkom dobrovoľne stane práve jeho dcéra a nakoľko z dôvodu predčasného a neprirodzeného úmrtia umelcovi za odvedenú prácu nestihne vyplatiť honorár, s pomocou vyšetrovacej služby sa s ním pokúsi zjednať stretnutie on sám, aby spomenutú milú povinnosť mohol miesto nej vybaviť osobne. Rozjazd filmu je síce prinajmenšom sľubný, po väčšinu dejovej línie som sa však nudil viac než majiteľ stánku s kebabom na židovskom festivale a pri mnohých dialógoch som zíval tak vytrvalo, že agent FBI, ktorý moju kompletnú činnosť na internete denne sleduje pomocou webkamery, by sa mohol po projekcii na mieste stať mojím stomatológom, udeľujem teda aspoň jednu hviezdu za celkový dojem a jednu navyše Naomi Battrickovej za ten estetický, v mojom prípade sa jej ho podarilo aspoň čiastočne zachrániť. (16.04.2020) (méně) (více)