POMO

Nevtipná komédia, diváka neangažujúca psychlogická i rodinná dráma, a malý náznak thrilleru. Nudný žánrový hybrid s výborným Nicolasom Cageom. Vyústenie mi neprišlo ani tak prekombinované a zložité, ako nedôveryhodné. Síce dáva predošlému dianiu nejaký zmysel, ale nadšenie nevzbudí. Jedna zo slabších scottoviek.

Mystic River je temné detektívne krimi, previazané komornou štúdiou charakterov. Pomalý, tichý, minimom hudby podfarbený film, ktorý rozhodne nie je žiadnou adrenalínovkou, ale je vážnou ľudskou drámou, v závere snáď myšlienkovito ešte silnejšou než Dokonalý svet. Obrazovo jednoduchý film, stojaci hlavne na hercoch a strihu. Nožničky síce mohli byť aktívnejšie, ale herci ho zachraňujú.

Ešte viac cool a štýlové než Desperado, ale so zbytočne prekombinovaným a hektickým príbehom, v ktorom niet času na to najdôležitejšie - dôkladne rozpracovať postavy, na ktorých má film stáť. Celý čas sa iba niekto s niekým na niečom tajne dohaduje, alebo po niekom strieľa. Robert Rodriguez sa do 80 minút pokúsil narvať trojhodinový materiál a výsledkom je zbrklý a miestami nechcene strnulý patlanec, vhodný skôr pre fanúšikov Spy Kids, než Desperada.

Prvá tretina The Recruit je super. V druhej sa dej spomalí a v tretej vyústi v kŕčovité a nefungujúce finále. Thriller, v ktorom nie je nič tak, ako sa zdá. A tiež thriller, ktorý nefunguje tak, ako by chcel. Fajn herci za to nemôžu.

Čisto povrchná, samoúčelná zábava. Režisér Marcus Nispel je videoklipár, schopný efektne nasnímať veci nulovej výpovednej hodnoty. Kamera a jej farebné filtre pripomínajú Davida Finchera a spolu s temnou hudbou prispievajú k husto-ponurému vyzneniu. No nulové gradovanie deja, nefungujúce lakačky a absencia tajuplnosti pripomínajú skôr pásový produkt lacného talianskeho brakmejkera zo sedemdesiatych rokov (napr. Joe D'Amato). Navyše, film je mimoriadne hnusný. Sedem ma takisto svojím spôsobom zhnusilo, no zároveň nadchlo úžasne prekombinovaným a vypointovaným scenárom a hlbokou myšlienkou. Tento Texaský masaker motorovu pílou ma zhnusil a odkopol ako jednu z jeho obetí.

Francouzské akademické espresso se zajímavou story a utahanými dialogy. Přes smutnost a krutost příběh jsou tvůrci typicky “artově” odtažitý v emocích, a dramatický charakter filmu vyjádřují symbolikou - Bachovu hudbou se záběry na tekoucí lávu. Festivalovka pro uzavřenou společnost. Za mě OK, ale Q&A s tvůrcema si nechám v klidu ujít.

Energií tohoto pomalu plynoucího filmu jsou nuance vztahu ústřední dvojice. Zdánlivě nijaký děj jejich prostého trávení společného času na výletě do kalifornského outbacku je nabitý spontánností a autenticitou, otevřenou až grafickou intimitou i vyhrocenými hádkami, překypující láskou a nenávistí v přímém přenosu. Jako bychom tam byly s nimi. V epicky širokoúhlém obrazu, ale emočně poskromnu, bez podpůrné hudby. Celý čas čekáme, jestli dojde k nějakému zvratu, zdramatizování, pointě. A Bruno Dumont si nás i s našimi diváckými očekáváními náležitě podá. Festivalovka jak hrom.

Kľúčom k Underworldu je vaša tolerantnosť voči vážne sa tváriacemu, no pritom naivnému a miestami nechcene smiešnemu scenáru. Len Wiseman si možno splnil detský sen, no buď zabudol na vyspelejšie publikum, alebo má ešte sám tvár posiatu pupákmi. Napriek tomu nehodnotím pod 3*. Pre efektné spracovanie. Zbesilosť akčných scén, výprava, a hlavne sexy kostým Kate Beckinsale, to všetko onu detinskosť ospravedlňuje. Pokiaľ nie ste zrovna uctievač Federica Felliniho, vizuálna a akustická stránka tohto filmu vás osloví viacej, než vás naštve jeho obsah.

Big Fish nemá tvar, chuť a hlavne motor. Má iba útlu kostru, ovešanú zaujímavými, krehkými myšlienkami, ktoré ale šumia príliš potichu a do prázdna.

Zo strany Cate Blanchett výborne zahraná one-woman show, ktorá síce posledných 10 minút nenechá oko suché, no celkový dojem zostane i tak trochu plochý. Že sa scenár snažil byť čo najdôvernejší a najkomplexnejší k reálnym udalostiam je fajn, no aby fungoval čoby naozaj pôsobivý film, potreboval sa pohodlnejšie usadiť v osobnom život hlavnej hrdinky a dvoch hlavných záporákov (miesto oboznamovania s ďalšími piatimi bezvýznamnými). Z Veronicinho vyšetrovania, ktoré i tak nespeje k žiadnej pointe (takže nie je tak detailne dôležité ako v sofistikovaných fiktívnych thrilleroch), sa malo vybrať len to podstatné pre gradovanie filmu. Ten predsa stojí na iných pravidlách než televízna reportáž. Joel Schumacher spravil z Veronicinho príbehu poctivé, chladné svedectvo. Ron Howard by z neho spravil parádnu hollywoodskú limonádu. Najradšej by som niečo medzi.