nascendi

Na rozdiel od predošlých včera pozretých filmov bola Disturbia nepodarenou zmeskou viacerých žánrov, ktoré medzi sebou neladili. Tvorcovia sa inšpirovali Hitchcockovým Oknom do dvora, pokúsili sa aj o vývoj postavy, keď zo zdiveného a odpudivého spratka, ktorého po smrti otca nemal kto mlátiť, aby z neho vytĺkol niečo použiteľné, spravili ku koncu filmu klaďasa na pohľadanie. Potešila ma účasť Carrie Ann-Moss, ale márne hľadám aj niečo ďalšie, čo ma mohlo potešiť (samozrejme s výnimkou záverečných titulkov, ktoré v takýchto prípadoch tešia spoľahlivo).

Druhý z nahratých filmov, u ktorého som si nevšimol, že je zaradený do žánru hororov. Horory nemám rád z princípu a znesiem nanajvýš hororovú komédiu. V tomto prípade však išlo o čistú duchárinu, ku ktorej mal nedávno zosnulý rovesník Ivan Reitman dosť blízko. O tomto výtvore môžem napísať iba to, že bolo odo mňa hrdinstvom dopozerať ho do konca bez zapnutia rýchloposunu.

Keď ma napadlo nahrať si zopár filmov umiestnených v tisícke najlepších, neuvedomil som si, že neuvidím žiadne skvosty filmového plátna. Napriek tomu som trpezlivo sledoval málo úspešný pokus o cestovanie v čase s Adrienom Brodym a jeho nenahraditeľným trpiteľským výrazom až do kýženého konca. Obsadenie dvoch titulných úloh a reminiscencie na obľúbené dielo Jacka Londona Tulák po hviezdach, to sú bohužiaľ jediné dve pozitíva, ktoré môžem o filme napísať. A o tom zvyšku sa mi nechce strácať slová.

Sledoval som pred časom rozruch, ktorý sa spustil okolo Saulovho syna, ale až teraz som sa dostal k jeho sledovaniu. Možno viesť diskusie o tom, či má ešte aj v súčasnosti význam nakrúcať filmy  z II. svetovej vojny. Ak je odpoveďou áno, treba trvať na to, aby ich forma bola odlišná od dosiaľ nakrúteného. To je v Saulovom synovi splnené. Dokonca až tak, že novátorská forma zatlačila do úzadia všetko ostatné. Výsledkom je zaujímavý, dokumentárne ladený film, ktorého málo pravdepodobný dej sa do reality vrátil až v úplnom závere. Vnímal som ho, ako istý druh experimentu, ktorý ma nedokázal trvalejšie zaujať počas premietania.

Režisér a scenárista filmu si vytýčil náročný cieľ - ukázať  päticu poškolákov a v poldruha hodine odkryť pred divákom ich charaktery, vrátane vývoja ich postáv. Američania údajne považujú tento film za kultový, ja ani zďaleka. Film tohto typu musí mať dokonale vybrúsený scenár a vierohodne zahrané jednotlivé scény. Podľa mňa doplatil na nízku uveriteľnosť. Bolo tam mnoho vykonštruovanosti, pózy, falše a i keď z času na čas prebleskol zaujímavý nápad, na lepšie než priemerné hodnotenie to u mňa nestačilo.

Tušil som, aký to bude film, pretože nepísané pravidlá pre tieto výtvory nepripúšťajú väčšiu variabilitu. Prvých pár minút bolo pozerateľných a po nich už to spelo rovnomerným priamočiarym postupom k záverečnej nule. Ďalšie pokračovania svedčia o tom, že je dosť divákov, ktorým predvedené kvality stačia a spokojne si pozrú pokračovania, než aj oni nadobudnú pocit, že už stačilo. Namieste by bola otázka, prečo nie dve alebo jedna hviezdička. Nuž preto, že som sa nudil, cítil som sa trápne aj za tvorcov, ale ničím ma film nenaštval, čo je podmienkou dvojhviezdičkových filmov.

Pravdepodobne je to veľmi dobrý film, hodný pozornosti nielen kvôli kvalitným hereckým výkonom, ale najmä kvôli hudbe a nezanedbateľný podiel na úspechu má aj dramatickosť príbehu v jeho záverečnej časti. Jediným problémom, a to problémom na mojej strane je, že ma film nezaujal a stým sa nedá veľa robiť. Takže preto to priemerné hodnotenie.

Hogo Fogo tvrdí, že alkohol podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Lekári tvrdia, že alkohol škodí aj v minimálnom množstve. Rozšíreným zvykom je otráviť ráno červíka a/alebo piť červené víno, lebo podporuje tvorbu krvi. Lasica so Satinským tvrdia, že ľahko je byť abstinentom, ak vám alkohol nechutí. A tak som sa, vyzbrojený týmito múdrosťami, pustil do Chľastu. Napriek kvalitnému personálu, ktorý ho vytváral a akademikom, ktorí ho ocenili, ma film nezaujal. Tá pôvodná, a bohužiaľ i jediná, myšlienka podľa mňa nestačila a vystavanie dvojhodinového filmu. Namiesto ďalších som sa dočkal nekonečných komentovaných pokusov. ktoré vysvetľovali a obhajovali chľast, prípadne už iba bľabotu pod jeho vplyvom. Čakal som viac.

Nenadchol ma Farárov koniec s Vlastimilom Brodským a nenadchol ma ani jeho poľský variant podľa skutočnej udalosti. Možno to nie je celkom kvalitou filmu, ale skôr mojou vzdialenosťou od života ľudí vo filme zobrazených. Film sa dosť vliekol a ku koncu mi už bolo úplne jedno, ako to dopadne, i keď ten rezultát nebol vo filme tým najdôležitejším. Ale, okrem iného,  som si potvrdil, že najfrekventovanejšie slovo poľštiny vedie oproti českému "vole" o niekoľko konských dĺžok.

Čakal som určite viac. Od režiséra a scenáristu Giovanniho som videl viacero dobrých a výborných filmov, Lino Ventura sa tiež viackrát blysol a Ennio Morricone nemá v mojich očiach konkurenciu. Problém nastal v tom, že Giovanni začal vykrádať sám seba, Ventura nám zostarol a Ennio nemal najlepší deň. Výsledkom bolo nemastné-neslané dielo, v ktorom sa iba občas objavilo niečo, čo by si zaslúžilo záujem. Takže škoda.