nascendi

Úžasný počin k 100. výročiu skončenia I. svetovej. Nikdy som nevidel nič tak komplexné, mozaikovité a neuveriteľne presvedčivé. V tejto spojitosti ma napadá, že sa k tomu ako-tak blíži iba 1917 a Cesty slávy. Bol by som rád, keby sa film premietal na stredných školách. Aby si obézni teenageri, tráviaci väčšinu života pred monitorom počítača, uvedomili, že skutočná vojna je niečo úplne iné, ako virtuálne vojny, v ktorých bojujú, víťazia a nezomierajú. Vojny, v ktorých jediná bolesť je bolesť usedeného zadku, prípadne nejaké problémy s rukou manipulujúcou s myšou. A pokiaľ by mal niekto námietky, že išlo o 1. svetovú vojnu a už II. svetová bola na "vyššej" úrovni, tak by mali vedieť, že každá ďalšia vojna je hroznejšia, ako predchádzajúca a o "humánnych vojnách" môže rozprávať iba kaviarenský povaľač. Niekedy mi mierne prekážali farby, ale to je jediná a naviac veľmi slabá výčitka smerom k tomuto vynikajúcemu filmu.

Nenapíšem nič originálnejšie, než napísal Anderton. Tiež si myslím, že ide o originálny nápad znehodnotený spracovaním. Aby mal výsledný produkt nádej na úspech musí ísť o dosť nenáročného diváka. Určite je ich dosť, lebo komerčný úspech filmu umožnil vznik neviem koľkých pokračovaní.

Je pravdepodobné, že Ridley Scott je dobrý a úspešný režisér. Je pravdepodobné, že Blade Runner je úspešný film v rámci žánru sci-fi. Je pravdepodobné, že vo filme hrajú úspešní herci, že sú v ňom použité na svoju dobu dobré triky a ku všetkému hrá Vangelis. A napriek tomu všetkému, čo som napísal ma tento film nebavil, i keď to nebolo spojené s tým, že by ma film akokoľvek popudzoval alebo hneval. Iba ma nebavil a tri hviezdičky sú preto maximom možného.

Veľmi známa a aj obľúbená rozprávka ma ani v detstve nezaujala. Kulisy, kostýmy a maľovanie hercov mi v detstve boli cudzie, v dospelosti boli znakom nedostatku peňazí na výrobu. Plejáda skvelých hercov nezachránila scenár ohlodaný snaživými cenzormi na nezaujímavé a nevtipné texty. Zázrak sa nekonal, filmy z tejto doby nemôžu byť z princípu dobré.

Málokedy poskytuje televízia staršie, málo známe filmy a vtedy sa treba chopiť príležitosti, lebo ďalšia už nepríde. Preto som sa tešil na film režiséra, ktorý ma zaujal Mzdou strachu. Po zhliadnutí filmu sa nečudujem, že zožal v svojej dobe veľký komerčný úspech. Súčasným divákom už tento predčasne zostarnutý film nemá čo ponúknuť. Leví podiel na úspechu filmu mala predovšetkým atraktívna Brigitte Bardot s bujnou hrivou plavých vlasov. Zvyšok filmu neposkytoval príležitosť na zaujatie, aj keď sa v ňom dali nájsť príklady Clouzotovho režisérskeho umu. Ale aj tak to viac ako na priemer nevydalo. V každom prípade vďaka ČT2.

Pri bohatej filmografii Petra Falka, osobitne Columbovskej, nebolo ťažké zostaviť životopisnú snímku. A zostavili ju tak dobre, že mám iba jednu výhradu, ale zásadnú. To, že chýba zmienka o najlepšom Falkovom televíznom filme - Griffin a Phoenix - považujem za neodpustiteľné. Osobitne, keď sa tvorcovia snažili poukázať na to, že Peter Falk nebol iba Columbo, i keď na druhej strane je nepochybné, že Columbo mohol byť iba Peter Falk.

Nemal som v úmysle pozrieť si tento dokument, ale po chvíli, keď film bežal v pozadí som si ho pozrel. Trochu mi pripomenul misiu, pri ktorej bolo prvýkrát bombardované Tokio v rámci odvety za Pearl Harbour. Úspech misií prebiehajúcich na hranici alebo skôr za hranicou technických možností lietadiel bol extrémne závislý od počasia a činnosti nepriateľa. Hraný dokument je zaujímavý, primerane napínavý a čo je najdôležitejšie, nie je vymyslený, ale prežitý.

Nie každý dokument Olgy Sommerovej sa mi páčil, ale tento áno. Levím podielom k tomu prispel bohatý život Jiřího Suchého a dielo, ktoré po ňom ostane. Film má vďaka tomu potrebný spád a tá stovka minút ubehne ako voda. V komentároch mám na prvom mieste andertona, ktorý priznáva že o Semafore, Suchom a Šlitrovi vedel iba to, že existujú. To ma ohromilo. Moja generácia žila pesničkami a hrami S+Š a nebral som do úvahy, že pre väčšina populácie je to už iba vzdialená história. Asi tak, ako je pre mňa vzdialenou história Osvobozeného divadla. C'est la vie.

Ďalší zo zaujímavých a veľmi potrebných dokumentov. Dokumentom zo zaujímavých miest a živote zaujímavých ľudí, ktorí môžu svojim životom žiť veľmi dlho, pretože na rozdiel od nás žijú v súlade s prírodou, z ktorej si berú presne toľko, koľko k svojmu životu potrebujú. Príroda pri zrode jedinca je rovnaká, ako pri jeho skone. Žijú pokojným a šťastným životom, pretože nepoznajú všetko zlo, v ktorom my - civilizovaní - žijeme. Film je užitočný najmä preto, že bude podávať svedectvo aj v dobe, keď ľudská chamtivosť a rozpínavosť pohltí tieto posledné ostrovčeky jednoduchosti, krásy a harmónie.

Film o tom, že konkurencia v policajnom prostredí neprináša lepšie výsledky a pôsobí skôr kontraproduktívne. Videl som lepši i horšie francúzske filmy s touto problematikou a dlhšie som premýšľal, či ponechať pôvodné štyri hviezdičky. Nakoniec som ich celé zoslabnuté ponechal. Claude Brasseur si film uzurpoval pre seba a urobil dobre, pretože ostatní plnili úlohy sparringpartnerov. Marléne Jobert som neveril úlohu policajtky, ale úlohu príťažlivej ženy áno.