nascendi

Film ma zaujal najmä jeho hlavnou postavou, ktorú jednak Jiří Macháček veľmi presvedčivo stvárnil a jednak tým, že som o existencii nejakého Tomana nemal ani potuchy. S dĺžkou filmu som žiaden problém nemal, pretože sa to pri množstve postáv ani nedalo nejako bezbolestne skrátiť a ČT milosrdne rozdelila film na dve časti. Leitmotívom bola známa pravda, že voľby vyhrávajú peniaze a nie programy. Dosť dobre nechápem protestné výkriky mladých užívateľov ČSFD, proti nakrúcaniu a uvádzaniu filmov z našej nedávnej a predsa dosť neznámej histórie a mlčky prijímajúcich nekončiace reprízovanie 30 prípadov mjr. Zemana.

Film som vnímal ako Nedotknuteľných v obrátenom garde. Nedotknuteľným som nadelil tri hviezdičky a tento film nebol ani o štipku lepší. Plný politickej korektnosti, kllišé, dialógov a scénok, ktoré presne zodpovedali ideovému zameraniu. Už viackrát som si všimol, že filmy sa odvolávajú na to, že boli nakrútené na základe skutočných udalostí a pritom boli nakrútené iba približne podľa toho, čo sa odohralo v skutočnosti. Záplava ocenení, ani tunajšie hodnotenia ma neprekvapujú. Ako Láska nebeská a Nedotknuteľní, tak aj tento film je stávkou na istotu. Len mám nepríjemný pocit z toho, že takto ošetrených príbehov bude na filmových plátnach pribúdať.

Pár rokov po Kristovej smrti hádže pomätený zločinec na cisárskom tróne prvých kresťanov levom. Krutý osud. Ale stačilo pár sto rokov a kresťania upaľujú čarodejnice, rúcajú "pohanské" svätyne, dobýjajú Svätú zem a hromadia majetky. Stačilo ďalších pár storočí a moslimovia podrezávajú nevercov. Spoločným menovateľom je intolerancia a túžba po moci. Preto tohto veľkofilmového dinosaura nemôžem ohodnotiť viac ako tromi hviezdičkami. Nadpriemerný bol vlastne iba výkon Petra Ustinova, zvyšok sa pravdepodobne držal Sienkiewiczovej predlohy, ktorú som nečítal a ani nehodlám.

S druhým Sicariom som bol veľmi spokojný. Nie síce až tak, ako s prvým, ale rozdiel je zanedbateľný. Pre mňa bolo podstatné, že chýbala Emily Blunt, že sa otvárali zložité problémy, ktoré nemali jednoduché riešenie a že záverečné titulky poskytli príležitosť nadviazať na oba filmy ďalším. V druhom Sicariovi mi chýbala tá tajomná až mystická atmosféra, ktorá bola v prvom často prítomná. Oba filmy boli kvalitne nakrútené a tá čudná hudba prispievala k potrebnej atmosfére. Bezemočná honba za splnením úloh a chýbajúce morálne limity potvrdzujú, že ide o film z 21. storočia.

Panebože! Čo to bolo? O mne sa ani náhodou nedá povedať, že som fanúšik Tarantinových filmov. Oba Killbilly a Pulp som si síce pochvaľoval, ale okrem nich samý priemer a rozpaky. Veľké rozpaky. V tomto filme to asi vyvrcholilo. Dve a pol hodiny nudy pri nezáživnom kecaní a na konci snaha zvrátiť dovtedajší dojem jednou scénou. Nuž, podľa mňa sa to vôbec nepodarilo. A je mi, ako obvykle, úplne jedno, že okolo mňa je to ako hviezdna obloha na mieste bez svetelného smogu. Asi si poriadne rozmyslím, či budem v budúcnosti zvedavý na nejaký ďalší Tarantinov film.

Každý nejako začína a Vlasta Burian sa za tento začiatok nemusel hanbiť. Najmä, keď boli vlastne začiatky dva - Burianov a zvukového filmu. Vlastovi Burianovi veľmi svedčali úlohy, v ktorých bol navlečený do nejakej uniformy. Čím honosnejšej, tým lepšie. Aj v tomto filme už rozohral register svojich komických nápadov a pri všetkej nedokonalosti mu to slušalo.

Toto predstavenie je čistou nostalgiou. Pri prvom zhliadnutí som ho vnímal úplne inak, než ako ho vnímam dnes. Pesničky ostali úžasnými, dej už pokryla patina, ale vtedajší účinok bol nezabudnuteľný. Pre správne pochopenie je treba si pripomenúť v akej dobe, v akom ideologickom a umeleckom prostredí sa zrodilo toto predstavenie. Bol to taký malý zázrak, ktorý sa už pravdepodobne nezopakoval a aj keď áno, tak iba ojedinele. Tak ako sa zázraky konajú.

S dokumentom o Milošovi Formanovi som bol veľmi spokojný. Nie je nudný, ale tiež neobsahuje nič bombastické. Plynie si takým príjemným tempom a dokumentuje život a tvorbu tohto najväčšieho českého filmového režiséra. Páčila sa mi snaha tvorcov nájsť leitmotív, ktorý Formana hnal dopredu. Rovnako zaujímavé bolo aj odhaľovanie momentov, kedy sa zo zdanlivého konca dovtedajšieho života a tvorby dokázal vymaniť. Dokument ani zďaleka nie je komplexný a úplný, ale vôbec mi to neprekážalo, aby som si ho užil.

Bol som až neprimerane zvedavý na film, o ktorom som nič nevedel a bol som za svoju zvedavosť spravodlivo potrestaný. Taký námet, také možnosti a výsledok je priam hrozný. Okrem toho také filmy budú ešte nejakú dobu potrebné, aby prekryli socialistických nostalgikov, ktorí pripúšťajú iba ojedinelé chyby v inak bezchybne fungujúcom systéme. Bočanov film nemal byť nakrútený. Dokonca ho považujem tým, že premárnil dobrú príležitosť, za škodlivý. Film nemá atmosféru, divák dosť ťažko zisťuje, čo mu chce film vlastne povedať, obtlstlí a pre tento film úplne nevhodní herci iba predstierajú že hrajú. Schmitzera každý chváli a právom. Ale jedna lastovička ... Vlastne ani neviem, prečo som od Bočana očakával dobrý film, keď on s nimi skončil už v šesťdesiatych rokoch.

Intoleranciu som videl iba raz a aj to pred 50 rokmi. Napriek tomu si pamätám, aký ohromný účinok mal na mňa tento úžasný nemý film. Nie je veľa filmov, ktorých režisér tak dôsledne dbá na architektúru príbehu, ako je tomu v Intolerancii. Žiadna architektúra však nezachráni film, pokiaľ jej prvky nie sú spojené silnou myšlienkou. Aj to je splnené. Tak potom prečo film prepadol a doviedol D.W. Griffitha k bankrotu? Pravdepodobne sa stalo to, čo sa stáva geniálnym ľuďom, ktorí predbehnú dobu a ostávajú svojimi súčasníkmi nepochopení. Divák odchovaný Pokropeným kropičom a utekajúci pred lokomotívou rútiacou sa naňho z filmového plátna nemohol byť pripravený na majstrovské prelínanie sa štyroch príbehov z rôznych dôb. Veď koľko z divákov odchovaných strieľačkami, horormi a animákmi by aj po sto rokoch ocenilo tento významný film?