nascendi

Francúzske (i niektoré talianske) kriminálky z druhej polovice 20. storočia sú vo filmovom svete pojmom. Oprávnene som zvedavý na každú, ktorú som zatiaľ nemal možnosť vidieť. A keď je v hlavnej a svojej prvej veľkej úlohe Lino Ventura, tak to môj záujem i očakávania primerane zvyšuje. Bohužiaľ výsledok je iba priemerný. Ventura demonštroval register výrazov a úderov, ktoré ho neskôr preslávili, scenárista príbeh zaľudnil a skomplikoval, a 60 rokov, ktoré uplynuli od nakrútenia väčšinu kladov zmazalo. Nie je to zlý, ale ani výnimočný film. Oplatí sa ho vidieť. Raz.

Myslím, že sa nedá vyhnúť porovnávaniu Vidorovej verzie Vojny a mieru s Bondarčukovou. Podľa mňa je Vidorova o niečo lepšia a ten rozdiel sa dá vyjadriť tým, že je efektívnejšia. Tolstého dielo je neskutočne rozsiahle a nakrútiť podľa neho film je takmer nemožné. Vidor sa k tejto úlohe postavil ako skúsený hollywoodský režisér. Zohnal kvalitných hercov, v scenári odstránil všetko, čo mu pripadalo nadbytočné, výpravu podriadil disponibilným dolárom a výsledkom síce nie je nijaký zázrak, ale dobre pozerateľný veľkofilm, z ktorého divák získa obraz o čom ten Tolstoj písal. Bondarčukova verzia je ruskou odvetou Vidorovi. Bondarčukovi sa podarilo získať obrovské peniaze a celú armádu vojakov, ktorí mu robili štatistov v bojových scénach. Tých peňazí bolo toľko, koľko si mohol dovoliť uvoľniť iba totalitný štát. Bondarčuk dokázal tie peniaze minúť. Nakrútil film, ktorý sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov. Ohromil bojovými scénami, ale zvyškom dokonale unudil. Minul obrovské prostriedky na manipulovanie vojakov a mrzačenie koní, ale nevenoval primeranú pozornosť scénam z lepšej spoločnosti, v ktorých sa aktéri pohybovali ako panáci a bez výrazu deklamovali nariadené texty. Viem, že moje dojmy z oboch verzií sú opačné, ako dojmy väčšiny divákov, ale netrápi ma to.

Táto epizóda je dobre pozerateľná a zábavnejšia než iné. Umožňuje divákovi vidieť Columba v neobvyklých situáciách, najmä pri športovaní. Jeho dobiedzajúce otázky, nehraný údiv nad všetkým, čo nemá k dispozícii na policajnom okrsku, neodmysliteľná cigara a outfit sú už neodmysliteľnou súčasťou seriálu. Ide o vydarenú epizódu, ktorá trochu trpí na záverečnú pointu.

Bol som primerane zvedavý na tento film a nebol som vôbec sklamaný. Všetko bolo na svojom mieste, nepostrehol som žiadne falošné tóny a naviac mi bol príbeh, ako obyvateľovi Slovenska, blízky. Veľmi ma rozladilo, že 38 minút pred koncom sa zasekli titulky a budem si musieť počkať, až budú film na nejakom Cinemaxe reprízovať. Po krátkom čase sa mi to aj podarilo a ani odsledovanie zvyšku filmu neviedlo k úprave hodnotenia.

Smrt stopařek je oproti ostatným kriminálkam nakrúteným v tom období jednu prednosť, a síce to, že si ju diváci dobre pamätajú. Asi to spôsobila jej drsnosť, neopozeraná postava páchateľa a niekoľko vydarených dramatických situácií. Zvyšok bol samozrejme poplatný dobe. Aj keď nedosahuje úroveň detektívok Petra Schulhoffa určite vyčnieva z normalizačnej produkcie.

Môj dominantný dojem nebol, že film bol ma nudil, iba bol zdĺhavý. Možno v Indii sú zvyknutí na niekoľkohodinové filmy, ale ja som nenašiel dôvod, prečo neboli použité nožnice. Navyše mám k výtvarnému umeniu iba konzumentský vzťah, takže som nedokázal oceniť ťažký proces tvorby nejakého zásadného diela. Herci boli fajn, hudba mi nechýbala, len s tou úmornou dĺžkou som sa ťažko vyrovnával.

Včera som napísal komentár a netuším koho vinou sa neuložil. Takže znova. Videl som desiatku Jirešových filmov a ani jednému z nich som nenadelil viac, ako tri hviezdičky. Preto považujem dve hviezdičky priznané Katapultu pred jedenástimi rokmi za príliš prísny verdikt. Knihy Vladimíra Párala mám rád aj keď ich kvalita kolíše. Nedokážem posúdiť, či sú jeho knihy ťažko sfilmovateľné alebo sa dosiaľ nenašiel filmár, ktorý by ich dokázal adekvátne previesť na plátno. Pravdepodobné je aj to, že v súčasnosti sú už Páralove knihy passé. Život a ľudia sa medzitým pohli ďalej a problematika stereotypných životov a snáh o vymanenie sa z nich už má inú podobu. Katapult je zo všetkých sfilmovaných diel najpriemernejší. Neviem to konkretizovať, ale mal som počas sledovania filmu intenzívny pocit, že sa to dalo nakrútiť inak a lepšie.

Mal som možnosť čítať množstvo článkov a sledovať viacero televíznych programov, vrátane prenosu z New Yorku, pretože vtedy som náhodou nebol v práci. Ťažko je mi hodnotiť dvojdielny televízny film, pretože človek si po takom množstve informácií vytvorí akúsi predstavu o celej udalosti a potom dosť citlivo reaguje na akékoľvek odchýlky od jeho predstavy. Najviac sa mi na filme pozdávalo zobrazenie myslenia politikov a vrcholných funkcionárov, ktorí nad všetko stavajú ochranu svojej funkcie a v prvom rade si pripravujú výhovorky, prečo sa nedalo viac. A o nejaký čas opäť všetko ide po starých vyjazdených chodníčkoch. A prijaté opatrenia sú cielené na ochranu proti tomu, čo sa už stalo a nie proti tomu, čo sa stať môže.

Tento program mi pripomína rovnicu, v ktorej je jedna známa (porotcovia a uvádzači) a mnoho neznámych (účinkujúci). A pretože neznámi sú starostlivo vyberaní, poskytujú výnimočné zážitky a dvíhajú program na úroveň, na ktorú sa ani náročný divák nemôže sťažovať.

Vydarený film podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na ostrove Bastoy, kde umiestnili polepšovňu pre mladistvých delikventov. Nie nápravný alebo nápravno-výchovný tábor, ako sa týmto zariadeniam zvykne hovoriť. Polepšovňu, kde sa neprevychováva, ale mení, láme a využíva. A tí slabší, ako obvykle, na to doplácajú. Na to, aby to fungovalo je potrebný personál so špeciálnymi schopnosťami pod vedením neľútostného riaditeľa. Ono to aj fungovalo, ale prišiel predátor (ako v podobnom filme Zlo) a bežiaci systém sa začal zadrhávať a zlyhávať. Ale keďže je rok 1915 kombinácia komisie a vojakov obnovila potrebnú rovnováhu. Všetko bolo fajn, menšie výhrady mám voči dĺžke filmu a záveru. O sto rokov neskôr sa mnohonásobný vrah Breivik rozvaľuje vo svojej trojizbovej cele a podáva na súd sťažnosti na to, že mu je smutno. A nazýva sa to vývoj, ľudské práva a pod.