nascendi

Okrem mojich obľúbencov, Felliniho a Hitchcocka, ani Antonioni neustál môj o 40 rokov starší pohľad. Mrzí ma to najmä preto, že k tomu Zabriskie Point prispel nemalou mierou. Moje obľúbené sixties s veľkými spoločenskými, sociálnymi a kultúrnymi zmenami boli vo filme stvárnené nešikovným a falošným spôsobom. Úvodná pasáž s nabudenými, ale bezradnými študentmi rýchlo skončila a film pokračoval pseudoromantickým príbehom, s nelogickým správaním dvojice a klišéovitým vyústením. Neviem či kultovosť filmu malo zabezpečiť váľanie sa mladých ľudí v boritanovo-kalcitovom prachu alebo efektná deštrukcia honosného sídla. Ja som mal skôr pocit trápnosti, než kultu. A tak čerešničkou na torte bola iba málo známa skladba Roya Orbisona.

To je presne film, ktorý si pozriem v kúpeľoch, pretože tam nemajú káblovku, obligátnych 100 strán knihy som už prečítal a moje nároky sú v takej situácii zúfalo nízke. Ale nebol som sklamaný. Stále sa niečo dialo, dobre to skončilo a obaja herci boli sympatickí.

Pekné obrázky, citlivý komentár s nezanedbateľnou prímesou nostalgie, drobnosti, ktoré by dokázali vrátiť krajine jej pôvodný ráz - to všetko obsahuje tento pozoruhodný a veľmi osobný dokument. V jeho pozadí sú neprehliadnuteľné príklady toho, ako človek svojou chamtivosťou a bezohľadnosťou narúša vekmi vytváranú krehkú rovnováhu prírody dunajských lužných lesov.

Z najslávnejšej éry RND existuje iba minimum hier, ktoré boli zaznamenané na nejaké médium. Považujem za šťastie, že k nim patrí Alžbeta Hrozná. Nie je ani zďaleka taká preslávená, ako Človečina alebo Jááánošíík, ale rovnako dobre dokumentuje, akým fenoménom v tej dobe bolo na slovenskej divadelnej scéne RND a aký kus cesty odvtedy urazilo.

Moje prvé stretnutie s tvorbou R.W. Fassbindera, a keďže film je označovaný za jeho najslávnejší, asi aj posledné. Chápem a uznávam, že si pre film zvolil neľahkú tému a vyrovnával sa s ňou so striedavým úspechom. Neohúrila ma ani Hanna Schygulla. Nejako sme si s Fassbinderom nesadli. Uznávam ho, ale hovorí rečou iného kmeňa. A to už ani nespomínam, ako k celkovému zážitku prispelo, že som film videl s ruským dabingom a príšerne orezaný.

Bol som primerane zvedavý na film, o ktorom sa v superlatívoch píše v každej knihe o dejinách kinematografie. Prekvapovalo ma i vysoké hodnotenie v ČSFD, pretože tu už prevažuje mladšia generácia a pre nich sú nepozerateľné aj čiernobiele filmy, nieto nemé alebo iba ozvučené. Film ma výrazne nudil, i keď uznávam, že pred deväťdesiatimi rokmi mohla byť hra Dzigu Vertova s kamerou, svetlom, strihmi, trikmi atď. celkom zaujímavá a objavná pre diváka, ktorý sa s ničím podobným nemal možnosť stretnúť. Len neviem, prečo by som mal dnes híkať nadšením nad niečím, čo má miesto iba vo filmovej histórii.

Tento diel ma ničím zvlášť neohromil. Využitie cyklistov na znehybnenie podozrivého v správnom mieste bolo zaujímavé a pobavilo ma aj zaradenie Columba medzi bezdomovcov pri nahrávaní filmu. Bolo to síce trochu násilné, ale podporilo to moju averziu k homeless looku Columba.

Bolo celkom príjemné obnoviť si spomienky na kriminálku spred štyridsiatich rokov. A súčasne nepríjemné potvrdiť si, že už vtedy bolo prerastanie prokuratúry, súdov a polície s organizovaným zločinom v kurze a ostalo také dodnes. Menia sa iba kulisy a striedajú účinkujúci. Priznám sa, že som o José Giovannim nič nevedel, aj keď mal prsty v Dobrodruhoch aj Dvoch mužoch v meste. Ani tento film napriek nejakým nedostatkom, stratám tempa a miernemu zostarnutiu nezaostáva za oboma menovanými. Nie je to len zásluha hereckého tria a dobrej hudby. José Giovanni zažil políciu a väzenie zblízka, takže jeho pohľad na dianie je uveriteľný. A ak by sa dalo, pol hviezdičky by som venoval Věre Galatíkovej, bez ktorej hlasu si Annie Girardot ani neviem predstaviť.

Když jsem byl mladší, byl Muž z Ria mnohem lepší... Tieto slová, napísal D.Moore a nikto nedokáže lepšie opísať moje pocity pri sledovaní viacerých starších filmov, pričom pocit pri Mužovi z Ria je priam ukážkový. A to som ani nepotreboval vidieť celý film. To som si odbavil už v mladosti.

Jedno japonské príslovie hovorí, že keď sa na mori stane nešťastie, na pobreží je veľa múdrych. A presne v jeho intenciách bolo užitočné nakrútiť film o šťastnom konci letu 1549. Lebo človek sa správa v reálnej situácii, na ktorú nebol pripravovaný inak, než mudrlanti z NTSB, ktorí bez časovej tiesne v tichu kancelárií vyrábajú svoje simulácie s neúplným počtom premenných. Práve ich postoj, tak odlišný od prezentácie v seriáli Letecké katastrofy, prispel k tomu, že sa film nemusel obmedziť iba na popis notoricky známej udalosti, zriedený nejakými flashbackami z rodinného prostredia a šťastným koncom, pri ktorom každý miluje každého a všetci spoločne Ameriku. Clint sa tomu ako-tak vyhol. Nie úplne, pretože to by nemohol nakrúcať on, ani v Amerike, ani pre Američanov. Celkove som bol spokojný, lebo film pekne ubiehal a tých rušivých momentov tam nebolo veľa.