nascendi

Zaujímavý dokument, ktorý môžem komentovať iba jednou poučkou a jednou rozprávkou. Moc korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne. Preto monopoly a nadnárodné spoločnosti. Na začiatku všetci zberali lesné plody a lovili zver. Potom sa objavil jeden, ktorému sa na love nedarilo, ale vedel vyrábať lepšie nástroje na lov ako ostatní. Tak ho nechali v jaskyni a išli loviť. Výroba nástrojov bola bezpečnejšia ako lov a výrobca mal viac možností v prestávkach obšťastňovať ženy. A tak sa v ďalších generáciách rodilo stále viac "špecialistov", ktorí už nevytvárali požadované produkty, ale zdobili steny jaskýň, chránili ich obyvateľov pred prírodnými živlami a pod. Bartrový obchod bol nepohodlný a tak Féničania vymysleli peniaze. Lenže výroba peňazí je nepomerne jednoduchšia, ako tvorba hodnôt, ktorými sú peniaze kryté. A preto v roku 1973 bola zrušená zlatá parita dolára. Odvtedy už chod sveta určujú ľudia, ktorí nevytvárajú žiadne hodnoty. A je úplne jedno, či sú prostriedkami deriváty, hedgeové fondy alebo čokoľvek iné.A ľudia sú stále nepoučiteľní. Istota desaťnásobku, pyramídové hry, šmejdi, bitcoiny - čokoľvek, len preboha nie práca, zárobok, sporenie, život primeraný príjmom. Každá ďalšia kríza bude ešte ničivejšia a ešte radikálnejšie oddelí nás od nich.

Po dlhej dobe som si pripomenul tento významný Gavrasov film. Kresťania mali svoju inkvizíciu, komunisti svoje procesy. A to nie je jediná podobnosť. Spoločné majú aj vytesňovanie týchto nepríjemných spomienok z pamäti. Aj dnes ľudia volia komunistov a mrmlú si "Za socializmu bolo lepšie." A komunisti sa zmohli iba na utešujúce: "Áno, robili sa aj chyby." Ale Gavrasov film a aj Gavras osobne svojim posledným obrazom vo filme dokazujú, že stále nedošlo k pochopeniu, že tieto "chyby" majú totalitné ideológie zapísané v svojej DNA. To je tiež moja jediná výhrada voči filmu, ktorý bol nakrútený profesionálne, s výbornými hercami a ukázal, predovšetkým divákom na Západe, ako to vlastne bolo s procesmi, aký bol mechanizmus dosahovania priznaní, ktoré mali zakryť hospodárske a spoločenské neúspechy režimu a preobsadiť stoličky vo vrcholných orgánoch strany.

Pozoruhodná dráma, na tvorbe ktorej sa podieľalo toľko skvelých umelcov, že snáď ani nemohla dopadnúť zle. Videl som ju opakovane a potvrdil som si, že som nevidel a asi už ani neuvidím filmovú dramatizáciu diela Tennessee Williamsa, ktorá by bola iba priemerná. Marlon Brando sa ukázal v najlepšej forme a Anna Magnani s Joanne Woodward boli dobrými spoluhráčkami, u ktorých som postrehol iba zopár slabších chvíľok. Celok napriek dvojhodinovej dĺžke pôsobí kompaktne a nenudí. Po dlhej dobe opäť silný filmový zážitok.

Napíšte zaujímavý scenár naplnený podnetnými dialógmi, umiestnite dve herečky do jedného bytu a nechajte diváka nech žasne nad poldruhahodinovou drámou, ktorá sa pred ním odvíja. Drámou dvoch svetov - sveta matky a sveta jej dcéry, ktoré sa minimálne prekrývajú a sú teda odsúdené na neúspech pri hľadaní spôsobu, ako pomôcť jedna druhej. Najmä ak je dcéra rozhodnutá vystúpiť zo sveta, ktorý je k nej neprívetivý o 50 zastávok skôr, pretože aj pri dojazde na konečnú by ju nečakalo nič iné. Asi nejde o dokonalý film, ale určite o film, ktorý vám nastolenými otázkami a problémami ostane dlho v hlave.

Veľmi pútavý a pritom málo známy film. Chcel som ho vidieť kvôli Paulovi Newmanovi a Henrymu Fondovi. A aj keď boli vynikajúci, bolo výborné aj všetko dookola. Samozrejme kaviarenskí ekológovia budú pindať kvôli holorubom, ale nie v Tatrách a Poloninách, ale tým filmovým, lebo to je bezpečnejšie. A profesionálni odborári sa budú pohoršovať nad negatívnym zobrazením ich kolegov vo filme. Ale ja som bol spokojný širokospektrálne. Od predlohy, cez réžiu, herecké výkony až po vizuálnu stránku filmu a hudbu. A kvôli takým spokojným divákom, akým som ja, je dobré nakrúcať také filmy akým bol tento.

Jediným dôvodom pre opätovné zrýchlené pozretie si tohto známeho filmu bolo, že som k nemu nemal napísaný komentár. Ani veľmi niet čo komentovať. Dvaja slávni herci (pričom Mel Gibson predbieha Juliu Roberts o dĺžku Geronima), zmätený scenár, dobre nakrútené akčné scény, chytľavá pesnička, pripomenutie Bournea a ďalších filmov od Nepriateľa štátu až po Troch mužov na zabitie. Ale celkový dojem ostáva zafixovaný na pôvodných troch hviezdičkách.

Bolo krátko po vojne a ešte kratšie po Februári. To boli neprekročiteľné limity, v ktorých sa mohol Martin Frič pohybovať. Preto som musel pri hodnotení zvažovať, či odbojári museli byť takí rafinovaní a prekonšpirovaní, Nemci takí hlúpi a dozorkyne také neskutočné. Ale vcelku sa mu v rámci zmienených limitov podarilo nakrútiť film, ktorý sa napriek všetkým nedostatkom dá pozrieť aj dnes pri uvedomení si, že z daného obdobia existujú oveľa nepodarenejšie filmy.

Pamätám si, že sa mi Starman pred nejakými 30 rokmi celkom páčil. Samozrejme v pamäti mi ostali iba zázračné guľočky a oživená laň. Tak som neodolal a pozrel som si ho ešte raz. Neviem či niekto rozčlenil sci-fi filmy do nejakých skupín. Ak nie, tak Starman by som zaradil do kategórie milých sci-fi. Takých príjemných filmíkov, do ktorých by mohol patriť aj E.T. bez tej nadbytočnej sentimentality. Nie je to žiadne veľdielo a v niektorých pasážach som dvíhal obočie. Ale na tri hviezdičky pokojne dosiahne.

Mal som možnosť vidieť ďalšiu Wilderovu komédiu, tak prečo nie. Problém však spočíva v tom, že Štístko je iba priemernou Wilderovou komédiou s jednoduchým námetom, rozťahaným dejom a rasistickým podtextom, ktorú zachraňuje iba Walter Matthau. Ten svoju dobre napísanú postavu zahral tak, ako by mu bola napísaná na telo a Oscar sa tentoraz ocitol v správnych rukách. Štístko určite nie je nepodarený film, ale tiež nie je filmom, ktorý budete dlhšiu dobu nosiť v hlave.

Nerozumiem sám sebe, prečo ešte hľadám nejaký dobrý film od Hitchcocka, keď som bol až na pár prípadov vždy sklamaný. Aj pri sledovaní tohto som sa hanbil za majstra. Lajdácky napísaný scenár, trápne dialógy, nevýrazní herci, neprimeraná hudba atakďalej. Až žasnem nad svojou slepotou, vďaka ktorej som si nevšimol údajné kvality za 76 %. Aj vychválená záverečná scéna na soche Slobody ma potešila menej ako záverečné titulky, ktoré nasledovali.