nascendi

Niektorý z užívateľov napísal, že sú dve skupiny. Jedna, ktorá dáva danému filmu päť hviezdičiek a druhá, ktorá film ešte nevidela. Ja to mám v opačnom garde s Funésom. Filmy, ktoré som videl opakovane v dospelosti majú dve hviezdičky a tie opakovane nevidené tri. Žandár zo Saint Tropez nie je žiadnou výnimkou bez ohľadu na umiestnenie v Top 300, údajne najlepší Funésov film, začiatok úspešnej žandárskej série a pod. Nepestujem spomienkový optimizmus a tak Funés nie je jediným postihnutým.

Chvíľu som rozmýšľal, či si tento film, odvážne zaradený do žánru komédia, zaslúži zníženie hodnotenia. Ale bola to iba chvíľa. Stačilo si spomenúť na trápnosti maskované za vtipy, za pomalý a s trhaním sa pohybujúci dej, ktorý ani pri tomto pohybe neponúkal nič nové, iba variácie už videného. Zúfalo ma tento film nebavil a verím, že viac, ako desiatim tisícom užívateľov sa páčil. Vkus má dosť abstraktný charakter.

Druhá časť osudov dobrého vojaka Švejka sa nepodarila tak, ako prvá. Podmienky (kvalitná literárna predloha, kvalitní herci, rovnaký režisér) boli nemenné. Napriek tomu sa nepodarilo dosiahnuť rovnaký účinok na diváka. Identita vstupných podmienok, ktorá mala zabezpečiť porovnateľný úspech sa ukázala byť Achillovou pätou. Absencia nových podnetov viedla k opakovaniu a k nude. Ponechávam tri hviezdičky aj keď oba diely považujem za príspevok k vzdelávaniu českých školákov, ktorým sa ťaží čítať hrubú Haškovu predlohu. Rovnako ponechávam stranou úvahy o tom, do akej miery Švejk stelesňuje povahové črty Čechov. To nemá nič spoločné s filmom. Ako pamätník poškriabaných, potrhaných a amatérsky zlepených filmových kópií oceňujem prácu, ktorá bola vynaložená na digitalizáciu tohto filmu.

Ani som si nemusel ku komentáru púšťať film, pretože po nekonečných reprízach v televízii ho diváci poznajú naspamäť. Mne stačilo vidieť ho dva krát. Dávam mu relatívne vysoké ohodnotenie, pretože spĺňa hlavný účel komédie - baviť. Nemám potrebu ohŕňať nos nad jednoduchým dedinským humorom, keď aspoň trochu funguje. Iná situácia je u pokračovaní tejto slunkosenovej trilógie, kde už jej tretí diel považujem za nepozerateľný.

Sériu smrtonosných zbraní mám radšej ako sériu smrtonosných pascí. Ale tiž viem,. že aj ten najlepší nápad sa vyčerpá, aj tí najlepší protagonisti sa opozerajú a aj tým najkvalitnejším gagmanom, pyrotechnikom a kaskadérom raz dôjde dych. A to sa prihodilo v štvrtom pokračovaní tejto úspešnej série. Richard Donner dal na pokušiteľské reči sponzorov dúfajúcich, že aj štvorka im prihrá nejaké doláriky a čo viac, horribile dictu, o rok nás čaká piate pokračovanie! Teda nie nás, ale ich. Lebo ja sa už v žiadnom prípade toho nezúčastním.

Literárnu predlohu filmu nepoznám, aj keď vyšla v slovenskom preklade. Zdalo sa, že film s menami ako Levinson, Douglas, Moore, Sutherland, Morricone nemôže byť iba priemerným. A je. Neviem, či bolo šťastné prepletenie sexuálneho harašenia v neobvyklom garde s intrigami v IT firme. Výsledkom bola strata rytmu, množstvo dialógov a vysvetľovania. Diváci sa tešili na avizovanú erotickú scénu a nakoniec museli uznať, že v 90-tych rokoch sa viac nakrútiť nedalo.

Diváci, ktorým sa páčil Utečenec očakávali, že v Šerifoch sa dočkajú pokračovania. Dočkali sa však remaku minimálne o jeden stupeň horšieho. A nebolo to iba následkom rozdielu medzi Harrisonom Fordom a Wesley Snipesom. Vykrádanie seba samého je zlozvyk, ktorý bohužiaľ nie je zriedkavým javom. Preto aj situácie a hlášky, ktoré boli úspešné v Utečencovi, vyvolávajú v Šerifoch iba rozpaky. Ak ponechanými tromi hviezdičkami signalizujem, že ide o pozerateľný film, musím dodať, že iba raz.

Knihy Michaela Crichtona mám rád, ale Vychádzajúce slnko patrí k tým priemernejším. A Kaufmanov film tú priemernosť iba podčiarkol. Celé to evokuje Sherlocka Holmesa a dr. Watsona, je to zamotané, zaľudnené, inštruktážne a dlhé. Rád súhlasím so Snorlax, že po čase mi už bolo jedno kto a prečo vraždil a prial som si aby to skončilo, pretože tento film stačí vidieť raz a to som už absolvoval.

Tomuto filmu dali iba dvaja z mojich sledovaných užívateľov dve hviezdičky. Ja som tretí a nemôžem inak. Pamätám si na film Dotieravý chlap s Venturom a Brelom, ktorý bol predobrazom najmenej piatich ďalších (vrátane tohto), ktorých základným motívom bolo nechcené spojenectvo zločinca a neschopného nešťastníka. A keďže dvojica Depardieu a Richard je pre mňa pokynom, aby som film nechal na pokoji, tak budem pokyn rešpektovať, aj keď som si ho pred časom pozrel celý.

Sladké starosti po takmer štyridsiatich rokoch vnímam ako Sladké trápnosti. Až som bol prekvapený tým, čo sme si v tej dobe nevšímali, lebo nám to pripadalo takmer normálne. Juraja Herza mám rád, ale v tomto filme sa nevyznamenal a je mi jedno, či to mal byť odpustok za Straku v hrsti alebo iba odfláknutá práca. A už vyložene neznášam filmy, ktoré sa po krátkej dobe v diváckych hlavách zredukujú na šambrovaný bisquit de Bouché. Filmu, ako obyčajne, nepomohla importovaná česká ekipa a neoslnil ani štyridsiatnik Šimon.