nascendi

Dnes som konečne dopozeral prvú sériu Wistinga. Množstvo kolegov z ČSFD velebí severské detektívne seriály, s čím sa zatiaľ nemôžem stotožniť, pretože som zatiaľ videl iba jeden - Most. Wisting bol pre mňa veľmi vyčerpávajúci. Od začiatku som sa nemohol napojiť na postavy, prebiehajúci dej , rušil ma i mizerný slovenský dabing. Najhoršie bolo, že sa to ďalšími a ďalšími epizódami iba zhoršovalo a tak som posledné dve dopozeral v polospánku bez akéhokoľvek záujmu o to, ako to nakoniec dopadne. Pozitívnou stránkou seriálu je, že som sa bezproblémovo rozhodol už nikdy nebyť zvedavý, aká bude druhá a tretia séria.

Nedokážem vierohodne odôvodniť, prečo som tento prírodopisný seriál o Šumave pozeral.  Pokiaľ by nebol denaturovaný imitáciou kriminálok, stačila by naň hodinka. Nemá zmysel vypočítavať všetky nedostatky, pretože by z toho vznikol text, aké píše filmfanouch. Chvíľu, ale naozaj iba chvíľu ma bavilo, ako sedem statočných obvoďákov rieši kompletný rozsah kriminálnej činnosti, pričom koncentrácia mŕtvol dosahovala rozsah periodického vymierania. Podstatné je, že ma seriál nerozčúlil a dvoma hviezdičkami vyjadrujem iba presvedčenie, že nemal byť nakrútený. A o tom to je.

Tak sa mi podarilo na dva krát si pozrieť seriál o páre sériových vrahov, ktorým nejasné motívy, kamuflovanie príčin smrti, malý záujem o riadne vyšetrenie úmrtí seniorov a neprofesionálna práca časti policajtov umožnili unikať spravodlivosti a zvyšovať počet obetí, pričom aj osem potvrdených nemusí byť počtom konečným, iba dokázaným. So seriálom som nebol celkom spokojný. Nie všetko, čo sa nakrútilo a čo majú tvorcovia od polície k dispozícii je vhodné použiť. Nič nehovoriace rozhovory a zábery, časovo premrštené rekonštrukcie mohli seriál skrátiť a zatraktívniť. Pri prehliadkach miest činu som bol dosť rozčúlený. Neviem aký význam má prehliadka zanedbaných, polorozpadnutých, špinavých stavieb, plných odpadkov, pričom komentár vysvetľuje, že tam bývala obývacia izba, kuchyňa a pod. Naopak, myslím si, že má význam nakrúcať aj takéto dokumentárne rekonštrukcie, len by nemali byť odfláknuté.

Film som si pozrel náhodne od miesta, kde sa aktéri rozhodovali, či plávať alebo vyčkať. Napriek nízkemu hodnoteniu ma zlákalo oznámenie, že je to nakrútené podľa skutočnej udalosti. Moje očakávania sa rýchlo zmenili na rozčúlenie. Nechápal som, ako je možné z tragickej udalosti, v ktorej štyria  stroskotanci sa snažia zachrániť si život plávaním k najbližšej pevnine v mori "plnom žralokov", poldruha hodinovú monotónnu nudu, počas ktorej osamelý žralok per partes zmenšuje počet príslušníkov skupiny. Videl som viacero filmov bez atmosféry a tento sa medzi nimi umiestnil dosť vysoko.

Po Markovičovi je stratená Anna ďalším mojim pokusom nájsť na Voyo niečo zaujímavé. A Pavel Soukup mi to poskytol. Videl som film, v ktorom snaha zatiaľ prevýšila výsledok, ale bol som spokojný. Samozrejme, že keď niečo veľmi chcem, tak mi vo výsledku bude čosi škrípať. A to som vo filme cítil. Na Markoviča a teda aj na štyri hviezdy to zatiaľ nemá, ale zvedavosť na ďalšie Soukupove filmy to vo mne vyvolalo.

Seriály nevyhľadávam, o Matematike zločinu som nikdy nepočul. Ale ledabolo som vnímal Českého lva 2024 a zaregistroval som Bebjakov úspech s menovaným seriálom. A potom už stačila iba programová mizéria najrôznejších televízií, skutočnosť, že som čerstvým abonentom Voya a všetky tri časti seriálu som pozrel na jeden záťah. Nie preto, že by som ho so záujmom hltal, ale preto, že tá stopáž bola znesiteľná. Seriál ma nijako zvlášť neočaril, ale bol pozerateľný, čo mi pri vynútenej skromnosti v poslednej dobe postačuje.

Ten 80 % limit je mojim prekliatím.  Je výrazom mojej pohodlnosti, vďaka ktorej namiesto zodpovedného hľadania a posudzovania, ktorý film stojí za moje pozretie si nechám radiť od väčšiny  užívateľov ČSFD. Tá väčšina mi ponúkla film o klaviristke Júlii.  Nepoznal som režiséra, hercov a po polhodine som zistil, že ide o akýsi experiment, ktorému nerozumiem a ani nemám potrebu mu porozumieť. Takže konštatujem, že film ma nenaštval, ale ani nezaujal a podiel trojkových hodnotení v mojej štatistike utešene rastie, čo ma neteší, ale ani neznepokojuje. Len dúfam, že aj pri súčasnej biede sa mi podarí naďabiť na film, ktorý ma nadchne. Alebo aspoň poteší.

Takmer po štyroch rokoch som sa dostal k sledovaniu tohto filmu. Mal som to v pláne, pretože som zobrazované udalosti vnímal v reálnom čase.  A práve to sa paradoxne ukázalo byť najväčšou slabinou. Film bol podľa mňa príliš doslovný, až na hranicu hraného dokumentu a súčasne príliš roztrieštený na to, aby mu rozumel aj niekto v zahraničí. Prípadne domáci o nejakých 10 - 20 rokov. Okrem tej dokumentárnosti mi už prekážali iba obvyklé nedostatky súčasných slovenských filmov - zlý zvuk a  nadmiera vulgarizmov.

Bezprostredne po zhliadnutí poslednej časti seriálu nie som schopný dostať zo seba nejaké komplexné hodnotenie. Možno ani v budúcnosti nebudem a možno to ani nie je potrebné. V tejto chvíli som presvedčený, že žiaden lepší domáci kriminalistický seriál som dosiaľ nevidel.  Dôvodom hodnotenia je, že bol iný, ako všetky predošlé. A bol iný prijateľným spôsobom.  Realistický, zaujímavý s neopozeranými hercami. Trochu som mal dojem, že v ňom fungoval Štokholmský syndróm.  Napriek tomu, že som bývalý dlhoročný fajčiar mi v seriáli prekážalo fajčenie vždy a všade. Ale je to asi jediná výhrada, ktorú mám.

Nie po prvý krát poznamenávam, že opera nepatrí medzi moje obľúbené žánre. O Arturovi Toscaninim viem akurát, že existoval a vo svojom obore bol slávny. Inak je to u Franka Zeffirelliho, Elizabeth Taylor a Philippa Noireta. Nepatria síce medzi mojich obľúbencov, ale rád sa na diela, v ktorých účinkujú alebo ich v prípade Zeffirelliho režírujú rád pozriem. Film o trojročnom úseku zo života Toscaniniho ma nenadchol. Bolo v ňom dosť zaujímavých miest a nápadov, ale tiež dosť klišé, naivity až gýča. Takže priemerné hodnotenie bude asi to najlepšie, čo môžem k filmu vyjadriť.