nascendi

Dosť dobre nechápem vysoké hodnotenie Kosminského filmu, ktorý bol podľa mňa mimoriadny iba v tom, že bol mimoriadne dlhý. Začiatok mi pripomenul dlhú úvodnú epizódu z Lovca jeleňov. A potom už nasledovalo iba prekvapenie mladíkov v modrých prilbách nad dianím v miestach styku dvoch náboženstiev. A vynútená impotencia šmolkových bojovníkov, ktorú som už videl v Hoteli Rwanda a v Quo vadis, Aida. Nechápem načo OSN organizuje tieto mierové zbory ? Načo sú vojaci, ktorí nebojujú? Ktorí musia strpieť ponižovanie zo strany kdejakých otrhaných "bojovníkov". A z toho mi vyplýva záverečná otázka, načo nakrúcať o nich filmy? Zaujímavé je, že aj keď nebojovali, ich demilitarizácia a zaradenie do bežného života je rovnako zložitá, ako u bežných vojakov.

Jeden z mála dielov, ktoré som zatiaľ nevidel a ak by som chcel byť zlý, tak napíšem, že som vlastne o nič neprišiel. Pobavila ma nanajvýš tá insitná výpočtová technika, zvyšok však za veľa nestál a scény ako sa poručík kupujúci cigary v samoobsluhe lačne vrhne po kvalitnejšom produkte mi opakovane kazia dojem z ktorejkoľvek časti seriálu.

Zaujímavý a málo známy televízny film. Historické filmy nepatria medzi mnou vyhľadávané a tak mi v pamäti ostane iba účasť Miška Dočolomanského a hudba Svetozára Stračinu.

Správa je filmom, ktorý výrazne polarizoval užívateľskú obec. Je filmom, ktorý je potrebný aj v súčasnej dobe. Problémy Bebjakovho filmu vyjadrím tromi P. Určite mu chýbali PENIAZE. Užívatelia, ktorí kritizovali skromné rozmery koncentračného tábora nemajú predstavu o nákladoch na jeho "vernejšiu" kópiu, ktorá mimochodom nebola nutná. Druhým P sú PRIORITY. Nestotožňujem sa so všetkým, čomu režisér venoval pozornosť, lebo bolo citeľné to upozadené. Tretím a nie nepodstatným P bol PRÍBEH. Výnimočný útek dvoch väzňov a ich zápas o zverejnenie všetkého, čo ostávalo pred verejnosťou skryté je príbehom. Príbehom s udalosťami a dialógmi. Artové hrátky príbeh nenahradia a záverečné titulky príbeh nevysvetlia. Pokusy porovnávať ho so Schindlerovým zoznamom, Sofiinou voľbou alebo Pianistom považujem za porovnávanie neporovnateľného.

V priebehu dvoch dní vidieť dva filmy s Hugom Haasom, a to už sa limitne blíži trestu. Prvorepublikové filmy už ocenia iba nostalgici, a tento by nemali ani oni. Nie je na to žiaden dôvod. Remeselník Frič nakrútil s vtedajším obľúbencom publika a niekoľkými ďalšími hercami nepozerateľnú zlátaninu. Jediné, čo môžem urobiť, je o nejaké promile zraziť aktuálne 82 % hodnotenie.

Mal som tento film nahraný vyše dvoch týždňov a stále som sa nemal k tomu, aby som si ho pozrel. Podvedomie zafungovalo bezchybne. Svoju úlohu nezohralo iba to, že som cca o 70 rokov starší ako hrdinovia filmu, že tempo filmu bolo pomalé, ale najmä to, že už sa mi nedarí vidieť film, v ktorom by neboli zastúpené marginalizované menšiny a ich problémy. Nie som proti tomu, aby sa takéto filmy nakrúcali. Iba nikto nemôže odo mňa chcieť, aby som pri ich sledovaní ujúkal nadšením.

Zdalo sa mi, že 81 % je dosť dobrým dôvodom na pozretie si toho prvorepublikového filmu. Spočiatku ma neodradil ani Hugo Haas, na ktorého mám nediagnostikovanú alergiu. Film je zaradený do žánra komédie a ja ho môžem prirovnať k Burianovým komédiám, bez Vlastu Buriana. Ešte že sa tam vyskytla Adina Mandlová, inak by som jednu hviezdičku ušetril.

Nevidel som Únos, ani Sviňu a dielo Mariany Čengel Solčanskej som nakúsol Slúžkou. Zdanlivo jednoduchý príbeh štiavnického dievčaťa, ktoré odchádza slúžiť do nemeckej rodiny v Prahe je ozvláštnený viacerými vedľajšími motívmi a svoje zohráva aj komplikovaná atmosféra prelomu storočí. S filmom som celkom spokojný, reálie boli starostlivo vybrané, postavy vytvárali málo opozeraní herci, sem tam ma zaujala aj dobrá hudba, páčili sa mi viaceré detaily. Obočie som dvíhal iba nad vzťahom Anky a Rézi a najmä pri malej zrozumiteľnosti časti dialógov, čo považujem už pomaly za chronický nedostatok slovenských filmov.

Výborne som sa bavil bez potreby vyhľadávať nejaké maličkosti, ktoré sa nevydarili tak, ako bolo zámerom. Som mimoriadne vďačný divák, pretože som už tri mesiace nevidel v televízii nič poriadne. A že máme tých kanálov viac ako v Benátkach. Dúfam, že v blízkej dobe ma vlastníci kanálov opäť niečím prekvapia.

Asi budem musieť hľadať vinu v sebe. V poslednej dobe nenachádzam filmy, ktoré by naplnili moje očakávania. A pritom nechcem žiadne zázraky. Aj Piargy má krásne scenérie slovenskej prírody, život na dedine vyzerá realisticky, herci sú neopozeraní a dobre hrajú, kamera čaruje so svetlom a mohol by som pokračovať, ale nezaujalo ma to. Najskôr to bude vekom. Kedysi dávno som bol ako špongia a nasával som podnety zo všetkých strán a v akomkoľvek množstve. A teraz mi bohužiaľ už je máločo dobré. Ale možno sa dočkám.