jakeer

Plne rozumiem, prečo sa to toľkým nepáči. Vždy, keď sa rieši v literárnom či filmovom diele vnútorný život spisovateľa, tak sa mainstream búri. No ja mám také veci rád, viem sa s tým stotožniť. Film je pre mňa guilty pleasure, lebo objektívne má mnoho chýb. Je to občas kameňákovský humor, či niektoré absurdné scénky priamo z reálneho života hlavnej postavy. Vo filme sa tak stretávajú veľmi nekvalitné scény s veľmi dobrými, pričom samotná myšlienka prepojenia literárnych postáv so spisovateľovým životom je geniálna. A celé to tiahne Svěrákova charizma.

Smrť Josefa Abrháma ma primäla si pozrieť jeho najslávnejší film, ktorý som mal zbežne uložený v pamäti z detstva. A je to niečo iné, ako by som bol očakával na základe tunajších komentárov. Nie je to supervtipná komédia, dokonca nerozumiem, ako mohli niektoré hlášky tak zľudovieť. Funguje to ako odľahčený príbeh o charizmatickom záporákovi, ktorému divák drží palce a zároveň škodoradostne čaká, dokým mu to bude prechádzať. Na tú dobu bol dej pomerne voľnomyšlienkárský, čo sa bude páčiť aj dnes. Filmy zo Svěrákovho pera sú zárukou, že z toho nebude smrdieť totalita, no aj tak som videl od neho (aj z tej doby) lepšie filmy, s menej samoúčelným dejom.

Spôsob, akým sa pristupuje k postupnému rozprávaniu príbehu je priam dokonalý. Źivot v dezolátskej rodine pohľadom 12 ročného chlapca je vykreslený geniálne. Bizarné situácie, čierny humor, no napokon aj apatia okolia k stelesnenému ľudskému zlu sú namixované veľmi dobre. No ako fanúšik dánskej kinematografie som už videl iks podobných ťaživých príbehov a tak ma to až na päť hviezd neohúrilo.

Veľmi zábavný film. Nič, čo by sme už nevideli od Finchera, ale stále veľmi inteligentný dej. Čo už je inteligentné menej, je vyobrazenie policajnej práce (takýmto spôsobom by Europol sotva niekoho chytil), no to je špecialita nemeckej kinematografie.

Filmy by mali natáčať už iba Dáni.

Americké nezávislé filmy (narozdiel od hollywoodskych) nemám rád, nevedia to tak ako Európania. Kým takí Dáni by podobnú látku spracovali civilne a autenticky, tuto je cítiť z každej scény štylizovanosť. V ústave sú všetky postavy doslova archetypy problémových tínedžerov. Dokonca aj tá depresívna nálada napokon smerovala k "sladkému" happyendu. Som však rád, že po tomto filme štvorica hlavných hereckých predstaviteľov urobila kariéru - v nasledujúcich rokoch som videl každého jedného z nich v niečom kvalitnom. Tu musím vyzdvihnúť mladú Kaitlyn Dever, ktorá už v šestnástich hrala veľmi dobre.

Po rokoch som si napokon pustil tento miliónkrát parodovaný blockbuster a nestačím sa čudovať. Ani nie tak kvalite filmu, než tunajšiemu hodnoteniu, či celosvetovému úspechu. Áno, scenár je béčkový, ale... vlastne žiadne ale nie je. Od dvoch hviezdičiek to zachraňuje charizma Neesona. Aj pri skromnej stopáži je tam niekoľko samoúčelných scén len na vyplnenie času. Vďaka tej šablónovitosti vôbec nefunguje trilerová časť filmu - niet sa o koho báť, keď vieme, že všetko napokon dobre dopadne. Nefunguje ani "krimi" - od začiatku vieme, kto stojí za únosom a vie to aj hlavná postava. Na konci dňa je to iba bezduchá strielačka, kde je akcia po remeselnej stránke kvalitne natočená. Urobiť tomu pokračovanie, bez toho aby som ho videl, je zhovadilosť. Pritom Neeson bol taký dobrý herec, ale Taken nasmeroval jeho kariéru do sračiek (útechou mu môžu byť zarobené milióny).

Je to natočené naozaj verne, film pojednáva o strašlivom životnom príbehu. No ani filmom o holokauste nedávame automaticky plné hodnotenie a prihliadame aj na remeselné kvality. S výnimkou predstaviteľa hlavnej postavy sa tu nestretávame s ktovie akým svetovým herectvom. Neodpustíme si ani niektoré klišé, napríklad hrdina sa čuduje, že telefón vďaka GPS rozpráva (aby sa demonštrovalo ako dlho je už zavretý - pritom v base smartfón určite nevidel, že jo). Nemožno sa vyhnúť inému filmu s takmer totožnou problematikou, ktorý som videl pred pár mesiacmi a ktorý bol nakrútený dokonale - Présumé coupable.

Určite je to veľmi kvalitné. Netuctovo podaná chlapčenská tematika, vyrovnávanie sa s odchodom rodiča, postavenie sa voči zlu a ani africká linka nie je samoúčelná, ale dokresľuje tu dánsku. Plné hodnotenie nedávam len preto, lebo to je môj piaty film od (už teraz obľúbenej) režisérky a radil by som ho niekde uprostred (teda videl som už od nej aj lepšie veci). Už to dávno nie je Dogma 95, táto tvorba sa posunula niekde k stredu, k obyčajnosti.

Koncept filmu natočeného (akože) na jeden záber je vždy ambiciózny a tuto to sprvoti vyzeralo, že to bude výborne využité. Prišlo mi to ako skvelý vhľad do toho, aké charaktery ľudí pracujú v gastre, takisto aj hostia, ktorí obľubujú posh reštaurácie. Je tam aj Instagram, influenceri, čiže ideme na tepe doby. Neskôr ma to však už prestalo zaujímať a napokon sa z filmu stal príbeh len o osobnej tragédii hlavného hrdinu. Ak by sa to držalo každodennosti a nesnažilo sa do toho priniesť zbytočnú drámu, spapal by som to aj s navijákom.