jakeer

Christopher Nolan raz povedal, že každý dobrý film potrebuje kúsok Michaela Caina. No to vtedy asi netušil, že sa raz stane režisérom Jákl. Napokon ani môj obľúbený britský bard (kvôli ktorému som išiel do kina na tento film v pôvodnom - anglickom znení) film nespasil. Rôzne celebritky stihli za prvý deň predpremiéry Žižku vychváliť na Instagrame, no to sa stane vždy, keď nejaký blockbuster vytiahne do kín divákov, ktorí vidia jeden film ročne. Ani hollywoodsky look nemôže zastrieť fakt, že po dramatickej stránke je to biedne - takto sa natáčali podobné medieval veci v deväťdesiatych rokoch - až som čakal, či v tých lesoch nevyskočia spoza stromu Xena s Herkulom). Po technickej stránke bez výhrad, no v rozprávaní príbehu sa Jákl od Kajínka neposunul. Postavy nerozprávajú, ale hláškujú. Je to neustála spektakulárna krvavá mastenica popretkávaná chladnou lovestory (až sa na záver prekvapivo dozviem, že to mal byť boj za slobodu). Všetko je tak prvoplánovo klišoidné. Absolútne hrozná scéna so CGI levom, Žižka a.k.a. Neo z Matrixu sám masakrujúci desiatky protivníkov, srdcervúce posledné slová umierajúcej dôležitej postavy a následne Žižkovo nežné zastretie jeho mŕtvych očí, Žižka zachraňujúci život postavy, ktorú ako jedinú nechce nik zabiť a ako čerešnička na torte: vo finálnej bitke súboj Žižku s hlavným zloduchom, uprostred bitevného poľa ("Nechajte ho mne!"). Človek nemá pocit, že sleduje dobový film, že Žižka naozaj taký bol a že sa to tak mohlo stať. Všetko sa robí na efekt a tak v tej istej scéne ten istý človek rozseká jedného protivníka mečom, druhému strelí lukom do ksichtu a tretieho zapáli (aby sme asi mali prehľad o rôznych spôsoboch, akými sa dá prísť o život). Český divák odkojený na povestiach o Žižkovi sa možno ponorí do toho kinematografického spektáklu. No pre amerického diváka (pre ktorého sa film primárne točil) pre absenciu akéhokoľvek deja, ktorý by mohol človeka chytiť za srdce, to bude len ďalší medieval film v rade, kde sa ľudia masakrujú.

Vždy je u mňa pocitový problém, ak si pozriem talianský film po tom, ako som videl predtým škandinávsky. Obzvlášť, ak oba hovoria o tom "ako to v živote chodí." V porovnaní s ultrarealistickým škandinávskym herectvom vychádza to talianske ako príliš exponované, čo sa našťastie v Najlepších rokoch neudialo. Výhodou je, že sa film neberie príliš vážne a miestami sa sám paroduje. Celoživotné priateľstvo štyroch kamarátov z detstva je tu vykreslené trochu literárne, až má človek problém uveriť, či je niečo také možné. Hlavným posolstvom je však poznanie, že život sa nevyvíja tak, ako sme si to kedysi vysnívali. Limonádkové momenty sú tu citlivo vyvážené s tými ťaživými a filmu napokon svedčí aj horkoskadký happyend.

Ťažko vysvetľovať artovo neznalému divákovi, prečo sú škandinávske filmy také dobré. Alebo, že keď je ten film taký dobrý, o čom vlastne bol. Lebo to nie je podstatné. Bodujú tou neskutočnou autenticitou - v réžii, scenári, hereckých výkonoch... To povyšuje v podstate ničím výnimočný príbeh na umelecký piedestál. A hoci to je stále pomalší film než hocičo z americkej produkcie, už dávno pominuli časy Dogmy 95, ktorá nám podsúvala raw zábery z ručnej kamery, bez akejkoľvek hudby či vizuálnych trikov. V tomto filme vidíme aj filmársku hravosť, má to rozprávača, stop motion, timing do filmovej hudby... A pritom to stále zostáva škandinávsky autentické. P.S. Celý čas som premýšľal, že koho mi predstaviteľ hlavnej mužskej postavy pripomína. Až keď nemal na konci vlasy, spomenul som si, že hral predtým Breivika.

Opäť nerozumiem všeobecnému nadšeniu. Hlavným problémom filmu je, že ide po osemdesiatkovej nostalgii filmu, ktorý bol zlý. Tu sa nedá ani argumentovať, že na pôvodný film musíme pozerať vtedajšou optikou, lebo ono to bolo zlé aj na tú dobu, akurát sa to stalo nejakým nedopatrením kultom (lebo na konci studenej vojny asi stačilo natáčať patriotické srajdy). Nový Top Gun kopíruje asi všetky scény jednotky, vrátane tých najvysmievanejších (ako napríklad plážové športy aka gay soft porno). Aj taký skvelý herec ako Jon Hamm musí hrať najšablónovitejšiu postavu. Finálna bitka je menej uveriteľná ako v jednotke. Keď to vyzeralo, že Maverick je mŕtvy, potešil som sa, že sa scenáristi konečne snažia o nejakú hĺbku. Napriek tomu, že to je film s priemerným dejom a klíšeovitymi dialógmi, stále je to o stupienok vyššie než jednotka, ktorá bola úplne debilná.

Pozrel som si to len preto, lebo zajtra idem do kina na dvojku. Inak by som to vypol asi po polhodine. Osemdesiatkové filmy asi nemôžeme vnímať dnešnou optikou, ale skôr s rezervou. Ale tuto bolo zlé všetko. Scenár, herecké výkony, zápletka... Absolútne neuveriteľná lovestory. Až smiešne vykreslené vzťahy medzi letcami. Pri milostnej scéne som sa skoro pomočil od smiechu. Naozaj sa čudujem, že to dokázalo v reálnom čase pôsobiť patrioticky. Ja byť americkým pilotom v 86-tom a vidieť toto, zbehnem k Sovietom,

Za mňa sú všetky tri doterajšie diely na rovnakej úrovni. Tešil som sa na Madsa, ktorý je mojim najobľúbenejším hercom súčasnosti a bolo to naozaj dobré. Takto to malo byť od začiatku - hodí sa to aj do kánonu, Grindelwald mal byt cudzinec s prízvukom. V podaní Deppa to bol skôr charizmatický líder, Mads do toho priniesol viac chladnokrvnosti. Aj do toho gay vibeu medzi Albusom a Gellertom sa viac hodí Mads (nehovoriac o tom, že Depp bol už aj pred mediálnou popravou vyhoretý - snáď mu vynikajúci herecký výkon na súde vleje do žíl novú krv). Čo sa týka príbehu, opäť utrpela logika. Je absurdné, že o voľbe čarodejníckeho lídra má rozhodnúť malá srna. Taktiež relevancia hlavnej postavy predchádzajúcich dvoch dielov - Newta -  ide do úzadia, lebo už naozaj ide predovšetkým o súboj Dumbledora s Grindelwaldom - o čom podľa mňa celá séria mala byť (stačili by dva filmy a fanúšikovia by sa išli zblázniť). Postava Kowalskeho je už úplne zbytočná, no z nejakého dôvodu stále figuruje v Dumbledorových plánoch (o ktorých už z pôvodnej série vieme, že sú šialené, nepravdepodobné, ale zjavne mu vychádzajú). Našťastie už nezostal vôbec čas na lovestory Newta a Tiny (celá jej postava je okresaná na asi jednu minútu stopáže). Ale aby sme urobili woke culture zadosť, je tu nová postava mladej šikovnej černošky.  Credence mal byť mega hrozba pre Dumbledora a scenáristi to vyriešili tak, že ho de facto vyškrtli. Ja dúfam, že ak bude séria pokračovať, tak to nebude naozaj dokopy päť filmov ako plánovali, ale ukončia to už tým nasledujúcim a bude to len o súboji dvoch mocných gay čarodejníkov.

Na ČSFD by sa mala hodnotiť asi iba kvalita filmu, ale svet Harryho Pottera je obrovský fenomén, ktorý má svoj kánon. Už oficiálna filmová séria a hlavne skvelý Rickmanov herecký výkon urobili zo Snapa lepšieho človeka, než bol v knihách. Dalo by sa to považovať za zjednodušenie tvorcov, keď sa do filmu nemohlo dostať všetko (ako napríklad, že Snape šesť rokov bezdôvodne šikanoval Harryho, Nevilla, bol zlý a nespravodlivý učiteľ a celkom zjavne prchký človek, čo nepriamo zavinilo aj Siriusovu smrť). Toto fanúšikovské dielo je však samoúčelnym budovaním Snapovho kultu. Je tu vykreslený ako sexy gotický drsňák, ktorého šikanujú záškodníci a je teda v práve. V knihe bol zakomplexovaný a utiahnutý. James a Sirius ho nenávideli, lebo bol posadnutý čistotou krvi, čiernou mágiou a stýkal sa so smrťožrútmi (najmä Sirius bol v tomto nanajvýš autentický, v šestnástich sa zriekol celej svojej rasistickej rodiny). Bol to taký ekvivalent mladého nácka na muklovskej škole. V knihe Lupin hovorí, že nikdy nepremárnil príležitosť, aby Jamesa a Siriusa preklial. V knihe je explicitne uvedené, že Lily začala s Jamesom chodiť, až keď sa polepšil. James končil školu ako prefekt a nastávajúci auror a člen Fénixovho rádu (kde mimochodom vstúpili všetci štyria záškodníci). Snape po škole putoval do Voldemortových radov. Lily so Snapom po tom ako ju nazval humusáčkou už nikdy neprehovorila. Snape svojim špiónstvom priamo spôsobil, že sa celá Lilyina rodina dostala do Voldemortovho hľadáčika a on to chcel využiť na to, aby James a Harry umreli a Lily zostala iba pre neho. V tomto filme použijú všetci štyria záškodníci na Snapa satansky oheň (mimochodom jedno z najhorších kúzel čiernej mágie) s cieľom ho zabiť a Snape potom chce zabiť Jamesa avadou kedavrou. Otázne je, či by Snape dokázal v súboji takto jasne dominovať nad všetkými záškodníkmi. Aj v Jamesových arogantných časoch (ešte predtým ako chodil s Lily, keď Snapa šikanoval a tento súboj sa reálne mohol uskutočniť) dokázal Snapa občas premôcť aj sám. A Lupin, ktorý mal krotiť Jamesa a Siriusa v tomto filme tiež bojuje so Snapom na život a na smrť. Z hľadiska kánonu je film úplná hovadina.

Asi pred ôsmimi až deviatimi rokmi som prepadol životnému príbehu Elvisa, napísal som o ňom aj pár blogov (lebo vtedy sa také veci robili) a tak ma v príbehu nič neprekvapilo. Niektoré ikonické momenty som si užil, naopak ma scenáristi rozčuľovali, keď samoúčelne manipulovali reáliami (no nie je priveľká náhoda, že mladého Kennedyho zastrelia práve počas Elvisovho návratového koncertu, alebo že počas koncertu, kde Elvisa zatknú má pár kilometrov vedľa míting senátor, ktorý ho chce zakázať?). Nedostatočne sa venujeme jeho vzťahu s Priscillou, kde ona z filmu vychádza ako submisívna hlupaňa, kým v skutočnosti ho opustila v momente, keď už sama mala rozbehnutú vlastnú úspešnú kariéru. Problémom je, že rozprávačom je Elvisov chamtivý manažér, ktorého príbehu sa venuje zbytočne veľa času a naopak nezostáva priestor na skutočne dôležité udalosti zo života Elvisa. Nebyť toho, film nemusel pôsobiť ako neúplná mozaika. Aj pre nefanúšika Elvisa však musí byť už otravná tá hollywoodska mustra životopisných filmov, s ktorými sa v posledných rokoch roztrhlo vrece. Rutina, kde sa akurát mení hlavný protagonista. A podobne ako v Bohemian Rhapsody môže herec hlavnú rolu stvárniť akokoľvek zručne, osobnostné kúzlo a charizmu predlohy len ťažko napodobní (Austin Butler na mňa celý čas pôsobil ako Elvis z Wishu). Napokon, zas a znova sa mi potvrdilo, že Tom Hanks je lepší v roliach dobrákov než vagabundov.

Pirátov som si pozrel až 19 rokov od ich vzniku (čiastočne aj pod vplyvom aktuálneho úspešného ťaženia Johnnyho Deppa na súde proti Amber). Pritom film bol pre mňa legendou dlhé roky - najlepšia filmová hudba všetkých čias ma sprevádzala a definovala počas celých mojich 20's. Zámerne som sa však filmu vyhýbal a po včerajšku konštatujem, že vďakabohu. Samozrejme, že za tie roky som si vytvoril o kapitánovi Jackovi Sparrowovi istú predstavu, ktorá sa bohužiaľ nestretla s filmovou realitou. Jack má byť síce hlavnou postavou ale príbeh ťahá lovestory Blooma a Knightley, ktorí obaja hrajú podoriemerne. Deppa som tiež už videl hrať lepšie, a nielen charakterové role, ale aj podobné fantasy. Herec sám o sebe má väčšiu charizmu, než táto postava. Skutočne dobre hlavného záporáka stvárnil Rush. Príbeh je všeho všudy priemerný a ak má byť toto suverénne najlepší diel série, tak asi zvyšok ani nepotrebujem vidieť. Najviac som si užíval tu skvelú Zimnerovú hudbu, o ktorej sa po dvoch desaťročiach dozvedám, že tiež nie je tak celkom jeho.

Ohlasy mali Vlastníci skvelé. Moje pocity sú rozporuplné. Geniálne momenty tu striedajú tie jednoduchšie, akokeby určené pre diváka nováckych (či markizáckych) seriálov. Verné vyobrazenie častej absurdnosti bytových schôdzi striedajú prvoplánovo vymyslené nezmysly (nemožnosť opustiť schôdzu, keď už ste na prezenčke či voľba skrutátorov a pod.). Tereza Ramba tu hrá jedinú autentickú postavu, zvyšok sú karikatúrne postavičky. Postava Šveca má byť zrejme ľahko zostalá, hoci má prejav ako herec z národného... Dagmar Havlová na vlastnú žiadosť hrala postavu, ktorá sa jej vôbec nehodí (pričom postava Procházkovej, na ktorú ju pôvodne režisér Havelka zvažoval by sa jej hodila viac). Záver má akože vygradovať do absurdna, no ukončíme to fatalistickymi obrázkami kombinovanými s klasickou hudbou, ako keby mal byť celý film artovka od Sorrentina... Ťažko hodnotiť.