jakeer

Veľmi rozpačitý dojem. Komédia, ktorá mi neprišla nejako extra vtipná, ale ani trápna. Chcelo sa to tváriť avantgardne, no napokon to skĺzlo k ľudovosti a "kameňákovskému" humoru (doslova niekoľko z internetu stiahnutých vtipov).

Film mnohých kvalít. Obaja hlavní predstavitelia hrajú výborne. Skvelo zachytená dobová atmosféra (až som miestami zabúdal, že nepozerám filmy natočený koncom 80. rokov). A dej bol príjemne pohodový. No v konečnom vyznení som sa už v poslednej tretine nudil. To je problém životopisných filmov - musia už nejako doznieť do konca.

Nie je to typický dánsky film, nie je to celkom realistické, no ako triler to funguje vynikajúco. Celý čas to drží výbornú atmosféru a herci hrajú veľmi dobre. Ako milovník žánru dávam protekčných päť hviezd.

Lineárne odrozprávaný príbeh. Nemainstreamový film. Civilne zahraný. Smrteľná choroba dcéry. Ťažká životná situácia matky. Všetky ingrediencie, aby diváci slzili a kritici láskavo navalili ocenenia. A napriek tomu mi tam niečo chýba, nechce sa mi to len od A do Z pretrpieť s tvorcami. To, že je rodina imigrantská, že má matka milenecký pomer s nadriadeným, že si rada zájde do baru a hoc aj to, že najprv s dcérou nemá dobrý vzťah len akosi dokresľuje atmosféru filmu (a napĺňa už tak skromnú minutáž), než aby to zásadne rozvíjalo dej. Nejaká tvorcovská invencia tam je (napríklad matkina trúfalá požiadavka na ošetrovateľa), ale inak je film len o tom, ako je umieranie nahovno.

Je to autentické, je to surové, Škandinávci by sa nemuseli za podobný počin hanbiť. Neopozerané tváre hrajú veľmi slušne a ani tie opozerané sa nenechávajú zahanbiť. Solčanskej takéto spoločenské filmy idú, mám jej tvorbu neporovnateľne radšej než ľudovejšieho Bebjaka.

Tuto z ČSFD sa dozvedám, že Emma Thompson sa naozaj pre tento film odhalila a odmietla CGI či dablérku, aby podporila realistickú predstavu o ženskom tele. Ok. Ale to predala svoju nahotu kvôli tomuto? Áno, film sa snaží pôsobiť osvetovo, dokonca aj s nejakou hĺbkou. Ale celá popisovaná situácia mi prišla príliš casual. Myslel som, že z orálneho sexu sa robí veda akurát tak vo filmoch podľa románov Martina Viewegha. Takéto jednoizbovky/konverzačky vo všeobecnosti rád nemám a opäť si žiadnu ďalšiu dlho nepozriem.

Pôvodne sa išlo do kina na iný film a tak som až pri úvodných titulkoch zistil, že ide o remake švédskeho filmu, ktorý som videl pred siedmimi rokmi. Našťastie, z originálu som si pamätal len dve scény.  Zo začiatku som Tomovi Hanksovi jeho rolu neveril. Treba povedať, že rola mrzutého a odmeraného suseda perfektne zapadne do škandinávskeho prostredia, no v tom americkom, kde majú ľudia nacvičené úsmevy a na ulici sa vám prihovorí aj úplný cudzinec to musí kontrastovať ešte viac. Škandinávske filmy v Európe bodujú, lebo sú úplnou protiváhou tých amerických. To preto americké remaky zvyknú končiť prúserom. V tomto prípade tomu tak nebolo, lebo predlohu zamerikanizovali len minimálne. Zostala atmosféra, pomalé tempo a autenticita - teda to, čím sa vyznačujú škandinávske filmy a čím bodoval aj Muž menom Ove. Dokonca aj pátos sa tu vyskytol v minimálnej miere. Nadovšetko zostal funkčný ľudský príbeh a tak to malo byť. Švédska predloha bola výnimočná, toto bola dôstojná replika.

Dexter je môj najobľúbenejší seriál vôbec a tak si nemôžem nevšimnúť obrovskú inšpiráciu v prípade Barryho. Hlavne v úvodných epizódach je podobná dramatická hudba, podobný vraždiaci outfit a v mnohých prípadoch aj Barryho mimika nápadne pripomína Dextera (obaja hereckí predstavitelia sú podobné typy). Samozrejme, napokon si seriál našiel vlastnú tvár a výsledok je viac než fajn. Balansovanie medzi komediálnou a dramatickou rovinou je vymyslené umne a navzájom sa nedegradujú. Ak niečo degraduje vážnosť dramatickej linky, tak je všetko okolo mafie. Malo to asi seriálu dodávať punc komiksovosti, ale všetci mafiáni sú skôr karikatúrou. Čečenská mafia nemá nič s Čečenskom, bolívijská zas s Bolíviou. Výborne sa však rozohravajú ostatné vedľajšie postavy (najmä linka okolo divadla a neskôr televízie je výborná), v tretej sérii mnohokrát odsúvajú titulnú postavu na vedľajšiu koľaj. Potenciál Barryho ako postavy sa ku koncu vyčerpal a ak naozaj bude ešte štvrtá séria, som zvedavý, ako tvorcovia z toho vykorčuľujú. Long story short: seriál odporúčam.

Ako súťažný šachista som v čase vydania seriálu a teda jeho najväčšieho ošiaľu sledovanie opomenul. Hoci som predtým už videl niekoľko filmov s Anyou Taylor-Joy a viem, že je to jedna z najtalentovanejších mladých herečiek. V Dámskom gambite odviedla svoj štandard, špeciálny kredit musím uznať predstaviteľke Beth v detských rokoch, ktorá bola skvelá. Súťažný šach je v seriáli vyobrazený nepresne, no zväčša pre potreby rýchlejšiho tempa a lepšej dramatizácie (vážne partie sa hrajú bleskovým tempom, hráči si nerobia zápis partie, pred partiou si nepodávajú ruky...). Rozumiem však, že drvivá väčšina divákov sú nešachisti a čo ja môžem vedieť, že koľko filmov trebárs o bejzbale, ktoré som v živote videl, bolo natočených verne. Beth sa v príbehu stretáva s neľahkým osudom - takmer všetci nároční súperi z jej začiatkov sa neskôr stanú sympatickými vedľajšími postavami, chcú ju trénovať a ošukať. V šachovej realite je však toto vzhľadom na výrazný rodový nepomer údelom aj oveľa menej talentovaných a atraktívnych hráčok. Veľký šachový triumf USA nad dovtedy suverénnym Sovietskym zväzom sa v realite podaril o štyri roky neskôr ako končí dej Dámskeho gambitu (konkrétne titul majstra sveta pre Bobbyho Fishera) a to je vec známa aj nešachovej verejnosti. Taktiež stojí za pováženie, či by sa sovietski hráči práve v excitovanom roku 1968 správali tak prívetivo k americkej imperialistickej šťande (a nemali by veľmi na výber). Ale ako hovorím, nie je to dokument, ani dokudráma, ale Netflix, tak prižmúrim jedno očko. Inak je to výborne vystavaný dramatický seriál, od detských čias v sirotinci až po veľký triumf. Hviezdičku však strhávam za ten sentimentálny, ba až béčkový záver.

Svetonázor Rickyho Gervaisa je všeobecne známy, no tuto sa mu ho podarilo prepašovať do seriálovej tvorby, keď sa skryl za postavu čerstvého vdovca, ktorému jeho nepríjemné životné pravdy okolie vzhľadom na jeho stratu toleruje. Absurdný humor sa tu nájde, ale vo svojej podstate to je vážny, ergo smutný seriál. Jednotlivé epizódy sú repetitívne, ba až schematické a v tom spočíva čaro celého seriálu. Vďaka opakujúcemu sa motívu môže sledovať vývoj hlavnej postavy, no aj tých vedľajších. Záverečná tretia séria bola poznamenaná tým, že sa Rickymu na to dve predstaviteľky sympatických vedľajších postáv vysrali. Záver zostal otvorený.