dr.horrible

Čakal som s komentárom kým zo mňa trochu opadne nadšenie, nech som kritickejší. Záver má svoje chyby. Vysvetlovaním čiastočne sklame, samotným vysvetlením ešte viac, ibaže ako sa hovorí, originalita neexistuje. A takto som sa nebál od druhých Insidious. Pri pár scénach (skype, záverečná premietanie) mnou zimomriavky doslova lomcovali.Takže musíte odpustiť troška predvídateľnosti, Kavanagh Vás vzápätí vždy nejak odmení. V závere dvojnásobne

Toto mi sadlo. Nič nevidíte, nič, len je niečo nepríjemné cítiť vo vzduchu a stupňuje sa to. Herci stačia, spoza rohu ani nemusí vyskakovať lakačka, a aj tak to neustále cítite, skrz detaily stúpa nervozita, neistota. A ku koncu sa dejú silné veci. Výborný malý horor

Pozeral som to kvôli malej Victoire Thivisol, a áno, ako Ponette je neuveriteľná. Ale čo ten zvyšok? Napríklad scéna, keď sa štvorročné (!) dievčatko snaží vyhrabať z hliny svoju mŕtvu matku. Cieľová skupina boli sadisti, alebo masochisti? Pre koho sa kurva točia takéto filmy?

Rocker si chcel natočiť vlastný horor a skočilo mu na to zopár známych hercov. Na to céčko

Guilty Pleasure. Aubrey Plaza je super zombie

Horkosladké. Rozmýšľam teraz; Ako to povedať, aby som nebol za cynika, ako komentovať, nech to nie je kopa útrpných sentimentálnych kecov.. Všimli ste si, že filmy o ľuďoch čo to niekam dotiahli, založili rodinu, priviedli na svet nové životy, žili americký sen; všimli ste si, jak sú vždy depresívne?! Naopak, o starých mládencoch sa točia hlavne komédie, vždy sú šťastní, až im nakoniec dojde, že im v tom živote niečo chýba. A jak na nich všetci divne pozerajú! Alebo inak; Všimli ste si, že veriaci svoju vieru potrebujú viac, ako tí druhí? A pritom je to tak jednoduché; každý duchovný či rabín, by Vám iba povedali, že odpoveď je proste Žiť. A nestarať sa? Ubehlo desať rokov. Keď vyšiel Garden State bol som na strednej, teraz som inde, decká nemám, šťastný nie som, do kostola nechodím. A nevidím v tom spojitosť. Možno sa raz treba usadiť, ale prečo z tých šťastných ľudí, vždy cítiť sklamanie? Medzi záverečnými titulkami Garden Stateu a úvodom Wish I Was Here, je medzera. A v nej smútok. Tak prečo ešte nezevlovať? Prajem Zachovi Braffovi veľa šťastia na najbližších 10 rokov, nech zas natočí podobne príjemný filmík, nech nás zas donúti premýšľať. A nech si zachová zmysel pre humor, ako Judd Apatow. Ja si znovu pustím Say Anything...

89 rokov ubehlo od natočenia Potemkina. A ruský národ stále nepochopil, že to kvôli sebe samému nebude nikdy slobodný.

Na Vicious Brothers mám rád, že hodinu nekrúžia nad vecou, naopak, hneď pristanú. A na divákovi zostáva, či sa s tým doslovným štýlom dokáže stotožniť, alebo ho hneď odsúdi ako úplnú blbosť. Vidíte toho emzáka na fotke? Neobjaví sa na dva zábery v závere, ten tam bude behať, zabíjať, užijete si ho ako ďalšieho z hercov. Ja vidím týchto mimozemšťanov medzi 3 a 4*, nižšie hodnotenie dávam za koniec, ktorý mal skončiť tak o 15 minút skorej, ešte pred zhruba šiestou pointou. Jak keby tvorcovia čakali, že po tej hodinke a pol ufo zábavy, treba povedať ešte niečo o svete. A teda wtf

Tento druh filmov stojí v podstate na troch veciach: 1. Hlavná (dobre obsadená) postava. 2. Hlášky. 3. Čo najujetejšia story, aby dokázala stále prekvapovať.. Takže to môže byť zas o tom istom, príbeh je vedlajší. Stačí len 90 minút behať po meste, stretávať viac či menej nereálne postavičky, rozmlátiť toho čo najviac (vrátane seba), a občas presne vystihnúť, čo sa práve na scéne deje. Z tohto vychádza Stretch veľmi dobre. A vďaka Wilsonovi mám chuť na pokračovanie

[DC] Najlepšia je stredná tretina. Rozhovory so šéfmi FBI, CIA, deťmi kvetov, lobistami (J.R.!)... Skrátka doba odkedy sa Nixon dostal do úradu, až po začiatok jeho pádu. Polokonšpiračná verzia reality, pričom od začiatku je jasné, že hlavná postava je zlý človek, s ktorým nebudete sympatizovať. Netreba ho dokonca ani chápať. Stačí vidieť to zanietenie. Trúfam si povedať, že nikto by ho nezahral ako Hopkins. Fenomenálny výkon. Geniálny scenár. A Stone tiež. Ukočírovať tri a pol hodinový "kolos", precpať ho skrz-naskrz vlastnými názormi; nenudiť; neskĺznuť ku klišé; zaznamenať rozklad osobnosti až po hranicu zdravého rozumu a pritom ani v najmenšom nekarikovať, to chce veľkého režiséra. V závere Vám ani moc nebude vadiť, že jediný kto z toho podľa Stonea vyšiel s čistým štítom, bol Fidel Castro