classic

Mám taký reálny dojem v tom zmysle, že ponúkajúci sa teaser trailer na daný titul, je napokon predsa i oveľa vhodnejšou alternatívou, ako povedzme venovať viac ako dve reálne, a k tomu trebárs ešte i »pocitovo« o niečo dlhšie hodiny tomuto úplne nevydarenému titulu ako celku, keďže je tak akosi až ťažko-nestráviteľným, až tomu skoro vôbec ani nerozumiem, ako je to vlastne možné? Kde sa stala chyba? • Hollywoodsky režisér nakrútil akože biografický počin o talianskom, titulnom predstaviteľovi, čo asi nebol príliš najlepší nápad, v ktorom americkí hereckí predstavitelia, rozprávali s akýmsi divným, talianskym akcentom, resp. i s množstvom divných replík zo strán neustále sa prezentujúcich [mimoriadne nudných] postáv, a to teda konkrétne i za priameho doprovodu miestami až neznesiteľnej, chaotickej montáže, alebo dokonca tiež používaného, hudobného motívu z predchádzajúceho hitu Gladiátor, a to ani vskutku nehovoriac o naprosto prekérnom, hereckom prejave zo strany ústredného protagonistu Adama Drivera, ktorý sa podľa môjho pragmatického názoru do titulnej úlohy absolútne nehodil, čo v konečnom dôsledku neveštilo nič dobrého, a čo sa v podstate naplnilo až do poslednej bodky. • Ak by bola taká možnosť, tak by som si snáď nielen iba od režiséra Michaela Manna - vypýtal «tučné odškodné» najmä za to, že som venoval svoj voľný čas takejto nezmyselnej zlátanine, z ktorej sa dokonca možno »obracia v hrobe« i sám Enzo Ferrari, ktorý istotne nie je spokojný s týmto mdlým spracovaním, zaváňajúcim prapodivnou atmosférou, z ktorej na mňa stále dýchalo akési nekonečné, pocitové utrpenie, čo sa každou ďalšou scénou iba umocňovalo, ak aspoň nepočítam i zopár svetlejších momentov naprieč dianím, kedy sa konečné [z]hodnotenie zastavilo len na dvoch, ozajstne biednych hviezdičkách, pričom nechýbalo veľmi veľa, aby som zišiel ešte nižšie, čo by už zaváňalo naozajstnou katastrofou.

Akýsi teda i mimoriadne prehnaný »h-y-p-e« okolo práve tohto, údajne «legendárneho, mafiánskeho eposu» Krstný otec; je rozhodne akousi samoúčelnou agitkou, keďže po opätovnej projekcii som si ihneď uvedomil i niekoľko zásadných faktorov, že skrátka musím naprosto prehodnotiť svoj doterajší postoj k danej veci, keď sa následne snáď pokúsim najmä o to, aby som čo najvecnejšie popísal jednotlivé, charakteristické črty, vďaka ktorým som ubral na hodnotení. • 1). Už vôbec úvodná, svadobná sekvencia s niekoľkými prestrihmi do pracovne ústredného protagonistu: Vita Corleonea v podaní Marlona Branda, kedy sa povedzme, že sa zrovna venoval i vnútorným záležitostiam ohľadom prosieb zo strán jeho známych partnerov, tak vtedy zaznamenávam nielen iba to, že táto otváracia pasáž bola celkovo zbytočne dlhou, a k tomu i nevyužitou [cca 30 minút!], ale zároveň už aj pomaličky zdvíham varovný prst predovšetkým pre to, ako vlastne vnímam haprujúcu, strihovú skladbu, ktorá sa v obdobnom duchu, bohužiaľ, bude niesť i v nasledujúcom trvaní daného titulu, no podotýkam, že nie úplne zakaždým, nakoľko niektoré dynamické sekvencie ma presvedčili o následnom opaku. 2). Čoraz viac som si začal vskutku postupne uvedomovať i to, že ďalšie kľúčovo podané postavy, sa čochvíľa začnú systematickým spôsobom akosi neuveriteľne prehrávať, viď: Sonny Corleone v podaní Jamesa Caana, a to však ani nehovoriac o rodinnom právnikovi Tomovi Hagenovi v podaní Roberta Duvalla. 3). Nevyužité prostredie rozsiahleho New Yorku v tom zmysle, že sa zo strany scenáristického kreditu dostatočne nevenovalo i ostatným predstaviteľom »mafiánskych klanov« [Sollozzovci, Tattagliovci, Barziniovci, alebo poprípade aj Greeneovci a cetera], keď by sa dalo v podstate podotknúť i to, že postavy ako celok - predstavovali zväčša len talianskych emigrantov, ktorí sa usadili v Amerike [páči sa mi český prívlastok ako: Italoameričané]. 4). Sakramentská štylizácia z pohľadu, ako z celku, a k tomu i s niekoľkými výskytmi «hluchých miest». 5). Čo sa ešte konkrétne týkalo i sicílskej sekvencie, tak to je asi vôbec najzbytočnejšia vsuvka kvôli tomu, že sa nevyužil konkrétny priestor na vybudovanie potrebnej atmosféry, ak aspoň totiž nepočítam určitý moment v tomto dianí, inakšie by sa dalo azda podčiarknuť, že sa toho vtedy na Sicílii asi ani príliš veľa neudialo. 6). A Francisova réžia miestami pôsobila, ako nedozretá s predvídateľným vývojom situácií. POZITÍVNE PLUSY: Vývoj hneď druhého a zásadného protagonistu: Michaela Corleoneho v podaní začínajúceho Al Pacina, a tým mám na mysli obzvlášte to, ako formoval svoj postupný prerod od prichádzajúceho, vojnového hrdinu, kedy sa ani nijako extra zvlášť nemienil zapájať do interných záležitostí svojej rozrastajúcej sa rodiny, na radikálnu zmenu v podobe nadchádzajúcej, blížiacej sa udalosti, ktorá ním zrejme až tak veľmi otriasla, že odteraz na scénu prichádza už len kompletne vymenený arci-zločinec, pred ktorým by sa mohol červenať i sám Don Corleone? A už keď som teda pri tom ústrednom antagonistovi, tak bez JEHO priamej účasti, by sa napokon pravdepodobne jednalo iba o polovičný [a neúspešný?] výsledok, aj keď sa dajme tomu taktiež predsa máličko prehrával. Čiže obsadenie, zložené z medzitým už spomínaných hereckých predstaviteľov - filmu dodalo potrebnú fazónu, bez ktorej by sa sotva mohol zaobísť. SUMMA SUMMARUM : Nestotožňujem sa s vyhajpovanými názormi väčšinovej obce po všetkých náležitých stránkach, aké sa podľa nich prisudzujú zrovna tomuto, vraj »filmovému unikátu«, pretože sa to vôbec nezakladá na reálnej skutočnosti. Asi najväčšia nespokojnosť pozostáva z celkovej štruktúry, akou mi je sprostredkovaný príslušný predmet z pozície režisérskeho uchopenia, kde vídať i viacero negatívnych rysov, týkajúcich sa vyššie uvedených šiestich črtov, a preto vždy hovorievam: Najlepšie arcidielo, aké skomponoval F. F. Coppola - i naďalej ostáva neohrozená Apokalypsa, ktorú si hádam vážim ešte i oveľa viac, ako trebárs všetkých krstných otcov dohromady!

„Cítim pach nejakej prostitútky.” • Snáď sa v tomto prípade jednalo i o vskutku naprosto dosť [ne]klasický, »milostný trojuholník« na taliansky spôsob, a to konkrétne zo začiatku nielen s akýmisi telenovelovými, ale zároveň i s justičnými prvkami, pričom niekde medzi tým sa rovnako nachádzala i akási ozvláštňujúca forma, keď povedzme, že vtedy postavy rozprávali priamo do objektívu kamery, čo to vlastne majú ťažkého na srdci; a čuduj sa svete, že ak dajme tomu teraz ešte spočítam i úplne všetky tieto «nadčasové prvky» dohromady, tak to i napriek možno predsa trochu zložitejšiemu podaniu, neustále náramne kvalitne fungovalo, a pravdepodobne asi najviac iba kvôli tomu, ako totiž stvárnil svojho ústredného protagonistu: Marcello Ma[e]stroianni, ktorý si práve týmto plne nadštandardným, hereckým prejavom - vyslúžil ocenenie pre najlepšieho herca vo francúzskom Cannes! • Áno, je to presne tak, keďže mladý a sotva len začínajúci G. Giannini [zrejme kľúčové podanie hereckého prejavu!], nemal toľko hereckých skúseností, zatiaľ zase čo taká neodolateľná M. Vittiová, ich mala naopak, neúrekom, a tak by sa mohlo vari podotknúť, že sa jednoznačne vzájomne dopĺňali, a to ani nehovoriac o mimoriadne žiarlivej postave: Orestea Nardiho v podaní Marcella Ma[e]stroianniho, ktorý v podstate udával samotné tempo daného titulu: Dráma žiarlivosti s akýmsi pridaným podtitulom: všetky podrobnosti v správach. • Čo sprvoti vyzeralo iba ako taký obyčajný sled nasledovných súvislostí, bezpodmienečne sa týkajúcich [ne]bezpečných, milostných hier, sa postupne pretavilo i do oveľa viac podanej dramatickejšej roviny, ako by si divák spočiatku vôbec ani nijako extra zvlášť nepomyslel, čím si napokon tento titul odo mňa vykoledoval i poslednú, štvrtú *, pretože ako celok poukázal na viacero faktorov. • Mimochodom, v tejto veci išlo o prvú spoluprácu medzi režisérom a hlavným hercom, a k tomu i našťastie nie poslednou. • Zo strany E. Scolu sa dostavila najmä pozoruhodná konštelácia vzťahov zo strán účinkujúceho t-r-i-a postáv, kde som zaznamenával mierne »mozaikovité dianie«; skrátka talianske puzzle, kedy ma bavilo skladať jednotlivé dieliky tejto šikovne poňatej "scoloviny" dokopy, keď sa mi napokon vytvoril akýsi nejednoznačný o-b-r-a-z, od ktorého by som to sprvu vonkoncom neočakával, kam až môže popravde zájsť? Proste; kvalitná záležitosť so všetkým, čo k tomu už automaticky prislúcha.

Čistokrvný francúzsky protagonista: Georges "Jo" Cavalier, musel byť rozhodne odvážny »kavalier«, keď povedzme, že zrovna uprednostnil záchranu nemeckej židovskej rodiny na čele s 10-ročným Simonom Rosenblumom, namiesto toho, aby sa priamo zúčastnil ako tréner francúzskeho boxerského tímu na letných olympijských hrách v roku 1936 v Berlíne, kde samozrejme nesmel chýbať ani sám Führer ako ústredný predstaviteľ Nemeckej ríše. • A mimochodom; Bébel v spolupráci s režisérom G. Ouryom, sa o tom rozhodli vytvoriť i akýsi komediálne, a k tomu i s dobovým podtextom ladený titul s miestami až dramatickejšou líniou udalostí, v ktorom by v podstate hlavný prim predstavovalo predovšetkým to, že by s vysokou účinnosťou zosmiešnili nielen samého Adolfa [S]hitlera, ale zároveň aj nacistické obdobie ako celok, čo občasne vytváralo trochu drsnejší charakter «čierneho humoru»; skrátka, vtedy divákovi sprístupnili tak s-a-t-i-r-i-c-k-y nadštandardne skomponovanú vec, nad ktorou by doslova jasali odporcovia tohto odporného systému, ale nad čím som už tak mimoriadne nejasal - bol najmä scenáristický kredit, ktorému častokrát prechádzali aj také absurdnejšie podané veci, nad ktorými normálne koľkokrát ostával rozum stáť, alebo ako som už medzičasom tiež spomínal, tak z priameho uhla pohľadu J-P Belmonda, ako ústredného predstaviteľa, ktorému najviac išlo azda iba o to, ako sa vlastne tomuto režimu majstrovsky vysmiať rovno až do ksichtu, ale zase tam hneď nenahádzať úplne všetkých predstaviteľov do jedného vreca, viď postava v podobe Günthera von Beckmana, s ktorým hlavná postava absolvovala úvodné [letecké] zábery už počas I. svetovej vojny! • Síce scenár môžem právom považovať za »nedopečený«, no ostatné [príkladne technické] zložky boli až natoľko vskutku naprosto zaujímavými, že mu to tentoraz i s veľkou radosťou prepáčim; vloženie archívnych, čiernobielych záberov z olympiády '36, s ktorými sa prekrývali tie filmové...

Tento francúzsky, kriminálny thriller, divákovi sprístupnený ako zo starej francúzskej školy; teda ako som i postupne zistil, tak zároveň k tomu aj naprosto nadštandardným spôsobom zväčša úplne »klamal telom«, až som si na úplný koniec pripadal zrovna iba tak, ako by mi ktosi riadnou silou uštedril akúsi poriadnu ["filmovú"] facku, čo podľa mňa nie je celkom fér, a pritom zo začiatku bolo ešte všetko v naprostom súlade tak, ako má skrátka byť, t.j. blížiaca sa línia udalostí takmer ihneď nabrala potrebný «politický spád», nakoľko sa obalila práve týmto politickým kabátom, keď jeden z politických kandidátov, resp. akési jeho nastražené g-o-r-i-l-y, začali útočiť proti svojim oponentom [lepičom plagátov angažujúcich sa hneď z prichádzajúcej protistrany], kedy nielenže pri tom prišiel o život aj jeden zo zasahujúcich policajtov, ale zároveň aj jeden z aktívnych aktérov, ktorého vskutku pomerne dosť surovým postupom dobili [železnou tyčou] až na smrť, inými slovami podčiarknuté, že tohto prípadu sa vari odteraz konečne ujímajú aj vrchný komisár Verjeat spolu s inšpektorom Lefèvreom. • A až následne snáď priamo odteraz sa to predsa začínalo odvíjať i poriadne zaujímavo, no zase to netrvalo ani príliš extra dlho, keď sa protagonistom postupne začali hádzať samé polená pod kolená, vrátane aj akýchsi prekombinovaných [scenáristických] pasáží, ktoré sa na seba čoraz viac intenzívnejšie chrlili, až som sa v tomto začarovanom kruhu začal normálne už systematicky strácať, čo zrejme ani neveštilo nič pozitívneho, pričom som sa toho ťažkého b-r-e-m-e-n-a; v podstate nikdy totálne nezbavil s tým, že sa jednalo o premárnený potenciál. • Proste namiesto daného vyšetrovania, sa na ústredných protagonistov vzťahovali kompletne »odlišné mračná«, možno aj miestami hlúpo naaranžované, ale to totižto vôbec neospravedlňovalo daný, dejový a nesúvislý chaos, aký ma vzápätí sprevádzal, a z akého som ani nijako zvlášť nemal dobrý pocit. • A pravdepodobne nebyť v tomto účinnom chaose zdarne sa pohybujúceho Lina Ventury, tak hodnotenie by napokon bolo minimálne i o rovný stupeň nižším, než v skutočnosti je. • A mimochodom; akosi nerozumiem ani tomu, prečo sa vlastne tieto veci začali etapovo kaziť, keď boli sprvoti tak kvalitne nastavené? Scenár, postavy, montáž a podobne. PS: Rozhodne by som najskôr odporučil najmä nasledujúci, Neľútostný súboj, alebo tiež titul s rovnakým názvom, ako si ho zvyčajne ľubovolne prekladajú distribútori. A v tomto prípade išlo znovu o zavádzajúci názov! PS 2: Dôjde aj na narážku Zbohom kura, alebo čo to tí Francúzi neustále majú s tými kurčatami? [SMIECH].

„Našiel sa žralok, ktorý zabil Rodrigueza? Áno, už je z neho konzerva!” • Záverečný, tretí diel, zo vskutku ktorého následne vzišla i akási »trilógia o mužovi«, vždy sa mimochodom nachádzajúceho v rozdielnych zemepisných šírkach a dĺžkach, a k tomu i s ústredným predstaviteľom v podaní Jeana-Paula Belmonda, ktorý zakaždým stelesnil úplne iného protagonistu, ale zase zvyčajne s naprosto identickým zápalom po danej veci v podobe krkolomných, akčných kreácií od výmyslu sveta, kde rozhodne teda zapracovala i kreatívna stránka zo strany režiséra Phillippea de Brocu, ktorý tentoraz vytvoril svoju ďalšiu nadštandardnú «brokovinu», počas ktorej na mňa zase vystrieľal i neúrekom brokových, hyperaktívnych scén, a to konkrétne i v náležite podanom spracovaní, ktoré by sa v podstate dalo rozdeliť na akési dve časové roviny: 1). v prvej medzitým vystupovala ústredná postava akčného [špiónskeho] hrdinu Boba Saint-Clara, ako vystrihnutého z napínavých dobrodružstiev o Jamesovi Bondovi. 2). sa na radu dostal i akýsi mimoriadne roztržitý spisovateľ François Merlin, ktorý vlastne o tomto hrdinovi práve píše akýsi hodne prehnaný román, pričom by sa dalo podotknúť, že obidva prvky budú postupne akosi splývať dohromady, až sa tým pádom utvoril celistvý celok, ktorý v rámci všetkých možností ponúkol: nadštandardný, Veľkolepý prejav v podaní charizmatického hráča; skrz-naskrz Bébelovým cítením, nadštandardným spôsobom ukotveného z predchádzajúcich videní. • V prvom rade by som snáď uviedol vec na pravú mieru v takom zmysle, keď si myslím, že Herec s autorom, si chceli určite priamo odteraz asi najviac vystreliť z bondoviek, čiže inými slovami povedané; spoločným úsilím vytvorili akúsi podarenú «paródiu na bondovky», ktorá sa naostatok ani vôbec nebrala vážne, skôr celkom naopak, jedná sekvencia bola absurdnejšou, než tá nasledujúca, a nejako obdobne to pokračovalo až do konca. • Divák sa musí na samý úvod [i]hneď a priam čo najideálnejšie naladiť na ich »humornú frekvenciu», k čomu by mohla tiež dopomôcť i samotná účasť anglickej krásavice Jacqueline Bissetovej, ktorá ústrednému aktérovi veľmi zručne sekundovala...

Citovo naprosto nevyvinutá protagonistka: Rosa; je v podstate teda i akousi obzvlášť promiskuitnou, mladou, a mimoriadne atraktívnou ženou, nachádzajúcou sa práve snáď povedzme nielen iba v exotickejšom, brazílskom prostredí, ale zároveň k tomu tiež i zdarne udržiavajúcou pomerne dosť vzťahov so vskutku komplikovanejším typom partnerov, čo asi úplne totižto neveštilo nič extra zmysluplného z jej priamej strany; skrátka mala by sa už predsa konečne ustáliť, no s tým [pred]záverečným dodatkom, že napokon [z]ostane len pri jednom partnerovi? • A je to vôbec možné, aby táto »moderná Venuša« dospela zrovna do takého štádia, že sa začne chovať ako dospelá, zrelá a racionálna žena, a nie ako nejaká po uši zamilovaná, 16-ročná tínedžerka? • Váš strašne milý recenzent už síce spoznal danú odpoveď, ale ako sa k nej vlastne postupne dopracoval i tento, nepríliš zaujímavý, taliansky titul, odohrávajúci sa až v ďalekej Brazílii [podľa vzoru: Mužovi z Ria?], tak to je už oveľa horšie skonštatovanie danej situácie, čo sa najmä týkalo «dejovej línie», ktorá rozhodne musela ostať kdesi na časovo dlhšej »péenke«, nakoľko mala takmer plne nulový charakter, až som sa miestami poriadne [za]čudoval, že akýmsi zázračným spôsobom daná vec držala stále pohromade, na čo možno postačila iba samotná účasť tejto [pre]krásnej ústrednej predstaviteľky: Claudii Cardinalovej, a k tomu i niekoľko známejších, talianskych tvárí v podaniach: Nina Manfrediho a Maria Adorfa, ktorí už ani neviem, či teraz mali nejakú spoločnú scénu, zatiaľ čo ale predtým ich mali neúrekom! • Opäť sa dostavilo i akési, «pocitové utrpenie», ktoré mi bohužiaľ bolo znovu sprostredkované prostredníctvom tohto talianskeho režiséra: F. Rossiho, a ktorému asi scenár nič nehovoril; aspoň určite v tomto prípade zvlášť nie. • PS: Skôr by som odporúčal Rosiho len s jedným eskom v priezvisku, ako vhodnejšiu alternatívu v rámci talianskej kinematografie.

„O pár týždňov budeme v Paríži,” alebo teda i priebeh [už vo svojej väčšej, druhej polovici; a to konkrétne od roku 1917, pozn. recenzenta] I. svetovej vojny očami, resp. mimoriadne sugestívnou, »vizuálnou optikou« nemeckého rádového vojaka: Paula Bäumera, ako jednoznačne ústredného protagonistu, ktorý ma bude následne sprevádzať snáď nielen len v priamom dohľade od špinavých «francúzskych zákopov», ale zároveň aj po úplne iných miestach naprieč francúzskym vojnovým prostredím, i keď si zase musím prosto priznať, že obidva znepriatelené tábory sa sotva hýbali dopredu o niekoľko stoviek metrov, a práve preto sa nazývala, ako povedzme zrovna »zákopová vojna«, a k tomu i so všetkým, čo k nej azda už automaticky prislúcha: naprosto tvrdé boje zblízka vojak proti vojakovi, ohnivé plameňomety, jedové plyny, ťažké tanky a svižné lietadlá, vrátane i neustále svištiacich smrtonosných guliek - neustále sa objavujúcich všade navôkol v tesnej blízkosti takmer na centimetre od bojujúcich vojakov; alebo ešte poprípade i množstvo nelogických rozhodnutí od vrchných veliteľských štábov + neúrekom ťažkých strát na obidvoch stranách, a to vlastne ani nehovoriac, koľko civilistov prišlo o holé životy; skrátka ľudský život nemal žiadnu váhu! • Čisto hollywoodskú verziu z roku 1930: All Quiet on the Western Front; a mimochodom sa zrejme asi jedná o vôbec najlepšie spracovaný [proti]vojnový titul podľa románovej predlohy spisovateľa: E. M. Remarquea z troch ponúkajúcich sa, sa ani o rovných 92 rokov neskôr, vskutku nepodarilo znovu prekonať už i predtým extrémne vysoko nastavenú látku, aj keď si treba na druhej strane zase uvedomiť predovšetkým i to, že v americkej verzii, ústredné postavy stelesnili americkí predstavitelia [Lew Ayres ako Paul a Louis Wolheim ako Katczinsky], zatiaľ čo teraz dostávajú najväčší [a kľúčový] priestor zväčša iba nemecko-rakúski herci: Felix Kammerer & Albrecht Schuch, čo rozhodne kvitujem, pretože mi to nakoniec príde i oveľa realistickejšie, ako keď sa dajme tomu Američan «hrá» na Nemca! A to je podľa mňa i značné mínus, čo sa celkovo týka pôvodnej verzie. • V technickej rovine som zaznamenal i tieto inšpiračné vzory: niečo medzi kubrickovým Paths of Glory a mendesovým ["účelovým, jednozáberovým"] projektom v podobe 1917, obalenej v akejsi »revenantsko-ryanovskej atmosfére«, čo u mňa vyvolávalo akýsi naturalistický zážitok. • Miestami sa asi už prílišne tlačilo na pílu s istým, predvídateľnejším účinkom, no i napriek tomu daný počin u mňa obstál na výbornú, ktorý by sa dal inštinktívne rozdeliť i na akési kapitoly s čoraz údernejším obsahom v rámci celku. • O režisérovi E. Bergerovi som doposiaľ akosi ani nijako extra zvlášť totižto netušil, no odteraz si už dám na tohto šikovného Švajčiara podstatnejšie väčší pozor, keďže mi má do budúcna i čo ponúknuť? Uvidíme, necháme sa v podstate i [ne]príjemne prekvapiť, s čím príde totiž nabudúce...

„Zíde z očí, zíde z mysle?” • Vskutku ani poriadne netuším, čo si mám vlastne myslieť o tomto »režisérskom počine« v podaní Alberta Sordiho, ktorý na mňa dýchal takou naprosto zvláštnou «neobyčajnou obyčajnosťou», pričom si k tomu ešte zahral i vo vlastnom titule, a tak práve teraz asi ani neviem správne posúdiť, že v podstate čo bolo v tomto prípade oveľa horšie; a to buď to, že pred kamerou ako ústredný protagonista: Giovanni Machiavelli, takmer úplne do bezvedomia surovým spôsobom [z]mlátil svoju zákonitú manželku Raffaellu v podaní Monicy Vittiovej, alebo skrátka som popritom všetkom [scenáristickom] vyčíňaní vnímal predovšetkým i to, že aj za kamerou to snáď ani nebolo o nič lepšie, nakoľko jeho réžia bola tak »extrémne nudnou«, že som tomu normálne ani nechápal, ako pri sledovaní tohto daného titulu pocitovo strašne trpím; presne tak: častejšie som mával zvláštnejší pocit, že namiesto reálnej, dvojhodinovej stopáže, malo toto dianie-nedianie, minimálne aspoň aj o dobrú hodinku viacej, ako v skutočnosti má, čo nikdy nie je pre potenciálneho diváka priaznivou správou, ak si čoraz viac dajme tomu uvedomuje, že sa v danej veci skoro vôbec nikam nepohne? • A rovnako asi nie je pre určitú postavu v manželskom zväzku priaznivou správou, ak jej ďalšia postava v opačnom pohlaví, zrazu znenazdajky len tak oznámi, že priamo z jej strany môže kľudne dôjsť k akejsi «potenciálnej nevere», keď odteraz sa vari automaticky natískala otázka v tom význame, že aké sú totižto vhodné možnosti na zažehnanie tejto manželskej krízy, kedy partner povedzme postupne zaviedol i akúsi »šokovú terapiu«, ktorá by teda nakoniec mala túto možnú cudzoložnicu vyliečiť i z porušenia VI. bodu ["Nezosmilníš"] podľa tabuľky klasického Desatora? • Ponúka sa síce viacero otázok, no bez jasnejších odpovedí, ako naozaj títo Machiavelliovci napokon dopadnú, kedy sa azda nejednalo vonkoncom o žiadny novátorskejší prístup, o ktorom by ste už nepočuli niekedy i predtým. • V rámci celku išlo o bežnú rutinu, ktorú by šikovnejší herec, resp. režisér v jednom a tom istom ponímaní, vedel podať o dosť zaujímavejším postupom; námatkovo ma momentálne z talianskeho prostredia napadá zrovna uviesť iba: Vittoria De Sicu.

Jednoznačne, a k tomu zároveň snáď i s naprosto plnou vážnosťou, sa v tomto konkrétnom prípade napokon jednalo o vôbec »najhoršiu bondovku« nielen s predstaviteľom: Danielom Craigeom, ako povedzme ústredným protagonistom v podobe „špeciálneho agenta 007 s povolením zabíjať”, ktorý sa [ú]plne špecializoval na zvrátených jedincov; teda tentoraz najmä na akéhosi, toxického šialenca: Lucifera Safina!, čo si postupne vybudoval akúsi «jedovú záhradu», alias: Projekt Hérakles, čo vskutku nepredstavovalo azda vonkoncom nič iného, ako účinnú, biologickú zbraň, s ktorou sa určite neradno len tak zahrávať, a preto som sa následne rozhodol, že rovnako podobne bude znieť i moja »toxická recenzia«, ktorú budem odteraz štylizovať iba do podoby jedovatého slovíčka, resp. látky s názvom: „JED,” nakoľko obdobne jedovatým bol aj tento nepríliš podarený, akčný titul od vášnivého, playstationového hráča: C. J. Fukunagu, ktorý v podstate takmer celú dejovú líniu prispôsobil práve na spôsob: „počítačovej hry v priamej kombinácii s nezničiteľným Terminátorom,” pritom to ešte ani zďaleka nie je všetko, čo mám na srdci. • Úvod bol tak neuveriteľne rozštiepeným na jednotlivé kúsky, že sa vlastne na toto chaotické dianie nedalo skoro ani pozerať, čo súčasne umocňovala i absolútne neprehľadná, strihová skladba s nepríliš presvedčivými, hereckými prejavmi zo strán ústredných jednotlivcov, až som sa dokonca miestami normálne zdesil, či to bude takýmto spôsobom pokračovať i naďalej, keďže som mal reálne opodstatnené obavy, či režisér má dostatočný cit a prehľad o príslušnej látke...? • S príchodom jedla, pardon «jadra», sa nasledovné veci dali ešte oveľa viacej do pohybu, ako bolo tomu predtým, kedy konečne zaznamenávam i mierne zlepšenie celkovej situácie, s tým, že čo sa celkovo týkalo kompozície obrazu, tak zrovna vtedy zväčša naskakovali len samé plusové body. Áno, švédsky kameraman pôsobiaci v Hollywoode, sa [bezmála] postaral o jediný pozitívny aspekt v rámci celého vývoja danej zápletky s rozhodne nejednoznačným výsledkom. • S blížiacim sa záverom by som mohol spomenúť predovšetkým i to, že počas diania sa neustále vytvárala i akási »nejednotnosť« hlavnej postavy: nulanulasedmičky, čiže medzitým vznikol i ďalší „Bond v sukni,” čím sa totálne naštrbila celá predchádzajúca súvislosť v takom zmysle, že tým pádom som terajšieho «Bonda na dôchodku», už ani nemohol brať viac vážne?! Skrátka; nastúpila nelogická filmová g-e-b-u-z-i-n-a, z akej sa mi jednak vytvárali i početné tráviace ťažkosti, a jednak asi nie som iba jeden [mimoriadne nahnevaný] divák, kto[rý] tomu porozumel navlas rovnako, alebo jednoducho povedané: poriadne sa zamyslite nad daným titulom, kde spočívali jeho najväčšie trhliny, aby sme sa mohli odviesť na rovnakej vlnovej dĺžke, a k tomu i s rozpačitým zistením, že tu čosi podstatného nebolo s kostolným poriadkom.