classic

Na pôvodného Fanfána [tulipána] sa to teda rozhodne ani zďaleka vôbec nechytá, keďže totižto naprosto identický režisér oboch titulov v podobe: Christiana-Jaquea; tentoraz vari vymenil predčasne zosnulého: G. Philipea, za vychádzajúcu, francúzsku hereckú hviezdu v podaní A. Delona, no i napriek tomu som priam presvedčeným zrovna o tom, že sa do úlohy tohto aristokrata: Guillaumea de Saint Preuxa, zrejme príliš extra nehodil, a to konkrétne presne v takom zmysle, v akom sa v podstate i priamo [od]prezentoval v danom titule, pričom hneď stelesnil až dvojrolu! • Jednoducho povedané; z mojej strany sa určite dostavilo »mimoriadne sklamanie«, pozostávajúce najmä zo samotného spôsobu, akým sa vlastne sprístupnil tento konkrétny titul do divákovej náruče, ktorý mi pripomínal niečo na spôsob: „Limonádovej dobrodružnej telenovely s takmer až úplne neznesiteľnými, a k tomu i pomerne dosť naivnými, hereckými prejavmi, prekračujúcimi snáď všetky možné medze v rámci prijateľnej normy, a to ešte i so vskutku hodne plytkým a chabým scenárom, a síce možnože aj ušitým ústrednému predstaviteľovi rovno na mieru, ale popritom všetkom postupnom vnímaní dejových súvislostí, sa každou ďalšou scénou iba čoraz viac prehlboval [môj osobný] pocit absolútnej bezradnosti, že som si neustále v duchu hovorieval; sakra práce, čo je toto za strašnú zlátaninu, ktorá takmer pomaly nemala ani žiadnu hlavu, ba ani pätu!” • Jediné potenciálne plusy aspoňže sú: po a). protagonistov kôň Voltaire; a po b). farebná, širokouhlá kompozícia obrazu v podaní H. Decaëa.

„Všade dobre, doma najlepšie?” • Nie som si teda úplne istý v tom zmysle, či zrovna toto naprosto klasické tvrdenie platilo i o našom ústrednom a mladistvom delikventovi, čiže protagonistovi: Antoineovi Doinelovi; ktorý sa podľa môjho pragmatického názoru rozhodne necítil v »domácom prostredí« práve najideálnejšie, zo začiatku predsa ešte aj áno, no o trochu neskoršie, už oveľa neistejšie, ako tomu bolo vlastne doposiaľ... • Povedzme napríklad, že by tomuto 13-ročnému žiakovi stále školou povinnému - podal «pomocnú ruku» i jeho triedny učiteľ: Sourpuss v podaní všestranne nadaného francúzskeho herca: Guya Decomblea, ktorý je oproti nadchádzajúcemu titulu v podobe: Maigret vidí červenú; absolútne na nerozoznanie [potom si nasadil fúzy, čo mi sťažilo správne určiť jeho skutočnú identifikáciu]; ako určitý predstaviteľ vzdelávacej inštitúcie, kde by mali platiť jasne dopredu stanovené pravidlá: „Hneď som si trebárs všimol, že učitelia svojim žiakom nielenže vykali, ale zároveň tiež i takí žiaci mali pred učiteľmi oveľa väčší rešpekt [v rámci celku], ako ihneď teraz v súčasnosti v XXI. storočí, keď je tomu bohužiaľ presne naopak, kedy sa karta naplno obrátila, čo je napokon veľmi smutné konštatovanie danej situácie.” • Nie, hlavný problém hlavnej postavy ani tak nepramenil zo školského prostredia, kde som našťastie tentoraz nezaznamenal zo strany [spolu]žiakov akýkoľvek prebiehajúci náznak »šikany«, ak aspoň nepočítam medzitým už spomínaného kantora, ktorý mu dal následne jeho rebelujúcu povahu i patrične pocítiť, ale ešte celkom v prijateľnej norme?! • Najskôr by som asi zdôraznil, že ho «šikanovali» najmä jeho rodičia, kde sa zrejme najviac zanedbala samotná výchova, resp. antivýchova, keď ho vychovávali iba také parížske ulice, z čoho v podstate priamo pramenila i začínajúca, rebelantská povaha, ktorá sa čoraz viac len systematickým spôsobom strašne [vy]stupňovala. • Skrátka; [Francúzska] nová vlna vzápätí vstúpila do novej fázy, a to konkrétne vari týmto plne [polo]autobiografickým titulom, ktorý by sa dal voľne preložiť, ako: Štyristo úderov, [pod pás?!], à la MIMORIADNE silný, zrelý, režisérsky debut prichádzajúceho autora: Françoisa Truffauta, pojednávajúci o vskutku pomerne dosť ťažkom detstve ústredného aktéra, ktorý by mohol predstavovať autorovo: a-l-t-e-r   e-g-o  v geniálne stvárnenej úlohe začínajúcim francúzskym hercom: Jeanom-Pierreom Léaudom, kedy toto obsadenie bolo jednoznačne rozhodujúce, keďže perfektná kompozícia obrazu zo strany: Henriho Decaëa, v nasledovne krásne komponovaných, širokouhlých, a k tomu i čiernobielych, surovejšie spracovaných záberoch, neustále smerujúcich na ústredného protagonistu, čo predstavovalo najväčšie možné ťažisko, ako realistickým spôsobom zachytiť priebeh jednotlivých udalostí v realistickej atmosfére parížskych ulíc, kde si je mimochodom možnosť všimnúť i to, že všadeprítomný komparz sa koľkokrát pozeral až rovno do objektívu kamery, čím sa znásoboval pocit neuveriteľnej autenticity. • A som priam presvedčeným i o tom, že nebyť tohto vynikajúceho: Muža s kinoaparátom [podobne ako aj pri obdobne silnom debute zo strany Orsona Wellesa, kedy mu veľmi pomohol Gregg Toland], tak konečný výsledok by ani zďaleka vôbec nemusel byť tak interesantným, ako v tomto šťastlivom prípade. Dostavil sa súhrn šťastných okolností, a akurátne preto považujem dané filmové dielo za skutočné: ARCIDIELO; jedno z mála, a dokonca sa v dejinách francúzskej kinematografie pravdepodobne jedná o vôbec jedno z najlepších, aké boli nakrútené, alebo ma skúste presvedčiť o opaku.

„Zakopeme vojnovú sekeru?” • Francúzsky komisár Maigret, vskutku začína hrať veľmi »nebezpečné hry« s americkými predstaviteľmi organizovaného zločinu, ktorí predovšetkým dorazili do Francúzska snáď iba kvôli tomu, aby si teda vyriešili i nejaké «nevybavené účty» s dotyčnou osobou, a to konkrétne v mimoriadne mozaikovitom príbehu, ktorý sa postupne začína odvíjať možno až cezpríliš zaujímavým spôsobom, alebo na úvod skrátka treba za všetkým hľadať najmä akéhosi zvláštneho chlapíka v čiernych okuliaroch, ktorého počas jedného večera neznámi páchatelia z prichádzajúceho auta značky Chevrolet, znenazdajky len tak z čista jasna postrelia, aby ho povedzme hneď vzápätí zase iné odchádzajúce auto značky Citroën, z daného miesta činu ihneď odviezlo, nevedno kam na neznáme miesto, pričom akýmsi očitým svedkom týchto podivuhodných udalostí, nebol vari vonkoncom nikto iný, ako práve miestny inšpektor Lognon, ktorý sa ako vôbec prvý púšťa do tohto extra zamotaného prípadu, ale nakoľko si zatiaľ netrúfa pokračovať vo vlastnej réžii, tak príde o pomoc požiadať naprosto vychýreného komisára Maigreta! • Na režisérskej stoličke došlo k »náhlej zmene«, keď J. Delannoya, zrazu vystriedal G. Grangier, kedy sa mi v mojej mysli akosi mihotalo, že to zrovna v tomto konkrétnom prípade asi nebol úplne najlepší nápad, pretože podľa mňa už Maigretovi pomaličky dochádzala celková energia, čo sa totižto týkalo samotného vývoja jeho charakteru, ktorý bol zrejme pozliepaný na viacero spôsobov na spôsob zmiasť potenciálneho diváka, až sa v samotnom dianí pravdepodobne predsa trošku strácal i ústredný predstaviteľ v podaní Jeana Gabina? • Za to ale vo vedľajších úlohách si nebolo nemožno nevšimnúť niekoľko známejších tvárí, čo je napokon i dostatočná satisfakcia pre to, aby som rozhodne ne[o]ľutoval svoj voľný čas, strávený pri tomto titule: Maigret vidí červenú... • V rámci celej «maigretovskej trilógie», by som ako prvé - vyzdvihol: bravúrny, herecký prejav J_G! Najlepší v dvojke. Potom v jednotke. A na koniec v trojke; presne podľa aktuálnych dojmov. • A mimochodom; všetky diely nasnímal renomovaný kameraman: L. Page; z jeho strany naozaj špičková kompozícia obrazu.

Ženatý, francúzsky protagonista: Nikolas Philibert; teda aby som ho predsa trochu presnejšie definoval, tak najprv »ubzikol« tesne pred vypuknutím: Veľkej francúzskej revolúcie do Ameriky [povedzme kvôli istému, trestnému činu v jeho vlastnej réžii], kde sa mimochodom usadil, pričom sa plánuje akosi zase znovu oženiť, o čom v podstate opačná strana takmer ani extra netuší, ktorá sa to napokon čochvíľa i dozvie, kedy snáď úplne jedinou možnosťou by vlastne bolo - vrátiť sa domov do Francúzska, medzitým niekde vyhľadať mimoriadne pôvabnú Šarlotu, a predovšetkým zrušiť manželský zväzok, čo je už priamo [od]teraz i vskutku dosť reálne, nakoľko sa «politická situácia» naprosto radikálnym spôsobom medzičasom razantne zmenila, t.j. starú monarchiu tentoraz vystriedala nová republika!? • Jednak na lodi: Lietajúca ryba, doplával až do Európy, a jednak neprichádza s prázdnymi rukami, pretože dolu v podpalubí sa nachádza naozaj väčšie množstvo obilia, ktoré by nasýtilo hladných, francúzskych, a to ani nehovoriac o namosúrených obyvateľoch v rámci celku, čo je i akousi »zlatou vstupenkou« pre tohto ústredného protagonistu, ktorému sa prislúchajúce problémy ešte iba začínajú... • A veľkou  škodou určite bolo, že akási postavička v podaní charizmatického, francúzskeho herca: Charlesa Dennera; skrátka pasažiera z príslušnej lode, ktorá vôbec nevkročila na francúzsku pôdu, čo považujem nielen za premárnený potenciál zo strany autora, ale zároveň i za celkové ochudobnenie zo strany celkového obsadenia, ktoré si síce nakoniec poradilo aj bez neho, no mohlo to byť ešte i oveľa viacej zaujímavejšie, ak by mu dajme tomu J-P Rappeneau, nezveril len takýto miniatúrny herecký priestor. • A zrejme najmä práve preto asi najväčšia ťarcha jednoznačne zasa spočívala na hlavnom predstaviteľovi v podaní J-P Belmonda, ktorý mi svojim hereckým, atletickým zovretím - znova patrične pripomenul svoju predchádzajúcu, legendárnu úlohu v podobe: Cartouchea, čo krásne korešpondovalo s jeho energickými schopnosťami. • Okrem už spomínanej "jobertky", sa zaskvela i talianska, herecká, sexy kolegyňa: Laura Antonelliová; do ktorej sa lámač ženských sŕdc - Bébel, behom nakrúcania veľmi zamiloval, a to všetko pred zrakom jeho aktuálnej, švajčiarskej partnerky: Uršuly Andressovej! • Pozoruhodne spracovaný, historický, komediálne ladený titul, na ktorom som si jednoducho obzvlášť kvalitne pochutnal.

Úlohu [ne]verného sluhu Blazea, myslím, mal najprv pôvodne stvárniť [predčasne zosnulý] francúzsky komik Bourvil, ktorú po ňom následne prevzal jeho herecký kolega: 186 cm vysoký Yves Montand, čo bol vskutku i naprosto geniálny ťah [na bránu, a to teda konkrétne aj s niekoľkými, a k tomu i fantasticky vsietenými góóólmi, ako povedzme s bonusom - extra naviac], kedy sa tým pádom automaticky vytvorila i akási, mimoriadne »anarchistická komédia«, resp. K-R-Á-Ľ-O-V-S-K-Á   H-R-A s dobovými prvkami, ktorej jednoznačne kraľoval šľachtic: Don Salluste de Bazan v podaní šľachtického, komediálneho, hereckého výkonu: 164 cm vysokým Louisom de Funèsom, kedy práve tento nižší zrastom filmový zabávač, pôsobil vedľa vyššieho spoluhráča veľmi nadštandardným spôsobom; skrátka, dopĺňali sa medzi sebou v niekoľkých «kráľovských leveloch», a to i v nadštandardnej kompozícii obrazu samotným Decaëom, vrátane akejsi obzvlášť bohatej výpravy, na ktorej sa vôbec nešetrilo, podobne ako i na daniach daňových poplatníkov, postupne [od]prezentovaných v danom titule, keďže "Fufu" stvárňoval akéhosi chamtivého výbercu daní od španielskeho, kráľovského dvora. • Classicky šikovná "ouryovka" ako priam stvorená pre ústredného protagonistu/hlavného kapitána, keď vzápätí tento autor/tréner; v podstate iba tohto kľúčového ťahúňa nasadzoval do príliš intenzívneho zápasu, počas ktorého vlastne poskytoval i veľké množstvo užitočných prihrávok, s ktorými na scéne/ihrisku; náramne krásne »dribloval«, proste kľučkovaním prechádzal s replikami/loptou po danej ploche, pričom sa o ne medzitým podelil aj so svojimi spoluhráčmi, najmä so silným útočníkom, alebo poprípade sa niekoľkí obrancovia niekedy ubránili i pred dobiedzajúcim súperom [pomáhali si faulmi!], no miestami ich statočnému brankárovi i napriek tomu z rovnej jedenástky vsietili parádny góóól, až sa celou bránou len tak zatriaslo! • [Veselo]hra sa väčšinou krásne presúvala zo strany na stranu. Veru sa bolo i na čo pozerať, pretože sa menilo dané skóre s nepredvídateľným výsledkom. • Apropo, a hudobný doprovod občasne býval, ako doslova vystrihnutým zo spaghetti-westernov od Sergia Leoneho s následnou štylizáciou do jeho krajana Ennioa Morriconeho, kedy by sa dalo podotknúť, že sa jednalo o akýsi mix historického westernu a komédie.

„VIDÍM ŤA, [čo neustále vyvádzaš!]” • "Železný Jim" sa oproti svojmu MEGA-úspešnému predchodcovi, znovu prekonal, a to teda minimálne asi až 10-násobne viacej, že sa ešte k tomu i normálne čudujem, ako jednotlivé nánosy »vizuálnych efektov«, vskutku stále držia akosi naprosto zvláštnym [a zázračným] spôsobom pohromade; skrátka, nerozpadnú sa pod tou ťažkou ŤARCHOU autorovej mimoriadnej megalománie, ktorá mu už rozhodne prerástla úplne cez hlavu, asi toľko úvodných postrehov z mojej strany na začiatok. • Sequel je niečo medzi autorovými titulmi: hlbokou Priepasťou v kombinácii s katastrofickým Titanicom [koľkokrát som si v duchu hovoril, že sa v tomto prípade jednalo i o akési, neoficiálne pokračovanie tohto 11-oscarového titulu, predovšetkým vo finálnej pasáži], zároveň taktiež doplneného aj o náučné dokumenty z dielne: National Geographic [najmä, čo sa celkovo týkalo podmorských sekvencií], vrátane i akéhosi metafyzického rozmeru v priamej nadväznosti na ekologický charakter, čomu sa daný počin v podstate venoval už aj predtým. Okrem toho sa tiež pojednávalo i o bytí a úmrtí; proste: „z každého rožku trošku,” kedy sa v prvom rade vari zacielilo na «audiovizuálne vnemy» každého jedného diváka, ktorý sa im v žiadnom prípade vôbec nevyhol, bol nimi doslova [z]bombardovaný, nakoľko to ani nebolo v autorovom úmysle, ba práve naopak, keď jeden trikový záber striedal druhý, tak sa čoraz viac stupňovali celkové [ne]očakávania, ktoré sú napokon nielenže veľmi samoúčelné a prehnané a bombastické, ale súčasne sa automaticky stávajú neúnosnými a neznesiteľnými, až by som dokonca podotkol, že bizarne absurdnými, kam až vlastne môže zájsť nejaká šialená vízia konkrétneho autora, ktorému sa totižto žiadne medze nekladú? • Jednotka sa ako tak držala na uzde, ak to mám avšak správne definovať, no s dvojkou sa James Cameron absolútne »utrhol z reťaze«, pričom dejová línia sa premiestnila z lesa rovno do VODY, kedy namiesto ústredného protagonistu Jakea "Toruka Maktoa" Sullyho, sa tentoraz do hlavného popredia dostávali jeho deti, najmä Lo'ak, ktorý zohrával kľúčovú úlohu, a k tomu sa azda postaral aj o najefektnejšie zábery, aké vlastne tento nadrozmerný projekt ponúkol. • Scenár bol opäť akýmsi najslabším článkom naprieč celou líniou udalostí; slúžiaci výhradne iba, ako «umelá výplň» daného priestoru v digitálnom prostredí, ktorému sa ani nepripisovala príliš veľká váha, pretože primárny cieľ bol o niečom podstatne inakšom, a to totiž naplno zaútočiť proti divákovej výdrži, čo naozaj všetko vydrží? • Ustál som to predsa s trošku väčšími ťažkosťami, a práve preto si zopakovať túto extrémnu «horskú dráhu», viackrát už vonkoncom netúžim, poprípade skúsiť nabudúce staronovú? PS: Bola mi naservírovaná: neuveriteľná, audiovizuálna žranica, z ktorej sa mi mimochodom miestami urobilo strašne nevoľno!

Jasne hmatateľný dôkaz v tom zmysle, že povedzme i úplný »samouk«, to napokon môže dotiahnuť v hereckej brandži predsa hodne ďaleko, i keď to na druhej strane zase trochu dlhšie potrvá... • Teda v tomto prípade takmer až na samom prahu okolo päťdesiateho roku života! Skrátka; nikdy nie je neskoro začať pre podobne zameraných jedincov, ktorí by sa chceli presadiť v danom odvetví, resp. prostredí - len to snáď automaticky vyžaduje nielen maximálnu trpezlivosť, ale zároveň i celkovú usilovnosť zo strany «uchádzača o zamestnanie»; aspoň nejako obdobne postupoval i klasický predstaviteľ francúzskej komediálnej scény, Louis de Funès de Galarza, prezývaný ako "Fufu", ktorého rodičia boli v podstate naprosto čistokrvnými Španielmi, kedy jedného pekného dňa ale utiekli do Francúzska. • Nasledujúce udalosti s tým spojené mi boli akosi veľmi dobre známe, nakoľko po prečítaní daného osobného životopisu so vskutku naozaj bohatým zdrojom všelijakých informácií ohľadom tohto ústredného aktéra, sa mi z tlačenej formy postupne zobrazovali jednotlivé knižné strany do vizuálnej podoby, čiže som ani nijako extra zvlášť nebol ničím prekvapený, no danú formu som iba uvítal, pretože sa bolo i napriek môjmu osobnému ťaháku, neustále na čo pozerať! • Vyvážený francúzsky dokument mi ponúkol i neuveriteľný podhľad do filmového zákulisia "Fufuových", mimoriadnych diváckych titulov, vrátane i prezentačného výberu najlepších z nich, alebo tiež neúrekom vedľajších úloh, pomocou ktorých pomaličky začínal. K priamej dispozícii bola i povahová stránka tejto OSOBNOSTI, a to konkrétne i s akýmsi rozporuplným výsledkom, podľa toho ako sa z určitého nadhľadu na túto hereckú osobnosť pozeráte...? To by asi najlepšie vedeli správne posúdiť najmä jeho hereckí, poprípade ešte režisérski kolegovia, s ktorými spolupracoval, zatiaľ čo si trebárs s Gabinom a Maraisom príliš neporozumel, tak s Bourvilom už áno. • Čo z toho nakoniec vyplýva? Že vôbec nechcel spadnúť z úspešne vybudovaného rebríka, preto sa občas správal tak, ako uznal za vhodné.

„Lisán al-Gaib.” • Nechajme následne teraz konečne explodovať i túto, akúsi »audiovizuálnu bombu«, v podstate z ktorej nás jej jednotlivé úlomky snáď naprosto zasiahnu rovno až do srdca, keďže ani akosi nie je vôbec iná možnosť, ktorá by nás vlastne vymanila z jej priameho dosahu, pričom tentoraz som tomu vskutku i veľmi rád. • Kanadský autor: D. Villeneuve, mi pripadá, ako prvotriedny «vizuálny fetišista», ktorý skrátka má science-fiction v naprostom malíčku [a k tomu i v mimoriadnej obľube!], ako sotva iba málokto v jeho blízkom okolí, no predovšetkým bez tejto konkrétnej špecifikácie, sa daný žáner rozhodne nikdy nemôže celkom zaobísť, nakoľko sa totižto jedná o mimoriadne nákladný projekt so všetkými danými prednosťami: zvyčajne si vie postrážiť najmä kompozíciu obrazu, na ktorej si [príslušný: Muž s kinoaparátom] zakaždým dáva extra záležať, maximálne sa popritom vyšantí, čo je hneď vedľa prehľadnej, strihovej skladby, ďalšou nespochybniteľnou technickou zložkou, a to ani nehovoriac o obzvlášť dynamickom zvuku a nadštandardných, vizuálnych efektov, kde by som ešte zároveň vyzdvihol i Zimmerovu ukážkovú hudbu, bez ktorej by sa zrejme jednalo, teda najmä v tomto prípade, iba o akýsi polovičný výsledok. • Obsadenie bolo znovu nadštandardné, kedy nádejný mladý herec s francúzskymi koreňmi: T. Chalamet, podáva opäť pozoruhodný, herecký prejav, znamenajúci, že pomaličky dokáže utiahnuť celý titul iba na svojich pleciach; alebo toto dianie sa zväčša točilo len okolo akéhosi »korenia«, a to až kdesi v ďalekej budúcnosti, po roku 10 000, čo si nedokážem predstaviť, ocitnúť sa v danej epoche, čiže inými slovami povedané: fantázia tvorcov pracovala na totálne maximum v zmysle príslušnej scénografie! • Okrem ústredného protagonistu: Paula Atreidesa, som zaznamenal minimálne nasledujúci, herecký výkon, hodný značnej pozornosti, a to zo strany originálnej švédskej herečky: R. Fergusonovej, ktorá určite zručne sekundovala svojmu «filmovému synátorovi» PAULOVI. • Pred mojim nedočkavým zrakom sa mi postupne rozplietol spletitý príbeh, spadajúci do prvej časti, a tak som tým pádom asi [právom] zvedavý, čo mi prinesie sequel, ktorý si podľa mňa ponechal i niekoľko patričných prekvapení, t.j. nevytiahol všetky »esá z rukávu«, ale predsaže už niečo zaujímavé stihol i načrtnúť, resp. ukázať v celej svojej kráse. • Po dlhšom čase som si opätovne prišiel na svoje v rámci tohto žánru.

Podľa mňa sa určite nejednalo iba o akúsi, čistokrvnú komédiu, ako sa mimochodom [chybne!] uvádza na danom, filmovom ČSFD portáli, ale teda najskôr by som daný titul prirovnal ku akejsi »dramédii« so zopár komediálnymi prvkami, vrátane i dramatickej štruktúry, ktorá v podstate priamočiaro prevládala naprieč týmto, sprvoti iba väzenským dianím, a to konkrétne v spolupráci s ústredným protagonistom: Giacintom "Ošetrovateľom" Rossim v následnom podaní skrz-naskrz: Ninom Manfredim, ktorý vlastne naprosto unikátnym spôsobom, svojmu [ANTI]hrdinovi prepožičal poriadny kus «kreténskej debility», čo u mňa skoršie vyvolávalo určité rozpaky, než zrovna povedzme častejšie úsmevy na tvári, pretože táto ústredná postava: „bola dokonca viac bitá, ako sýta,” ktorej celková mentálna úroveň dosahovala predsa trochu nižší stupeň na sínusoide, čím sa položil základný kameň na postavenie daného príbehu, ktorý bol postaveným predovšetkým len na tomto »sympatickom debilovi«, vedľa ktorého si nasledujúce postavy nemohli byť absolútne ničím isté, ba práve naopak; väčšinou sa pohybovali po veľmi tenkom ľade, čo bolo na celej veci asi najlepšie; skrátka prevládal akýsi druh «surovejšieho adrenalínu», ktorý mi vskutku dokázal rozprúdiť krv v žilách, rovnako ako aj týmto ďalším postavám vo fascinujúcich, hereckých stvárneniach. • Titulný názov v podobe: Jazde na tigrovi, má dvojitý význam, týkajúci sa nielen medzitým už máličko spomínaného Giacinta, ale zároveň i ďalšieho väzňa na úteku, ó áno, a to vedzte, že sa bude i čochvíľa utekať z tejto talianskej väznice, pričom z mojej strany s neupresneným počtom väzňov, aby som divákom náhodou nepokazil filmové očakávania, kedy tohto »ľudského tigra« by mal napokon predstavovať snáď nikto iný, než Tagliabue v podaní Maria Adorfa, a čo by sa následne mohlo potom stať, ak by nedajbože počas jazdy vypadol tento osamotený jazdec? • Geniálny scenár kvarteta scenáristov s pôvodným, českým dabingom z roku 1968, a to len po siedmich rokoch od premiéry! • Už úvodné titulky obsahovali nevídanú energiu, a to ani nehovoriac o úvodných záberoch, počas ktorých som si ihneď dokázal vytvoriť úsudok o tom, čo ma neskoršie zrejme čaká, a veruže sa bolo i naďalej na čo pozerať s neuveriteľným obsahom v rámci celku.

„Čo sa stane s hviezdou, keď zomrie?” • Poďme sa práve teraz na celé 3 dlhokánske hodiny poriadne porozprávať nielen snáď o kvantovej fyzike, ale zároveň povedzme i o takom nemenej zaujímavom Projekte Manhattan, alebo dokonca ešte aj o akomsi pomerne dosť zvláštnom Projekte Trinity, čo akosi mimomochodom priamo korešpondovalo s mimoriadne rozporuplnou postavou v podobe: J. Roberta Oppenheimera, alias: "Otca atómovej bomby"; a to teda konkrétne vo vskutku ozaj obstojnej, a k tomu i obzvlášť nemenej zaujímavej, biografickej dráme podľa vízie britského vizionára: Christophera Nolana, odohrávajúcej sa, ak som následne správne napočítal, tak až v troch časových rovinách, v ktorých by sa mohol akýkoľvek menej skúsený divák i naozaj veľmi rýchlo stratiť; skrátka, prestať sa v dianí zručným spôsobom orientovať, čo mi už napokon pripadá asi iba zrovna tak, že tohto konkrétneho autora, medzitým až natoľko pohltila samotná forma jeho «komplikovaných rozprávaní», keď som stopercentne presvedčený o tom, že ak bude v tejto forme, resp. v tempe pokračovať i naďalej, tak ho vtedy naprosto pohltí, asi toľko k určitej kritike na adresu: "možno až úplne zbytočne preceňovaného režiséra, ktorý sa v podstate len opakuje, ako obohraná platňa"; minimálne už od čias prekombinovaného [samoúčelného?] titulu: Inception až po súčasnosť? • Áno, medzičasom som si stihol všimnúť, že predstaviteľ "Oppieho" v podaní írskeho herca Cilliana Murphyho, hodne dlhú chvíľu stelesňoval v režisérových tituloch najmä len akési »vedľajšie postavy«, pričom až [konečne!] tentoraz mu ihneď zveril do rúk i titulnú postavu, v ktorej podáva fascinujúci, herecký prejav, hodný prinajmenšom samotného Oscara®, ak bude stáť šťastena na jeho strane. A vďaka svojmu výkonu si azda otvoril dvere do ďalších kvalitných projektov, zo srdca mu to prajem! • Vôbec by som s veľkou určitosťou taktiež podotkol, že ma počas sledovania daného príbehu [či trebárs príbehov, ak to beriem v rámci rozloženia síl], bavilo objavovať toto vydarené, filmové O-B-S-A-D-E-N-I-E, t.j. „ktorý známy herec sa zase objaví v ďalšom zábere,” čo mi pripadalo, ako keď Robert Altman, obsadzoval veľa vychýrených hercov do jedného projektu. • Ako istý, ústredný oponent Oppenheimerovi, sa jednoznačne zaskvela postava: Lewisa Straussa v podaní Roberta Downeyho Jr., ktorý ešte stále dokazuje, že má vysoký tvorivý potenciál, len sa plne oprostiť od komiksových produkcií, ktorý sa na svoj reálny predobraz podobá oveľa viac, než jeho hlavný súper. • Technická stránka filmového diela bola zvyčajne na vysokej remeselnej úrovni: kompozícia obrazu, strihová skladba, zvuková stopa, hudobný doprovod, ako už býva u tohto tvorcu vo zvyku. • Čo sa týka práce scenára, tak pri ňom je najviac potrebné, aby dotyčné publikum malo našponované uši a oči na stopkách, v opačnom prípade vás čaká neuveriteľný kolotoč nekonečných dialógových pasáží, z ktorých sa vám roztočí hlava, ktorá sa vám zakrúti aj tak! • Tento film zdvíhal varovný prst, znamenajúci koniec-koncov, ak dôjde k ďalším explóziám, ako sa tomu stalo v Hirošime a v Nagasaki, s nepredstaviteľnými následkami, pretože sila zbraní sa extrémne zvýšila. • PS: Najzaujímavejšie na celom fakte je to, že ani odstrašujúci príklad by nemusel stačiť, z čoho mi normálne naskakuje husia koža; z posledných replík totálne mrazí! • PS 2 : Zaujímalo by ma, čo by vlastne povedala táto dotknutá osoba na svoj filmový životopis, ak by ho mala možnosť zhliadnuť?