GTS_PUNK

"If you want to kill yourself man, kill what you don't like." Archie (Gabriel Sunday) je tínedžer. Archie rád zaznamenáva dianie okolo seba na filmovú kameru. Archie sa chce zabiť a zaznamenať to na filmovú kameru. Tak by sa dala v skratke opísať hlavná myšlienka tohto filmu, v ktorom hlavná postava, spomínaný Archie, v škole na hodine povie, že sa vrámci školského projektu zabije. To, čo z počiatku možno aj myslel vážne, sa však postupom času mení. Svojimi slovami výrazne ovplyvnil svoje okolie a veci naberajú nepríjemný spád, ktorý tvrdo zasiahne nielen Archieho, ale všetkých v jeho okolí. Americká alternatíva v praxi aj v tomto prípade ukazuje, že je niečím, čo sa dokáže kvalitne vyhrať s každým žánrom, ak k tomu dostane dobrý námet a priestor. Tínedžerské problémy, depresie a samovraždy sú za "veľkou mlákou" pomerne dosť tabu, a preto sa tvorcovia dokázali na filme doslova vyblázniť. Už samotný námet môže byť pre niekoho dosť poburujúci, ale keď sa pozrieme na samotný film, zistíme, že je to celé brané akosi s nadhľadom. Minimálne prvá polovica filmu sa tak prezentuje - berie si na paškál nielen už spomínané témy, ale takisto aj televíziu, reality shows a americkú kultúru so všetkými jej stereotypmi. Filmu sa darí vytvárať trefnú zábavnú atmosféru, s ktorou sa môže stotožniť nejeden tínedžer kdekoľvek na svete. Druhá polovica snímku si drží kvalitu, ale humoru ubúda a z filmu sa stáva omnoho viac serióznejšia záležitosť, takmer protipól toho, čo mohol divák sledovať doteraz. Príbeho sa z nadľahčenej komédie prechádza do výlučne dramatickej roviny, v ktorej pokračuje až do konca. Nie je to však len príbeh, ktorý na filme zaujme. To, čo mimo neho vynikajúco dotvára atmosféru je grafické spracovanie, vytvorené na niekoľko rôznych spôsobov, kombinujúcich v sebe zmes štýlov a šikovnú prácu ľudí v post-produkcii. Výsledok je vynikajúcim odrazom ich pracnej roboty, zakomponovanej do striedajúcich sa záberov viacerých typov kamier s odlišnou veľkosťou či kvalitou snímaného obrazu. Miestami "found footage", inokedy profesionalita. A aby to bolo kompletné, film disponuje aj kvalitným alternatívnym soundtrackom, pričom v jednom momente zaznie aj skladba "Suicide Is Painless", ktorú preslávilo to, že bola úvodnou zvučkou legendárneho seriálu M*A*S*H. Herecké obsadenie je B-čkové, miestami ešte nižšie, ale to mu v tomto prípade nič neuberá na kvalite. Archie's Final Project je mixom viacerých filmových aspektov spracovaných zaujímavým spôsobom. Cez mierne kontroverzný námet, komediálno-dramaticky spracovaný príbeh, kombinovanú kameru a hlavne vynikajúcu grafickú stránku, tak divák dostáva alternatívne dielo, v ktorom si nájdu niečo všetci milovníci filmov. Obzvlášť tí, ktorí k zážitku nepotrebujú hviezdny glanc. Dielo nielen pre tínedžerov o tom, ako je z času na čas tým Archiem každý jeden z nás, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať.

Dodnes stále najviac zarábajúci film všetkých čias je divácky možno atraktívnou záležitosťou na povrchu, ale keď sa na neho pozrieme bližšie, zistíme, že až taký skvelý nie je. Príbeh sa toči okolo vojenskej základne na planéte Pandora, kam prichádza Jake Sully (Sam Worthington), aby nahradil v programe Avatar svojho brata a prenikol medzi domovskú populáciu planéty, rasu Na´vi. Tú má presvedčiť, aby sa odsťahovali preč z ich Posvätného stromu a uvolnili miesto ťažbe pozemského kapitalistu. Ako "Avatar" však preniká stále viac medzi "miestnych" a pomaly sa stáva jedným z nich, čo ho mení, až sa nakoniec rozhodne bojovať proti tým, ktorí ho sem vyslali. Keď si film rozložíme na viacero častí, môžeme vidieť, kde exceluje a kde naopak obrovsky stráca. Samotný sci-fi námet s planétou kdesi vo vesmíre obývanou inou civilizáciou vyznieva veľmi zaujímavo a atraktívne, ale keď ho prenesieme do dejovej podoby, vidíme, že tomu tak v žiadnom prípade nie je. Dej sa totižto vyznačuje typickou šablónou boja "dobra proti zlu" s dominantnou hlavnou postavou zo "zlej strany", ktorá sa pridá na stranu slabších a bojuje za nich. Okorenené je to taktiež štipkou romantiky, tentokrát vo vysokej modrej podobe. Keď si to spojíme, dostaneme ani nie tak filmovú, ako skôr rozprávkovú záležitosť. Rozprávkovo, viac-menej, je aj celý film zakončený. To, ako každý prijme toto spracovanie, je na ňom, ale za seba musím skonštatovať skôr nespokojnosť. A tú musím, bohužiaľ, spomenúť aj pri ďalšom prvku, zrejme tom najdominantnejšom - počítačovej grafike. Spracovanie modrých vysokých stvorení je v niektorých scénach skvelé, ale inokedy sa na nich nedá ani len pozerať. Jasné, v roku 2009 to uchvátilo všetkých, ale stačí sa na to pozrieť dnes a vidíme, kam sa grafika vo filmovej tvorbe odvtedy posunula. Napríklad pohľad na Avatara Sigourney Weaver je skôr utrpením než filmovým zážitkom, pretože divák má pocit, že tie jej zuby vylezú z obrazovky. Podobne zle grafika vyzerá aj v scénach pri modlitbách Na´vi, keď sa všetci držia za ramená, kolíšu sa v ich telá pôsobia maximálne komickým dojmom. Aby sme však nezostali len pri kritike, musíme spomenúť, že film ponúka aj kopu vecí, ktoré potešia každého diváka. Snáď najlepším prvkom je výprava a spracovanie planéty Pandora. V tomto prípade grafika exceluje a sledovať neznáme druhy rastlín a živočích je priam fascinujúce a cítite sa, akoby ste sa na planéte sami nachádzali. Vyzdvihnúť treba aj herecké výkony, spomedzi ktorých najviac zaujme Zoe Saldana v roli Neytiri, či Michelle Rodriguez a Stephen Lang. Avatar sa už navždy bude radiť medzi legendárne filmy. Nie však kvôli svojej kvalite, ale kvôli tomu, koľko dokázal na sebe zarobiť. Kvalitatívne sa jedná iba o lepšie spracované sci-fi s dobrým námetom, ale výrazne horším spracovaním. Príbeh a dejová línia pôsobia obohraným dojmom a sú cítiť značnou naivitou. Alebo Na´viitou? Stále sa však jedná o solídnu filmovú záležitosť, ktorá ponúka pozerateľnú porciu zábavy a v konečnom dôsledku divácky nenudí. Lepší priemer v modrom kabáte jednej vesmírnej civilizácie.

Zasnežený decembrový deň v Montreale odetý do čiernobielych farieb odráža osudy študentov jednej univerzity a deň, ktorý navždy zmenil ich životy. Drámu na motívy skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na konci roku 1989 v najväčšom meste kanadskej provincie Quebec, prináša režisér Denis Villeneuve. Divákovi cez príbehy viacerých ľudí reprodukuje udalosti krvavej masakry s anti-feministickým a mizogynistickým pozadím takým trochu možno nezvyčajnejším spôsobom. Kameru zbavuje farieb a prispôsobuje ju len na čiernu a bielu. V kontraste napríklad so snehovou víchricou či chodbami univerzity dokáže pôsobiť priam až famóznym dojmom, pričom striedanie dynamických a statických záberov takisto stojí za zmienku. Mĺkve zábery, obzvlášť v takýchto "ťažších" filmoch, toho dokážu niekedy povedať omnoho viac, než zbytočné množstvo slov. Týchto záberov bez slov ponúka film viac než dosť, replikami sa v ňom dosť šetrí, ale treba podotknúť, že to je len a len dobre. Vo viacerých scénach by sa atmosféra dala krájať a divák sa môže hlbšie zamýšľať nad vnútornými pochodmi jednotlivých postáv a ich psychikou. Rozpoltenosť, strach, chladnokrvnosť, neschopnosť sa vyrovnať s minulosťou a to všetko počas relatívne krátkej minutáže. Tú film nepotrebuje dlhšiu, pretože dokáže povedať všetko podstatné a dôležité. Treba však aj skonštatovať fakt, že dejový postup z pohľadu viacerých postáv nemusí pasovať každému, ale ja toto spracovanie musím pochváliť. Miestami to však dejovo aj trochu škrípe, môže to vyzerať prirýchlo či nie veľmi celistvo. Niektoré postavy, hlavne na začiatku, takisto mohli dostať viac priestoru. Ono to v konečnom dôsledku filmu ani nechýba, ale pridalo by mu to na kvalite. Polytechnique je vcelku zaujímavá filmová vecička. Ako celok pôsobí viac-menej priemerne, ale keď sa na jednotlivé aspekty filmu pozrieme bližšie, zistíme, že vo viacerých dokonca exceluje a ľahko dokáže poraziť nespočetné množstvo iných kinematografických počinov. Film sa preto ani toľko neoplatí vidieť pre jeho príbeh či herecké obsadenie, ako v tomto prípade skôr pre, dovolím si tvrdiť, fantastickú kameru a strih. Množstvo čiernobielych záberov, najmä tých statických, má v sebe silu, myšlienku a precítenosť. Práca s priestorom, svetlom a jeho využitím, to je to, prečo sa tento film oplatí vidieť.

Jedna z pomalších piesní skupiny Rammstein odzrkadľuje, že táto partia dokáže zahrať takmer všetko a vždy to znie dokonale. Skladba z albumu "Reise, Reise" je lyricky veľmi silnou záležitosťou, ktorej posolstvo je jednotné, ale každý sa naň môže pozerať inak. Skupina pre klip zvolila tému nezlomného priateľstva, pričom jej členovia tu vystupujú ako skupina horolezcov, ktorých postihne tragédia. Tá ich však zomkne dohromady ešte viac, nepoddajú sa jej a spoločne si idú za svojim cieľom a nikoho nenechávajú za sebou. Celý videoklip je navyše situovaný do prostredia zrejme alpskej prírody a nepoteší tak iba svojou silnou myšlienkou a príbehom, ale aj vizuálom, na ktorý sa dobre pozerá. Niekoľko záberov je očividne prebraných z nejakých dokumentov, väčšinu si však skupina natočila sama. Možno si poviete, že určite Rammstein len tak nelozili po skalách, ale tu je dobré si pozrieť "Making Of" a možno ostanete trochu prekvapený. Hudobne skladba prevyšuje klasickú tvorbu skupiny, keď sa vyberá žánrovo skoro úplne iným smerom, pričom stále ponúka výrazne gitarové pasáže, rázne bicie a citeľnú basgitaru. Tentokrát je to celé navyše okorenené o sláčikové tóny a zvuk klavíru, čo možno považovať za vynikajúce doplnky. Ohne Dich je klasickou smutnou baladou, ktorá je však tak dobrá, že je radosť ju počúvať. V tvorbe Rammstein nájdeme viacero pomalších skladieb, no táto im bezmála všetkým dominuje a kvalitou by sme ju pokojne mohli zaradiť aj medzi iné, tvrdšie skladby. Rozhodne na to má. Ako po stránke textovej, tak aj hudobnej a vizuálnej.

Zdeformovaný vrah Jason Voorhess sa vracia v treťom pokračovaní série a prináša so sebou nudu a podpriemernosť z predošlých dvoch dielov. Okrem nich však aj otrepaný dej, ktorý takmer identicky kopíruje záležitosti, ktoré už divák mohol vidieť predtým. Námet ostáva samozrejme rovnaký - partia mladých ľudí sa vyberá na chatu do lesa, aby sa zabavili, ale jediná vec, ktorá tam na nich čaká, je krutá smrť pod rukami maniaka. Nie obyčajná krutá smrť, ale okopírovaná smrť jeho predošlých obetí, bez nových prvkov a štipky fantázie. Rozprávať sa v tomto prípade o niečom, čo by stále príbehovo stálo za zmienku snáď ani nemá zmysel. Jediné, čo sa vo filme zmenilo sú postavy, ale princíp slasheru zostáva na vlas rovnaký. To je síce logické, ale kompletne vykrádať dve filmy, je hlúposť. Navyše nudná. Čo tu vrámci príbehu a deja stojí za zmienku sú možno scény s motorkárskym gangom, pretože to je niečo nové a neokopírované. Zvyšok, nula bodov. Dej je nielen identický, ale aj pomalý, miestami totálne stupídny a veľmi predvídateľný. Takmer každá postava pred "svojou chvíľkou" navyše najprv behá okolo také dobré tri minúty a to sa opakuje stále dookola. Týmto vypĺňať dejovú líniu, ktorá inak nemá žiadnu hlbšiu podstatu, nehnevajte sa na mňa, tvorcovia, ale takto sa film nerobí. Čo sa postáv týka, ani tu film žiadnym spôsobom nevyniká. Obsadenie neznáme a jednorázové, bez väčších sympatií. Friday the 13th Part III neexceluje takmer v ničom. Vykráda svojich predchodcov, má stupídny a zdĺhavý dej bez nápadu a dokonca aj menej nahoty, ktorá aspoň ako-tak vždy dokázala vniesť do slasheru nejaké to pozitívne oživenie. Tu sú však mŕtve divácky všetky aspekty a jediná vec, vďaka ktorej tento diel možno označiť za prelomový je to, že Voorhees sa v ňom po prvýkrát producíruje v hokejovej maske. Aj keď, to je skôr zaujímavosť, než kinematografický prelom. Ak boli predchádzajúce dva diely podpriemerné, tak ani neviem, ako by sa dal charakterizovať tento. Snáď len ako filmová slabota, žánrová nuda a sériová vykrádačka.

Cameronove pokračovanie legendárnej filmovej série je prinajmenšom tak dobré ako jeho predchodca, ktorý spracovaním šokoval svet a zmenil dejiny kinematografie. "Druhé kolo" v univerze s vesmírnym monštrom už síce nie je tak nervy drásajúcou záležitosťou, ale exceluje na iných frontoch. V hlavnej úlohe sa divákov znovu predstavuje Sigourney Weaver ako Ripley, ktorá sa spolu s posádkou mariňákov musí znovu vrátiť na planétu, kde sa vesmírne monštrum poprvýkrát objavilo. Tentoraz však nebude jedno, budú ich celé hordy. A zatiaľ, čo členovia posádky padajú dolu jeden po druhom, musí Ripley vymyslieť ako z planéty uniknúť, zničiť votrelcov a tentokrát nielen ako zachrániť seba. Vesmírne pokračovanie prišlo po siedmich rokov od pôvodného počinu a berie to za úplne iný koniec. To je dobré, pretože opakovať prvky by sa nemuselo vyplatiť a všetka psychologická stránka bola v prvom dieli využitá takmer maximálne. Je preto snáď aj logické, že tentokrát prednosť dostala akcia. A že jej je dosť, aj keď pri rozbehu potrebu podstatnú porciu minutáže filmu a začiatok môže byť pre niekoho až príliš dlhý. Ponúka však dostatok priestoru na zoznámenie sa s postavami a "ponorením" sa do hĺbky deja. Ten je viac než solídny, viac prepracovanejší a z viacerých aspektov aj divácky atraktívnejší. Samozrejme nielen kvôli enormnejšej porcii akcie, ktorej si divák užije do sýtosti, ale aj vďaka prepracovanosti jednotlivých postáv, interakcii medzi nimi a snahe využiť maximálny potenciál každej z nich. Postavy tak dokážu pôsobiť nielen vážnym a serióznym dojmom, ale hýria aj vtipom, ktorý ponúkajú najmä scény pred pristátím na planéte LV-426. Herecky nemožno povedať krivého slova, takisto treba vyzdvihnúť väčší počet ženského hereckého obsadenia. Votrelca si divák takisto užije pomerne dosť, ale atmosférou sa už rozhodne nemôže vyrovnať prvému dielu. V ňom to bolo niečo nové, nevídané a desivé. Tuto je to stále samozrejme desivé a kvalitne spracované, ale to povestné "IT" ostáva v prvom dieli. Výprava a prostredie vesmírnej stanice treba takisto pochváliť a aj spôsob, akým ho dokázala kamera vykresliť. Vesmírne, chladné, mŕtve, skvelo zapadajúce do tohto univerza. Aliens neponúka veľa vecí na kritiku a môžeme sa baviť, či svojou kvalitou dokonca neprekonáva prvý diel. V tomto mieste sa divácka základňa delí a je ťažké sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridať. Poviete si, že je to "len pokračovanie", ale prekvapivo kvalitné, hoci v konečnom dôsledku neprináša nič nové. Snáď okrem spomínanej dávky akcie, ktorá je práve tým, čo robí tento diel tak dobrým. Nech už si teda o kvalite pokračovania myslíte svoje, treba uznať, že dnes už má svoje pevné miesto nielen vrámci "Alien" franchise, ale medzi sci-fi filmami všeobecne.

"If you think about it,it was a blowjob after all, that brought down America's last chance at a healthy democracy." Julie Delpy (Marion) a Adam Goldberg (Jack) čoby milenecký pár na dvojdňovom výlete v Paríži, kde sa zastavili po ich návšteve Benátok. Tá možno nevyšla podľa ich predstáv a tak si to snažia vynahradiť práve v "meste lásky", ale to má pre nich obidvoch prichystaných niekoľko prekvapení a pre diváka nefalšovanú porciu zábavy. Film sa prezentuje ako pohľad na dve odlišné kultúry v jednom vzťahu, čo so sebou prináša značné množstvo patálií, ktoré spôsobujú práve kultúrne stereotypy. Ich kolízia však tvorí dokonalý celok, aspoň z diváckeho hľadiska a vnáša do celej veci dávku vtipu, ktorý funguje na jednotku. Nejedná sa ale o prvoplánové vtipy či trápne scénky známe z viacerých romantických komédií, ale film na to ide skôr šikovným a pasujúcim sarkazmom a sexuálnym humorom, ktorý svojou soft formou jemne nadvihuje kútiky úst každého diváka, hoci sa to pri sledovaní môže snažiť skrývať. Ale prečo sa nezasmiať naplno? Film k tomu nabáda nielen pri sexuálnych vtipoch o balónikoch na penise či umeleckej vernisáži s obrazmi s názvami ako napríklad "Fucking angels", ale aj pri sarkastických poznámkach o americkej spoločnosti, buržoázií alebo teroristických útokoch v európskych veľkomestách. Scény s americkými turistami alebo z metra len dokazujú, že film dokáže na humore postaviť solídne základy. Tie dopĺňa príbehom fakticky toho, že človeka, s ktorým žijeme vlastne ani nemusíme vôbec poznať. Romanticko-dramatická stránka rozhodne filmu nedominuje, ale dobre ho dopĺňa. 2 Days in Paris je veľmi príjemnou komédiou so sympatickým hlavným hereckým obsadením, hľadajúc skutočnú podstatu svojho vzťahu v meste, ktoré priťahuje zamilované páry z celého sveta. Pre nich dvoch to však neplatí, aj keď divácky to fungovať môže. Niekoľko pekných lokácií sa vo filme vyskytne a môžu zaujať. Solídna európska komediálna filmárčina, ktorá sa nebojí spraviť si srandu aj sama zo seba, z mnohých stereotypov, predsudkov a komplikácií v (nielen vzťahovom) živote. Ako oddychová záležitosť jedna z tých lepších a skutočne zábavných.

Juhoafrická republika blízkej budúcnosti sa zmieta v problémoch. Ľudské policajné zložky nestačia a tak sú poprvýkrát v histórii do boja so zločinom povolaní roboti. Ich tvorca, Deon (Dev Patel), ich chce upgradovať a vštiepiť im umelú inteligenciu, ktorá by predčila aj myslenie človeka. Na to však potrebuje vyradeného robota a práve v deň, keď ho tajne získa, sa Deon stane obeťou únosu gangu, ktorý chce robota používať v svoj prospech. Gangu musí robota aktivovať, ale tým sa kolobeh všetkého iba rozbieha. Zrodil sa Chappie. Filmov s robotmi existuje veľké množstvo a nazývať zrovna tento jeden špeciálny, by bolo pravdepodobne trochu odveci. Určite o ňom ale možno povedať, že je zaujímavý a väčšinu divákov upúta hneď z niekoľkých dôvodov. Prvotne zaujme hneď, keď sa človek pozrie na réžiu, herecké obsadenie a tvorcu hudby. Toto zloženie sľubuje veľmi kvalitnú záležitosť, ale zdanie neraz klame. Námet vyzerá na papieri celkom dobre a jeho prenesie na plátno takisto, problémom však je, že zo seba nedokáže dostať maximum. Príbehová línia je miestami buď to veľmi rýchla, inokedy zas zbytočná a viaceré faktory ako keby na seba ani nenadväzovali. Objavuje sa tu tradičný námet boja dobra proti zlu v trochu inej podobe, než sme zvyknutí, ale takisto aj vyobrazenie priateľstva, ktoré musí prekonať nejednu prekážku. Vyznieva to typicky rozprávkovo a ono to tak aj z veľkej časti je. Celý film je kvázi veľkou sci-fi akčnou rozprávkou a nedočkáte sa tu žiadnych väčších ani menších plot-twistov, ale niečoho, čo by vám ako divákovi mohlo vyraziť dych. Dá sa pri tom však solídne zabaviť a to je dôležité. Film neoslní, ale ani nenudí. Herecky sa tu objavuje pestrá zmes tvárí, ktorej dominuje známa ZEF-rap dvojica Die Antwoord, pričom vo filme väčšinu hudby tvoria práve ich skladby a prostredie ich "základne" takisto nesie umelecké znaky ich tvorby. Celkovo si vo filme spravili dobré promo aj so svojim merchandisom. Čo však prekvapuje je fakt, že Sigourney Weaver je "odtlačená" na druhú koľaj a je škoda, že vo filme nedostáva viac priestoru. Chappie ponúka viacero dobrých vecí, cez námet, hudbu, výpravu a aj herecké obsadenie, no rovnako však aj plejádu tých menej podarených, ku ktorým by sme mohli zaradiť rozháraný, miestami zvláštny storytelling a aj chýbajúci "IT factor", vďaka ktorému divák na film rýchlejšie zabudne. Stále sa ale jedná o podarenú akčnú sci-fi rozprávku s trošku hrubším juhoafrickým slovníkom, pri ktorej sa dá zasmiať. Skôr oddychová záležitosť, ktorá by k dokonalosti potrebovala výrazný upgrade.

Londýn je mesto plné kontrastov a mnohých rozdielov. Máte tu vyhlásené štvrte, do iných sa chodiť neodporúča. Z nebezpečných ulíc britskej metropoly pochádzajú aj hlavní predstavitelia tohto filmu. Môžeme v ňom sledovať adolescentnú mládež z nie zrovna prívetivých pomerov, pretĺkajúcu sa svojim mladým životom "najlepšie" ako vie. Alkohol, drogy, sex, násilie - s týmto všetkým prichádzajú takmer denne do kontaktu. Všetko sa zdá byť sivé a to až do chvíle, kým jedno dievča zo školy nespácha samovraždu. Vtedy sa vo viacerých niečo zlomí a uvedomia si, že toto nie je život, aký by chceli žiť. Staré vojnové sekery však nie sú zakopané a už môže byť príliš neskoro. Ako tínedžerská dráma z prostredia londýnskej nižšej strednej vrstvy pôsobí tento film ešte ako-tak solídnym dojmom. Keď sa naň však pozrieme trošku kritickejším okom, môžeme vidieť, aký nedokonalý tento film vlastne je. Chybuje už na svojom začiatku, keď "hádže" diváka do rozbehnutého príbehu, o ktorom nič nevie a tak si môže pripadať, ako keby sledoval akúkoľvek epizódu akéhokoľvek seriálu. Chvíľu trvá, kým sa prudko dynamický úvod upokojí a postupne sa začína odkrývať pozadie toho, čo divák vlastne sleduje. O zaujímavej forme storytellingu sa ale rozprávať určite nemôžeme. Hoci cítiť, že snaha o budovanie príbehu by sa našla, jeho podanie je takmer žalostné. Väčšinu deja sledujeme ako sa tri hlavné postavy prechádzajú po Londýne a riešia dookola stále to isté, aby sa neskôr rozkmotrili a na záver, vo "veľkolepom" finále, opäť spojili. Všetko s príchuťou trpkého "happy-endu" tu pôsobiaceho ako plesnivá čerešnička na torte. Po hereckej stránke veľmi neznáma záležitosť, ktorá pravdepodobne pre väčšinu ostane neznámou aj naďalej, keďže z relatívne početného obsadenia nepresvedčil nikto. Nezaujímavé a plné britského slangu, ktorý je inak vynikajúci, ale tu pôsobil skôr odpudivým dojmom. Kidulthood sa síce snaží pôsobiť tvrdo ako vodka, ale chutí slabo ako čaj. Všetko sa snaží budovať na najprimitívnejších nerestiach, ale ani to nedokáže podať s akousi gráciou ako to dokážu iné filmy s podobnou tématikou. Akokoľvek sa bude divák snažiť, toho dobrého nájde na filme len veľmi málo. Možno povedať, že najlepšími faktormi filmu sú výprava a hudba. To je síce fajn, ale na celkový pozitívny dojem a kvalitný výsledok treba zahrnúť aj iné, podstatnejšie filmové aspekty. Bohužiaľ, tu sa tak nedeje, čo robí z filmu kvalitatívne podpriemernú záležitosť.

Tretie pokračovanie kultovej zombie série pôsobí značne izolovaným dojmom. Hlavná hrdinka Alice (Milla Jovovich) sa ocitá opustená v púšti, kde musí čeliť nielen krvilačným zombies, ale aj "zdravým" lovcom lebiek. Má však šťastie, keď narazí na konvoj preživších, ktorých jediným cieľom je prežiť čo najdlhšie. Vyhrané však ani zďaleka nemá, keďže konvoj ohrozujú nástrahy postapokalyptického sveta a Alice má v pätách stále Umbrella Corporation. Či už Alice alebo spoločnosť, ktorá vypustila do sveta T-Virus, sa nehodlá vzdať bez boja. Po viac než solídnom druhom dieli je, povedzme si to otvorene, tretia časť veľkým sklamaním hneď na viacerých frontoch. Film samozrejme pokračuje v nastolenom zombie trende a všade ich pchá čo najviac. Na nedostatok krvilačných "živých-mŕtvych" sa tak divák nemôže sťažovať. Niektoré zo scén sú však veľmi predvídateľné, čo znižuje celkovú kvalitu diela. Nielen tohto, pretože sa jedná o problém celej série. Najväčším problémom, ktorý sa týka len tejto časti je však fakt, že nebol naplno využitý potenciál, ktorý ponúka. Stretnutie konvoja a rozšírenie skupiny je niečo, čo na chvíľu výrazným spôsobom oživí atmosféru a divák si celkovo nepripadá tak "mŕtvo". Ponúka sa tu aj solídna porcia akcie, ale čo je najväčšou chybou je nevyužitie výpravy. Hlavná časť deja je situovaná kdesi do púšte, čo je síce zámer, ale mnohé zo scén sa v jednej lokácii odohrávajú až príliš dlho a to nie je pre film vôbec dobré. Aby bola naplno udržaná divácka pozornosť, potrebuje k tomu nové vnemy, aj v podobe zmeny prostredia, a keď ich nedostáva, pomaly stráca záujem o celý film, hoci scenár k nemu môže byť napísaný zaujímavo. Tak ako v tomto prípade. Film totižto určite nepatrí medzi najhoršie výtvory kinematografie a ponúka toho pomerne dosť dobrého. Relatívne dobre vyznieva scenár a takisto aj herecké obsadenie, ktoré na scénu nevyťahuje len viacero nových zaujímavých tvárí, ale aj postavy známe z predošlých častí. Resident Evil: Extinction je pravdepodobne najslabším dielom celej série. Vďaka svojmu scenáru, ktorý nie je síce zlý, ale výrazne neponúka nič nové, pôsobí skôr iba ako spojovacia línia medzi udalosťami, ktoré sa už stali a udalosťami, ktoré sa ešte len stanú. Najviac film stráca na spomínanej výprave. Tá je určite zaujímavá, bohužiaľ ju tvorcovia nedokázali využiť naplno a film sa jednoducho iba v piatich lokáciách odohrávať nemôže. V konečnom dôsledku kvalitný spojovací diel, ale ako samostatná časť skôr podpriemerná záležitosť nasledovaná najlepšou časťou celej série.