Temná dcera

Tomuto snímku s opravdu upřímným potěšením uděluji naprosto nekompromisní Odpad!, a to minimálně pro mě ze dvou skutečně zásadních důvodů. První důvod zní Olivia Colman. Neberu tedy ohled na její herecký talent, či přímo jak se jí zde podařilo ztvárnit tu svou postavu, ale prostě ta ženská je mi všeobecně tak strašně moc nesympatická, že jí vůbec nedávám a prostě faktem je, že v mých očích znamená její účast v jakémkoliv filmu zkažený dojem. Tohle je ale v podstatě jen můj osobní problém, ovšem důvod číslo dva je už daleko podstatnější i pro ostatní, kterým zmiňovaná paní až tolik nevadí, a to že opravdu bytostně nenávidím filmy, které jsou totálně, ale jako opravdu totálně o ničem. Bez zápletky, bez hlavy a paty a především bez pointy. Poté se vždy jen otráveně ptám, proč sakra něco takového vůbec vzniká? Co tím chtěli tvůrci vůbec říct? Co ty dvě hodiny měli vůbec jako představovat, co měli za význam? Nesympatická postava přijede na dovolenou na jakýsi Řecký ostrov, kde se nachází další nesympatické postavy, k nim přibydou další nesympatické postavy a všichni mezi sebou hrají takové nějaké podivné dialogové a myšlenkové hry, které nemají žádný smysl a hlavně z nich vůbec nic nakonec ani nevyplyne. Takže co to je? Jen hromada prázdných žvástů a myšlenek a ještě prázdnějších charakterů, a to ani nemluvě o té zasrané kameře, libující si snímat všechny ty ksichty asi tak ze dvou centimetrů, do toho pořád ta místní otravná hudba, no prostě utrpení. Tento film je zkrátka vážně šílená opruzenina, jinými slovy, pro mě to znamenaly krásné dvě hodinky spláchnuté do hajzlu! (10.02.2022)

Myslím si, že najsilnejším elementom "The Lost Daughter" je jeho hlavná myšlienka. O tom, že nemať deti niekedy nie je prejavom sebectva. A dokonca si myslím, že sú ľudia, ktorí by urobili lepšie, keby žiadne deti nemali. A tomu tento film brilantným spôsobom nastavuje zrkadlo. No súčasne je to trošku monotónny a komplikovaný film, ktorého sledovanie je niekedy celkom náročné. Najmä ak chcete, aby ste sa trošku pohli v určitých bodoch z miesta. Musím pochváliť ale herecké výkony v tomto filme. Olivia Colman, Dakota Johnson, Jessie Buckley, Ed Harris... všetci pôsobia veľmi dobre vo svojich rolách a vedia svoje postavy predať. Je tu dokonca aj niekoľko celkom zaujímavých prekvapení. Nevedel som kam sa to celé postupne vyvinie a najmä z tej scénky na začiatku som tak vnútorne nevedel ako to vlastne dopadne. A čo to celé spôsobí. Možno to mohlo mať tťošku dynamickejšie podanie, no myslím si, že práve ten komornejší prístup k tomu filmu mu dodáva svoju vlastnú tvár a jeho hlavná myšlienka vyplynie oveľa silnejšie. Ale skrz všetky tieto pozitíva si vnútorne neviem predstaviť, že by som si to niekedy pozrel znovu. Hodnotenie: B (03.08.2022)

PLUSY /////////////////////////  herecké obsazení, výkon Oliviy Colman, nádherný dovolenkový setting a atmosféra filmu, svižný posun děje MÍNUSY ///////////////////////// lehce nesympatické postavy, možná větší gradace, ale jinak nic HODNOCENÍ: 90% (01.01.2022)

Celý film divák čaká na niečo, náznaky vyskakujú, no nakoniec na mňa dielo dýcha dojmom, že je z mnohých strán nedotiahnuté. Alebo mám fantazírovať nad mnohými nenávratnými rozhodnutiami matky a manželky, ktorá si nimi nalinkovala život a teraz v klídku, kdesi v gréckom zapadákove, na ne spomína skrz to, že vidí niekoho podobného? Fajn, ale sú to len spomienky a príbeh je kde? Ak za hlavnú líniu mám považovať tú okolo stratenej bábiky a nachádzať v nej paralelu na starostlivosť v materstve skrz pretvorenie špinavej bábiky na čistú, nechápem prečo sa Leda na konci snímky priznala že ju ukradla keď tomu tak nebolo. Hlavnej predstaviteľke v podaní Olivii Colman tipujú protagonisti, že nemá ani 40... a robia to viacerí... pane môj, kde majú oči? Lichôtky jedna vec, no pravda vec iná. Colman však hrá s noblesou, ľahkosťou a veľmi dobre hrá aj jej mladšia verzia v podaní Buckley. Len skrz dobré herectvo sa dá preplávať týmto filmom, ktorý má mnohokrát nezáživné scény a pre vývoj nepodstatné. (25.04.2022)

Na The Lost Daughter sa hravo dá nazerať ako na príručku o tom ako nebyť správnym rodičom, avšak tých tém pod povrchom ukrýva omnoho viac. Je správne, aby každá matka obetovala svoju kariéru kvôli deťom? Ak áno, nebude svoje životné rozhodnutia ľutovať v päťdesiatke, ak ostane sama a bude viesť prázdny život spominajúc na chyby minulosti? Bude ju kariéra napĺňať aj v staršom veku? The Lost Daughter načrtne veľa tém o ktorých sa bežne nehovorí a ktoré si niektorý rodič ani nechce pripustiť a ako jeden z málo filmov podáva komplexnosť témy akou je materstvo bez príkras. A faktom je, že len málo matiek (alebo aj otcov, ale tým sa film venuje vo veľmi malej miere) je skutočne pripravených na čo ich čaká dlhé roky po pôrode a ako sa zmení ich život. Hlavne v produktívnom, mladom veku, keď namiesto práce na sebe nastúpi sústavná, únavná dvasaťštyri hodinová starostlivosť o dieťa. Je každá schopná takejto obety? Ak nie, mali by sme takú ženu za to odsudzovať? Skutočne matka svoje deti nemiluje iba preto, lebo upredností prácu než život pre rodinu? Je totiž len tenká hranica medzi tým byť dobrou a zlou matkou a The Lost Daughter túto tému podavá bez ružových okuliarov. To čo sa zo začiatku filmu javí ako sentimentálne spomínanie jednej takmer päťdesiat ročnej pani na svoju mladosť na pláži v Grécku sa preklenie na silnú výpoveď o materstve. Väčšina zmieňovaného je však len letmo naznačená a už je na divákovi čo a či si chce tieto témy nájsť a zamýšlať sa nad nimi (a nad množstvo ďalších). Samotný film totiž plynie v takej sentimentálnej nálade od začiatku do konca, bez toho aby akokoľvek tlačil na city, bol doslovný v ktorejkoľvek téme alebo konaní postáv. A Olivia Colman je ako herečka snáď to najlepšie čo nám Británia dala. Indiečko ako vyšité. CELKOVO: 7/10 (01.01.2022)