Konstantin Veliký

Epický italský velkofilm o císaři Konstantinovi Velikém, který znovusjednotil říši po občanské válce a zrovnoprávnil křesťany s tehdejšími římskými kulty. Líbilo se mi to, i když musím uznat, že by neškodila trochu kratší délka, tak o 15 minut. Nicméně si myslím, že pro běžného diváka, který není obeznámen s krizí 4. století a systémem Augustů a Césarů a jejich střídáním to musí být trošku nepřehledné. (25.10.2014)

Co říci k tomuto filmu? Osud císaře Konstantina Velikého, který bojoval pod znamením kříže křesťanského boha, je opředen mnoha dohady a pomalu je už zapomenut. Představoval jsem si to něco jako črt z historie starověkého Říma, ale jeho ztvárněný život se zde zrodil nezáživně a je spíchnut jako horkou jehlou. Pravdou je, že tehdejší italská filmová produkce sekala historická díla jako Baťa plátěnky a proto lze těžko očekávat od toho něco více. Nemělo to šťávu ani bližší duchovní vysvětlení, jak ke křesťanství vlastně císař, možná synkretista, opravdu došel? Pokud srovnáte historická fakta s tímto dokumentárním snímkem http://www.csfd.cz/film/283766-rim-vzestup-a-pad-imperia/. Koukněte a posuďte sami. (06.03.2011)

Film o rimskom cisarovi Konstatntinovi, ktory vladol v 4. storoci v Rimskej Risi - bol to ale uz cisar Dominatu, predchadzajuci Dioklecian ukoncil principat. Film patri do ktegorie, ktoru milujem - peplum, teda mec a sandaly, problem historickych filmov je ten, ze nikdy presne nezobrazia realitu - podla tohoto filmu sa Imperium Romanum zmieta v smrtelnych krcoch - a v realite bolo 4. storocie pre Imperium Romanum jedno z najpriaznivejsich a najkludnejsich. Realita sa ale neda uplne presne vystihnut - keby filmy chceli presnu realitu, museli by byt dlhe, s extra pomalym tempom a casto len vatovo planym plkanim + divakom by bolo treba plechovu prdel, lebo by slo o snimky s 2,5 a viac hodinovou stopazou. Mec a Sandaly su typicky taliansky zaner, vznikli v 50. rokoch po WWII, Taliani si prostrednictvom nich pripominali svoju extra slavnu minulost - najlepsie rimsku republiku a Rimsku Risu. Herecke vykony nijak neoslnili, kulisy su naopak dobre, dialogy tiez, A Lionello De Felicce sa ukazal ako rezisersky talent : 75 % (09.07.2019)

Veľký námet, slabšia realizácia, ešte slabší historický poradca.... Ani herecké výkony a komparz neoslnili. Aj napriek tomu si cením snahu tvorcov, pretože si vybrali etapu dejín, ktorá bola (nielen) pre kresťanstvo veľmi rozhodujúca a popasovali sa s ňou pravdepodobne najlepšie ako vedeli. Mali by sme im "odpustiť" určitú naivitu a nedostatky, aj vzhľadom k dátumu vzniku filmu. Ja osobne som rada, že som ho mohla vidieť. Cisára Konštantína i jeho matku Helenu považujem za výnimočné osobnosti, preto ma nemohli rozladiť nedostatky filmu až tak, aby som nedala aspoň 4 hviezdičky. (11.05.2014)

Usilovne premýšľam, prečo tento film dnes nemôže byť "cool", toľko je ale isté, že nemôže. Vytknúť sa mu dá predovšetkým to, že nemá "dušu". Tvorcovia síce ukončili svoje líčenie bitkou pri Milvijskom moste, teda Konštantínovým triumfom na západe (čím sa ale zároveň vyhli napr. tomu, aby prišiel rad aj na smutný koniec cisárovho manželstva s Faustou), a našli si tak záver, ktorý predstavuje určité vyvrcholenie deja, roly titulného hrdinu i Maxentia (=hlavného záporáka) sú však napísané tak, že im neveríme. A neveríme ani skupine polokomparzistov, ktorí sa v akejsi rovnošate a s komickým kývaním hlavami či rukami hrajú na senátorov. Samotná záverečná bitka je síce peknou jazdeckou prehliadkou, ale nejaké napätie neprináša. Rád by som sa úplne vyhol kritike historickej naivnosti filmu, ale "barbari" v podobe polonahých takmer polynézskych domorodcov ma bohužiaľ spoľahlivo vytáčajú; pokiaľ ide o Maximianov (otec Maxentia a Fausty) koniec, dožičili si filmári až príliš veľkú licenciu; senát v politike a vo výbere cisárov už zďaleka nehral takú rolu, aká nám je sugerovaná (čo bolo v prípade Konštantína aj naznačené, ale nie dosť výrazne: légie jednoducho chceli, aby po ich obľúbenom veliteľovi a cisárovi Constantiovi nastúpil jeho synček). Atď. Akú takú ľudskú a emotívnu stránku filmu zrejme úplne zámerne dodávajú až postavy Hadriana a Livie, ale aj tie sú akosi nedotiahnuté (a mimochodom, keby mi niekto dokázal povedať, načo to Livia vlastne zomrela, budem mu vďačný). Výber herca do hlavnej úlohy oceňujem, tak nejako by cum grano salis mohol Konštantín I. vyzerať a herec nebol ani obzvláštnym playboyom (alebo áno?). Aby som to skrátil: taliansky odvar starého Quo vadis? (1951) nemá zlú výpravu, nie je ani vyslovene nudný, ale dopláca na absenciu strhujúcejšieho príbehu (ktorý pre Quo vadis? samozrejme nedodal nik menší než romantik Sienkiewicz blahej pamäti) či aspoň charizmatickejšieho herca (pretože na Quo vadis? s ustinovským Neronom by sa človek nemohol vynadívať aj pri zlyhávaní dejovej a psychologickej stránky veci). Film sa síce nateraz (10. 10. 2010) vcelku drží (68 %), obávam sa však, že až sem nejakou náhodou vtrhnú davy militantných ateistov, ktorých rozzúria trochu naivne predstavení kresťania, či mladíkov, ktorí skomierajú pri pohľade na všetko, čo bolo natočené pred viac ako 10-15 rokmi a nemá grády Pána prsteňov, môže to s jeho percentážou ísť veľmi rýchlo dolu vodou. (A)historickú stránku filmu za seba odpúšťam a ak si ho ešte niekedy pozriem, bude to asi práve pre túto (a)historicitu, ale pre jeho mdlosť ho považujem len za priemer (***). (10.10.2010)