Paranoid Park

Po fantastickom Elephantovi a skoro rovnako skvelých Posledných dňoch je to Van Santov obrovský prepad. Kým tie dva filmy napriek svojej "vyprázdnenosti" a nezaujatému rozprávaniu dokázali človeka odrovnať, Paranoid Park už je len kŕčovité opakovanie štylistických prvkov Elephanta (podobná rozprávacia štruktúra, doslova kopírované zábery - dlhé prechádzky chodbou a pod.) a jeden veľký manier (načo toľko rozostrených obrazov?!). Pozitívom je celkom dobrý soundtrack (i keď ani tam nechápem, prečo musí byť taký veľmi rôznorodý.. máme tu všetko od Beethovena až po hip-hop) a príjemne "odmeraný" výkon hlavného hrdinu. 5/10 (07.12.2007)

Minimalistický Van Sant je moja šálka kávy a aj keď ma nie vždy dostane na plnej čiare (ako to urobil pri Slonovi), vždy aspoň remízuje s veľkou úctou k jeho vyspelej, nekonvenčnej réžii. (Okej, možno okrem jeho čudesného experimentu s Psychom, ktorý asi nikto nepochopil.) Malý, tichý, melancholický, uvedomelý filmík. 3,5* (22.06.2020)

Van Sant moderní filmové postupy ovládá nadmíru dobře, občas přidá rychlost, občas scénu zpomalí nebo použije steadicam, detailní záběry mu taky jdou .. ovšem to hlavní, film samotný, se díky tomu dost tříští. Typický festivalový film naplňující všechny smysly - jenže prázdný. Přesto jako pohled na současné americké teenagery z předměstí to nevypadalo nijak zle. Já tohle cvičení, co kamera dneska umí, vidím za lepších 50%. (03.03.2009)

Většinou se před filmem dívám na hodnocení na ČSFD, abych zjistil, zda koukání bude stát za to, či ne. No.. vlastně skoro vždy to dělám - a VĚTŠINOU mi taky uživatelé tady napoví, co mám tak trochu čekat a zda se mám těšit. Paranoid park je velkou výjimkou. Hvězdičky v hodnocení vypadají jako ekvalizér ve Winampu a podobně se chová i film. Zprvu jakoby Gus Van Sant nevěděl, co s časem, tak nám dává okusit přeexponované záběry týpků jezdících na sk8ech - on to je ale tak trochu jeho styl a tak trochu (asi trochu víc) ví, co dělá. Jenže ačkoliv si pohrává s jistou dávkou neurčitosti, opakovanosti, deprese a velmi VELMI zajímavým (neříkám neoriginálním či nehodícím se - naopak, velmi mě zaujal) výběrem hudby - nedokáže z toho všeho za těch pár minut, které film trvá, zcela dokonale vybruslit - nebo - prostě něco mi na tom všem nevoní. Zločin a trest? Proběhlo vůbec něco? Ovšem toto nejsou otázky, které by ve mě vyvolal film, tomu teď říkám filmová autoerotika. :P Ale já bych tohle očekával od snímku. (15.01.2009)

Prekvapuje ma, že tak vnímavá, osobná a puntičkárska fragmentácia vnúroných pochodov ľudského organizmu osciluje len v modrej zóne. I keď ono to vlastne ani nie je až také prekvápko, že poväčšina osadenstva je naladená na úplne iný temporytmus záberovania či postupnosť rozprávania. Ten, ktorý nepodnecuje k rozmýšľaniu, ten čo slúži na odreagovanie - na dočasný úžitok. Jasné, takmer všetci máme radi občasné "nevybočovanie z konceptu", lenže tento Park sa do tejto škatuľky jednoznačne vtesnať nedá, mozog sa v ňom vypnúť tiež…nedá, ale práve naopak sa zapnúť…dá a musí, kto si to pred vstupom do sály neuvedomí, odkráča bledý. Gus Van Sant sa totiž s nikým nepára, na úkor uspokojenia más nefalšovane cíti s hlavným hrdinom (Gabe Nevins) a podľa vlastného gusta predkladá jeho zložitý proces vyrovnávania sa jak s krutou dobou, tak s neštastnou náhodou._______Únik pred sebou samým, návaly bezprostrednej úzkosti, nekontrolovateľný zmätok, ale aj ľahká irónia - to všetko je komunikované prostredníctvom nekonvečného filmového štýlu, ktorý si zakladá na troch pilieroch : 1) Nechronologická, prerušovaná, miestami repetitívna a tak povediac útržkovitá naratívna štruktúra, ktorá presne odpovedá zmiešaným pocitom mladého skejťáka. Až na pár vyprázdnených (avšak formálne stále zvodných) scén (chodba, skatepark) sa jedná o veľmi neortodoxnú a ťažko odhadnuteľnú skladačku dejových okienok, ktorých obsah po istom čase nadobúda jednotnú, sémanticky bohatú podobu. Chce to len chuť načúvať a sústrediť sa._______2) Tzv. pasívna mizancéna, ktorá uprednostňuje postavy pred priestorom, ten tu hrá druhé husle a stáva sa iba potrebnou kulisou. Dominantným objektom objektívu je Alex čo by traumatizovaný chlapec a ľudia obklopujúci jeho osobu, ovplyvňujúci jeho činy. Pracuje sa s hĺbkou ostrosti, obmieňajú sa kamery, spomaľuje sa dianie, snímajú sa detaily tváre, všetko sa podriaďuje primárnemu cieľu - prežitku._______3) Neočakávaný, ale nápaditý výber všakovakej muzičky. Od ambientu, cez rock'n'roll, až po folk. Sem-tam hip-hop, kde-tu aj punk. Audio tentokrát takmer vôbec nekorešponduje s videom, vzniká protipólny vzťah, ktorý na počudovanie bezproblémovo klape. Vytvára paradoxy a dosvedčuje neodôvodnenosť niektorých životných okamžikov._______Ak by som chcel mnou udelený počet hviezdičiek racionálne obhájiť, tak sa mi to zcela určite nepodarí, pretože aj keď túto psychologickú štúdiu treba poberať rozumom, na komplexné prijatie je nevyhnutné srdce. Byť pasívny nič nevyrieši a prejaviť súcit zasa nič nestojí. Ak "Paranoid park" nie je dostatočným dôvodom k aktívnemu prístupu a aspoň miernej empatii, tak neviem kam to všetko speje. Že by k rovnakej ľahostajnosti, znudenosti a nezúčastnenosti, k symptómom tak príznačným pre dnešnú, vonkajšími vplyvmi poškodenú mladéž? Kto vie, možno sa mýlim, možno nie. Každopádne Gus - nech už sa akokoľvek opakuje - vie čo + ako točiť a mne sa to veru pozdáva. Vidím v tom láskavosť, zanietenosť a…profesionálnosť. (02.06.2011)