Le Havre

typický Kaurismäki, jen teď hozený do jiného prostředí. Přišlo mi to celé jako taková napodobenina sebe samého ve francoužštině. Syrový je stále, a "humanitární" téma mi vůbec nesedlo, tak dávám jen 3* a raděj zůstanu u jeho starších finských věcí, které mají pro mě větší šťávu. Tentokrát mi chyběl jeho sarkastický humor a byl dost pozitivně naivní. [ PŘÍBĚH: 2 /// NÁLADA: 2 /// ART: 1 /// STYL: 2 /// CASTING: 2 (3*MAX) ] (04.04.2012)

Mňam. Pomoc bez nároku na odmenu. Len tak. Nezištné priateľstvo v prípade, ak pomôcť naozaj treba a vidno, že ktosi sa naozaj topí a je v priesere. Ľudskosť u ľudí, u ktorých by ju málokto čakal. Prebudené svedomie policajta. Naplnená sála rockového koncertu v dnešných časoch. Spájanie sa nemajetných proti systémovým zlyhaniam v prístupe k ľuďom. Na dreň osekané dialógy. Absencia hudby v baroch a krčmách. Priestor pre tichú meditáciu strnulých tvári zahalenú dymom cigarety. Myšlienky rodiace rozprávky. Ostré farby a príznačné nasvietenia. Idealizmus v pohľade na nižšiu spoločenskú triedu zmiešaný s túžbou po lepšom svete. Prostredie obyvateľov papundeklových obydlí. Dlhotrvajúce a fungujúce párové vzťahy. Aj keď to vo filme priamo nezaznie (len sprostredkovane správami z médií, či zobrazením prostredia internačných táborov), šance väčšiny ľudí na dôstojný život sú neustále zmenšované. Hlásne trúby pánov sveta vykrikujú, že šancu byť úspešný má každý, bez ohľadu na pomery, z ktorých vyšiel. Podobných blábolov má Kaurismäki plné zuby a veľmi dobre vie, že môže ponúknuť len nádej spolupatričnosti a zmierlivo krásne konce v opozícii voči rastúcej brutalite sveta, riadeného vykorisťovateľskými mafiami a majiteľmi bánk. Veľmi príjemný zážitok v porovnaní s drvivým zvyškom súčasnej filmovej produkcie venujúcej sa vo svojej artovej časti prevažne bolestínsko onanistickému utrpeniu režisérov, premietnutnutému do rôznych vízií utrpenia a zmaru, či konca, nedôveryhodnému psychologizovaniu (lebo založenému len na povrchnom prečítaní dvoch troch diel momentálne mediálne pretriasaných psychoanalytikov v trendových artových magazínoch), variáciám násilného, či deviantného správania sa (ktoré ale oveľa výstižnejšie reflektujú horory ako také), dokumentácii atraktívne netradičných správaní, životov, príbehov, zdanlivo ponúkajúcich alternatívy, ale v skutočnosti nahrávajúcich udržaniu toho čo je, alebo zámernej redukcii deja, príbehu a prevažne aj akejkoľvek myšlienky. (28.06.2012)

Příběh není nijak zvlášť výjimečný, ani příliš zajímavý. Ale film má velmi příjemnou atmosféru, zajímavé postavy a velice vytříbený humor, kterému rozumím a který mám tak ráda. (Líbila se mi ta narážka na Bohémský život. Mimo jiné.) Jinak je to spíše úsměvná sociální pohádka, která se tak trochu dotýká problému ilegálního přistěhovalectví, ale velice něžně a elegantně. Pro mě příjemné překvapení. (09.10.2011)

Mix Kaurismäkiho typických prostředků - minimalistického herectví, vyšperkovaného dialogu, absurdity a melancholie. Hledání ideálů, řešení neřešitelného a k tomu (nad)romantický vztah s hudbou černobilých snímků třicátých let. Postavičky jako z panoptika, nechybí Kati Outinen, ani hudební číslo. Kaurismäki se vším, co k němu patří, a přitom nový a neokoukaný. Ten chlap mě prostě nikdy nepřestane bavit (a překvapovat). (07.07.2011)

Moja druhá osobná skúsenosť s Kaurismäkim, tentokrát o niečo pozitívnejšia. Nemožno odoprieť, že jeho filmy majú svoju vlastnú tvár - strnulo pôsobiace postavy s "poker face-om" vnútorne emocionálne bohaté, navonok pôsobiace chladne a prázdno. K tomu absurdné sekvencie a brutálne čierny humor ukotvený v sociálnom kontexte. Tentokrát "Little Bob" zabodoval úplne najviac a v Kaurismäkovej strnulosti sa objavilo pár zábleskov, ktoré sú zapamätateľné, vtipné a celkom svieže, čo oceňujem. (17.04.2012)