Brána do záhrobí

Veľmi pekne natočený (na Fulciho až nečakane) atmosferický kúsok ktorý ma po čase opäť navnadil na made in italia horor. Pekné blondínky, prepálené splatter scénky a podpriemerné herecké výkony. Proste úkážka toho čo asi od tohto ranku očakávať. Neobišlo sa to však bez otravných scén ako donekonečné strielanie zombíkov najskôr xkrát do tela a potom do hlavy a to stále do kola až to diváka štve ako môže byť niekto blbý že si to neuvedomí. (29.05.2018)

Krištalicky čistý horror, kde ruka v ruke kráčajú desivá atmosféra, ktorá sa nádherne stupňuje a legendárne gore, na ktoré zaručene nezabudnete. Podfarbený geniálnou hudbou a bezchybným nápaditým spracovaním je to zážitok, ktorý nemá jediného hluchého miesta. Nie je náhoda, že i po toľkých rokoch je ten film rovnako legendárny a z každým pozretím je to stále neopakovateľná záležitosť. Fulci still lives ! (24.01.2007)

Mám rád taliansku tvorbu a Fulci je pre mňa pomerne známe meno, no doposiaľ som od tohto majstra videl len skvelý Pastor Thomas čo musím napraviť. Bál som sa, že sa mi film nebude páčiť pretože je dej pre mňa nezaujímavý a typický pre podobné osemdesiatky, no div sa, ono to je naozaj dobré! Gore (ukrižovanie, upálenie chemickou tekutinou, vražedné pavúky, smrť vykonaná vlastným domácim maznáčikom,..) je pozoruhodné až fascinujúce (miestami som si spomenul aj na o rok starší Rosso Sangue), herecké výkony sú prekvapivo dobré (čo sa od Talianov čakať nedá) a atmosféra je strhujúca, nepríjemná (v dobrom slova-zmysle). Okrem toho film nenudí, každá scéna do neho patrí a dĺžka je primeraná, čo je za plus. A páči sa mi aj hudba, predovšetkým tá v titulkoch. (26.02.2018)

Doslovný preklad názvu filmu je "...a budete žiť v hrôze! Posmrtný život". V úvode z roku 1927 maliar, ktorého podozrieva miestna komunita so styku s démonickým svetom zla, má v pracovni obraz. Výjav na ňom (vo filme opakovane použitý) je zrkadlovým obrazom sveta záhrobia, použitého vo finálnej scéne, ktoré čaká živých po smrti. Pustá, sivo okrová krajina, pokrývajúca prachom zvyšky tiel, je viditeľná slepým zrakom tých, čo vlastný pohľad stratili. Čímsi pripomína úzkostne nepríjemné opisy záhrobného sveta vo fantasy knihách Ursuly K. Le Guinovej, či pustý kamenitý svet mŕtvych z ruského filmu Kukuška (2002). Slepota, zánik vlastného videnia je v priebehu deja rôzne variovaná. Prázdnymi očnými jamkami nemŕtvych, skleneným pohľadom tých, čo sú na ceste do záhrobia alebo vylupovaním očných buliev na rôzne spôsoby. Fulci naznačuje možnosti vyhnutia sa bezútešnej posmrtnej ceste. Spočívajúce vo viere v racionálne vysvetlenia, štúdium pôdorysov pôvodných stavieb, čítanie mystickej literatúry, či medicínsku liečbu. Zároveň, druhým dychom, každé z týchto východísk spochybňuje a zhadzuje ako neúčinné. Vyznením ponurý, no výtvarne výnimočne podarený trip do podsvetia, vrcholnými scénami rozpadu a roztekania tiel, miestami pripomínajúci experimentálne filmy 60. a 70. rokov. (18.11.2020)

Viktoriánsky dom, ktorý je jednou zo siedmich brán do pekla a pekná blonďatá newyorčanka, ktorá ho chce po dlhodobej stagnácii obývať. Lucio Fulci sám vo svojich rozhovor uvádza, že ide o pocitový film a dej je v ňom na druhom mieste. Snímka však disponuje aj dejovými základmi a surrealistickými vložkami je iba (bohato) obložená. Jej najväčšou zbraňou je atmosféra a na Fulciho až prekvapivo elegantná štýlovosť, dosiahnutá skvelou kamerou a temnou hudbou (s výnimkou otrasného útredného motívu). Latexové efekty sú väčšinou úbohé. Ale najväčším hadicapom je katastrofálne deravý scenár, ktorý neospravedlňujú ani Fulciho alibistické výroky o pocitovom charaktere filmu. A ťažkopádne záverečné vyvrcholenie v nemocnoci tiež mohlo byť svižnejšie a vypätejšie. (05.09.2002)