Powaqqatsi

Trochu slabšie oproti prvému dielu, kde hrala prím príroda. Tu sú to ľudia tretieho sveta a ich život od úplne prirodzeného prostredia až po civilizovaný tretí svet s mrakodrapmi a všetkou technikou vrátane televízie, na ktorú je daný zvláštny dôraz. Ani to všetko na rozvojových krajinách nezmení ich podstatu, ich štýl života a absolútnu biedu na väčšine územia. Na dôvody odpovedá názov dokumentu v indiánskom jazyku. Film tentokrát nemá bombastické trikové alebo časozberné zábery, ale najväčšie zamyslenie ponúka dievčatko zdržiavajúce sa pred veľkým nasprejovaným nápisom oslavujúcim vojnu. Druhou nezabudnuteľnou scénou je ranná hygiena vonku, asi v Indii, ten človek, čo sa naozaj dôkladne namydlil ani netuší, ako sa zvečnil. –––– po-waq-qatsi (z jazyka kmeňa Hopi powaq čarodejník + qatsi život) podst.m. bytie, spôsob života, ktorý odčerpáva životné sily iným bytostiam, aby ich využil pre vlastný život (19.07.2015)

[3,5*]     Podobne ako v predošlom filme Koyaanisqatsi (1982), ide opäť o pôsobivé spojenie obrazu a hudby, ktoré navyše nesie posolstvo venované ľudskej civilizácii (v tomto filme je témou život na úkor druhých). Pokiaľ "Koyaanisqatsi" bol ešte zameraný čisto na americkú spoločnosť, toto pokračovanie už lieta po celom svete, až je niekedy problém sledovať, kde sa práve nachádzame (zrejme zaúradoval vyšší rozpočet). Aj hudba trochu zmenila svoj charakter, Glass do nej pridal motívy rôznych kultúr (napr. orientálny). Celý ten koncept už nepôsobí tak novátorsky, ako pri prvom diele, pocitovo išla aj kvalita mierne dole, keďže ku koncu som sa začínal trochu nudiť. (29.12.2021)

Bylo by nespravedlivé dát o hvězdu méně z toho důvodu, že to není tak velkolepé jako Frickeova Baraka. Je to velkolepé, ačkoliv je to "pouze" o lidech. O každodennosti. O rozdílech. O podobnosti. O bezvýchodnosti, ale i o odevzdanosti a pokoře. Skvěle poskládané záběry. Několik obrazů se mi nesmazatelně vrylo do paměti, třeba dlouhý začátek z brazilského zlatého dolu Serra Pelada s muži, vynášejícími nahoru zraněného kamaráda jako pytel s hlínou. Nebo holčička vezoucí domů na voze unaveného či opilého otce (nejspíš opilého)... Silné. A také se mi tentokrát hodně líbila Glassova hudba. (25.02.2013)

Strašná nuda. Celkový nápad vytvoriť film týmto štýlom je vynikajúci a ocenil som ho v prvom snímku, Koyaanisqatsi. Druhý diel trilógie ma však nenadchol, dokonca mi zobral chuť vrhnúť sa na diel tretí. Nechať diváka ohromiť krásnymi, či dojemnými scénami, vynechať naráciu (aby si divák vytvoril vlastný názor) a všetky dojmy znásobiť hudbou, to je koncept, ktorého sa režisér drží. Celá tá menšinová a "treťosvetová" tematika ma žiaľ nezaujala, a tak mi neostávalo nič iné ako si užívať génia Glassa. (22.08.2009)

Další >hudební básně s obrazy< minimalisty Phillipa Glasse a filmového kouzelníka Godfreye Reggia - tentokráte na téma >nezlomný lidský duch< ... Bída ale i krása a síla lidského bytí ve fatálním koloběhu života na planetě Zemi... Druhá část fenomenálního, vpravdě uměleckého počinu, vyjadřujícího sílu myšlenky ve spojení hudby a obrazu beze slov... - - - P.S. Vedle filmu i další skvělý soundtrack jako samostatné album P.G. (31.05.2006)