Reklama

Reklama

Obsahy(1)

Do hlavního města přijíždí tajemný Marcin. Záhy potkává mladší Olu, která ho vtáhne do víru velkoměstské zábavy. On ale přijel ze zcela jiných důvodů. Nezávislý a „hardkorový" snímek Krzysztofa Skonieczného je svébytnou uměleckou revoltou, ale také jedním z nejpozoruhodnějších polských debutů posledních let. (Letní filmová škola)

Videa (1)

Trailer 1

Recenze (17)

Traffic odpad!

všechny recenze uživatele

Film, na kterém jeho příznivci vyzdvihují, že zvládá vyprávět bez doslovnosti a ponechává interpretaci na divákovi, není ve skutečnosti ničím jiným než prázdnou mačistickou fantazií všemožně blafující hloubku. Je totiž rozdíl mezi vyprávěním, které důsledně a s jasným záměrěm zatajuje určité informace (případně náznakem nutí diváka k domýšlení hypotéz), a vyprávěním, které nedokáže dát (zcela klíčové) informace o motivacích protagonisty ani uspokojivě poskytnout možnost, jak tento nedostatek motivací nahradit nějakým interpretačním výkladem (např. protagonista symbolizuje to a to). Hardkor Disko je bohužel ten druhý případ. Po celou dobu není jasné, jestli jde spíše o žánrový příběh (kde jsou motivace úplně zásadní) nebo (kupříkladu) o nějaký komentář ke stavu současné mládeže. Tomu druhému by sice možná napovídala dlouhá dialogová scéna u snídaně, kde z postav vypadávají nucené, křečovitě vyznívající hlášky o "té fejzbukové generaci" apod., ale celé je to ve výsledku tak hloupé a povrchní, že to nevypovídá vůbec o ničem. Sledování filmu je o to úmornější, že se tvůrci ze zjevných ekonomických důvodů rozhodli řadu scén protáhnout do velmi dlouhých nepřerušovaných záběrů, které možná některé naivnější milovníky "slow cinema" přesvědčí, že se tu odehrává cosi fakt uměleckého a závažného, ale přitom pouze obnažují prázdnotu scénáře a vůbec celého konceptu. Nepopírám, že se tvůrci skutečně pokoušeli "něco sdělit" (znechuceně jsem odešel ještě před diskuzí s režisérem, takže neznám jeho komentář), ale pokud ano, dost hrubě v tom neuspěli. V tomhle případě se skutečně nejedná o selhání hloupých diváků, nedejbože odkojených emerickými trilery, ale o selhání filmu. ()

Sarkastic 

všechny recenze uživatele

Na debut (a ještě financovaný z velké části samotným režisérem) hodně suverénní počin. Působí moderně, „cool“ a kompaktně. Vizuál, hudba (originální polská, jejíž snad každou jednotlivou část bych označil za hitovku) jsou na úrovni. Příběh je mysteriózní, se sem tam nějakým vodítkem, ale pointa není úplně jednoznačná. Film navíc nabízí fungující mix cynismu, černého humoru a krimi-thrilleru. Závěr mě překvapil, tak úplně nenadchl, nicméně silné 4* si snímek v mých očích rozhodně zaslouží. ()

Reklama

Madsbender 

všechny recenze uživatele

[Febiofest 2015] Nepovažujem za príliš rozumné film tak rýchlo odkopnúť na základe tu prezentovaných postojov a prístupov negatívne hodnotiacich užívateľov. Pohybujú sa totiž na opačnom extréme voči tomu, ako film prezentuje režisér. Hardkor Disko možno považovať za provokatívnu a v mnohom kontroverznú žánrovú hru - miestami skutočne "Hardkor" a v počte významových odleskov skutočne veľmi "Disko", kde každá plôška pomyselnej striebornej gule znamená čosi iné. Krzysztof Skonieczny zmontoval podivný a štylisticky veľmi nestály, až experimentálny naratívny nástroj, ktorého problém tkvie v tom, že si my diváci (a možno ani sám režisér) nie sme vedomí jeho účelu. Čo sa v jednej chvíli tvári ako generačná výpoveď, zmení sa vzápätí na čiernu komédiu, transformuje v mysteriózny thriller, prevráti vo vyprázdnené rozprávanie, z neho do anarchistických spomaľovačiek a späť do vôd minimalistického hororu, aby sa z neho napokon vykľula bizarná melodráma, v ktorej sa krehká love story prepadá do surreálneho psychedelického pekla. Otázka "Co tím chtěl básník říci?" je teda na mieste. Oháňanie sa prostým vyjadrením, že ide o zámer je podobne pofidérne, ako tunajšie neadekvátne prijatie (nakoľko je jasné, že režisér rozhodne chcel spraviť postavy a vyznenie veľmi nejasným a hmlistým, teda o neschopnosti motivovať ich konanie tu nemôže byť reč - ak by aj, ide o neschopnosť iného druhu). V pár bodoch sa pokúsim vysvetliť, prečo._____Nestálosť formy by mohla naznačovať rozorvanosť a nečitateľnosť hlavného hrdinu, mladíka Marcina, alebo skôr signalizovať autorskú nerozhodnosť režiséra. Každopádne ona neukotvenosť dovoľuje plne sa pohrúžiť do dravého štýlu, ktorý je syntézou celého radu autorských postupov a ktorý ako celok natoľko vybočuje, až padá do šuplíka diel pomerne ignorovaných pre svoju neuchopiteľnosť. Skonieczny rovnakou mierou využíva mobilnú ručnú, steadicam i statickú kameru, vždy podľa druhu a vyznenia scény (ručná pri Marcinových potulkách, statická pri výraznej kompozícii so skrytými indíciami atď.). Podobne operuje s ostrým, vnútrozáberovým a dokonca staccatovým (diskotéka) strihom. Nebojí sa použiť scudzovací efekt (pohľad do kamery), štylizované úvody kapitol cez detské kresbičky a "reygadasovské" zábery, ktoré akoby k ničomu nepatrili, ale do štruktúry filmu prenikajú aj autentické domáce záznamy z rodinného archívu. Práca s hudbou a zvukom má niekoľko primárnych rovín. Prvú tvorí playlist zložený z domácich a zahraničných diskotékových a rockových hitov od 80. rokov po súčasnosť, zastupujúci hudobný vkus modernej mládeže. Klasická hudba slúži ako pozadie pre umelecky štylizované expresívne momenty - možný prostriedok účinnej ironizácie či toľko skloňovanej revolty. Ambientná zvuková stopa v sekvenciách vrážd uprostred lesov je postupne utlmovaná a nahrádza ju prírodný šum, ktorý prebíja aj diegetický ruch, vydávaný zápasiacimi postavami. Poslednú rovinu tvorí niekoľko poľských piesní, svojim textom priamo nadväzujúcich na filmový naratív a dopĺňajúcich tak informácie komunikované obrazom. Skladba Skoniecznieho filmu preto nevdojak pripomína videoklip. Prípadné argumenty o zastaralosti a neinovatívnosti klipového pojatia sú však vzhľadom na odlišnosť vývoja kinematografie v postsocialistických krajinách absurdné._____Množstvo otázok, žiadne odpovede, množstvo indícií, žiadny kľúč k ich priraďovaniu. V útržkovitom príbehu sa povaľujú desiatky odkazov, citácií a audiovizuálnych kódov, no je takmer nemožné dešifrovať ich význam v rámci jediného rozprávania. Skonieczny si od neskorého Jima Jarmuscha (pozorne ukrytého na plagátoch v apartmáne) vypožičiava obmedzenú naráciu a od Davida Lyncha (ktorého kniha Works on Paper nenápadne leží na zemi pri stole) zasa popieranie existencie zápletky. Tu však paralely ani zďaleka nekončia, pretože v Hardkor Disko figuruje aj koncept známy z Lynchových filmov Lost Highway a Mulholland Drive (jeho zárodky však možno pozorovať už v Blue Velvet a veľmi originálnu variáciu vo Wild at Heart), pozorovateľný i vo Funny Games a Caché Michaela Hanekeho. Aj tu sa stretávame s domom, respektíve bytom ako jediným zdanlivo bezpečným prístavom pred nápormi iracionálneho zla, obývajúceho vonkajší svet. Pasáže, v ktorých sa postavy stretávajú a rozprávajú pri spoločnom stole sú tými najpokojnejšími, opakujúci sa symbolický motív cesty vedie v ústrety neznámemu a potenciálne smrteľnému nebezpečenstvu. Za "lynchovskú" inšpiráciu možno teoreticky považovať aj spomínané zábery, ktoré akoby k ničomu nepatrili. Ak sa však pokúsime, ako sa to často práve v prípade Lyncha skúša, pristupovať k látke psychoanalyticky, zákonite pohoríme na chabých informáciách o postavách a Marcinovej vytrhnutosti z osobných a spoločenských väzieb, ktorá ho činí univerzálnou figúrou. Tu sa zasa v súvislosti s filmom spomína meno Krzysztof Kieślowski a keď si spomenieme na jeho Krótki film o zabijaniu, zistíme, že toto spojenie vôbec nie je nezmyselné a márne. I Jacek Lazar predstavuje mladého človeka bez motívu a morálky, ktorý jedného dňa v akte rebélie zavraždí taxikára. Dialogické prepojenie týchto filmov je zrejmé a v mnohých zahraničných textoch je film interpretovaný ako "akt vraždy rodičovskej generácie" (Kieslowski) či "portrét zrážky animalistickej rebélie a buržoáznej pohostinnosti" (Haneke). V širšom zmysle pojednáva o strete starého a nového sveta, ktorý je tu charakterizovaný rozhodne inteligentnejšie a pre výklad filmu zaujímavejšie, ako sprofanovaná "fejsbuková generácia" skrz výstižnejšie označenie, ktoré mu dáva Olin otec - "generácia pohybu a obrazu". Tu sa dostávam na tenký ľad, ale som toho názoru, že práve to je jedna z ústredných tém, o ktoré tu vlastne ide - technologické napredovanie, ktoré z niekdajšej fascinácie pohyblivým filmom, ktorú zažívali staršie generácie, plynulo prechádza k interaktívnym šou a performanciám založeným na rytmickej súhre obrazu, pohybu a zvuku (na ktorej je postavený celý film), moderným happeningom až virtuálnej realite (s tým posledným sa však vo filme priamo nestretávame). Režisér si však dovoľuje oveľa viac a nanáša ďalšie mätúce vrstvy a symboly, ktorých lúštenie hrozí nadinterpretovaním - káčatká a labute (žeby narážka na rozprávku o škaredom káčatku?), Hannah Arendt (leták s ňou sa objavuje v diskotékovej sekvencii, ktorá vo vysokej kadencii staccatového strihu podsúva nálož nezachytiteľných grafických obrazcov - pre dôkladnú analýzu by stálo za to si každý záber osobitne zastaviť a pozrieť sa naňho zblízka), šteklivejšie časti domácich videonahrávok z detstva (jemné náznaky detskej pornografie) a samotné používanie detských kresieb ako úvod ďalšej časti rozprávania._____Hlavné úskalie spočíva práve v problematickom podchytení filmu, vďaka ktorému nie je možné určiť, či a nakoľko je zvolená forma adekvátna výpovedi. Nie som totiž, napriek zábavnosti a sugestívnosti tohto neobyčajného debutu, dostatočne presvedčený, že o niečom skutočne vypovedá (lenže ani o opaku). Zároveň však necítim potrebu vidieť ho znovu a bol by som radšej, aby Krzysztof Skonieczny natočil ďalší film, v ktorom preukáže svoje schopnosti a štýl. Až potom budem schopný Hardkor Disko doceniť, alebo zavrhnúť. Rozhodne to však nejde zďaleka tak ľahko, ako si tu viacerí myslia. 60% () (méně) (více)

mrart 

všechny recenze uživatele

Vizuálně, režijně i scénáristicky výrazně slibný režisérský debut. Skonieczny se před tímto snímkem věnoval hlavně hudebním klipům a na filmu je to v pozitivní rovině znát. Po jeho skončení navíc divákům zůstane v hlavě ne úplně příjemné množství otázek, což osobně hodnotím jako významně kladný přesah. Musel jsem si v hlavě několikrát celý snímek rekapitulovat a skládat si k sobě malá vodítka, která i přes všechnu snahu nechávají hlavní míru interpretace jednání hlavní postavy na divákovi samotném. ()

Flakotaso 

všechny recenze uživatele

Nejenom na debut je to po všech stránkách vysoce kvalitní počin, nemluvě o točení prý zejména z vlastních zdrojů atd. Objevem pro mne byl výtečný herec Marcin Kowalczyk s tak trochu čepkovskýma očima (jak říká jedna z postav ve filmu: ty masz oczy take...kurwa! :), budu ho určitě sledovat. Jinak zaslouží pozornost zejména skvělá práce s rytmem a očekáváním. Skonieczny má nakoukáno a na jeho filmu je to poznat. Nakoukáno však zjevně nemá množství diváků na LFŠ, jelikož jsem se za jejich stupidní dotazy po projekci musel stydět. Je až děsivé, jak moc působí ten lobotomický mor pomýlenosti, že ve filmu musí být všechno explicitně vysvětleno a skupinka, odchovaná pravděpodobně na amerických "šokujících" thrillerech z konce 90.let, pak zhrzena nutí režiséra vysvětlovat co znamenalo toto a tamto, proč tam bylo toto a ne tohle, kdo je ten a onen a dokonce jestli se bude točit dvojka! Není přece chyba filmu, že je nastaven více na čistě smyslový modus vnímání a že většina diváků je vědomě či podvědomě "nastavena" na modus rozumový, lačnící po odpovědích. ()

Galerie (18)

Reklama

Reklama