Dům bláznů

Ač je film popisován jako romantické drama, moc dramatičnosti jsem tam nepostřehl. Spíš mi to přišlo jako smutná komorní komedie. Když se člověk nad tím vším zamyslel, muselo to být opravdu kruté, ale zde to zachyceno nebylo. Nejvíce mne zaujala postava Žany, která víceméně táhla celý film. A nejvíce mne překvapil Bryan Adams, který si tu zahrál její sen. 70% (20.01.2014)

Podobenství, typicky rusky rozmáchlé, tragikomické a místy absurdní. Se zajímavou atmosférou, tentokrát přece jen ne úplně jednolitou. Vzhledem k prostředí blázince a války se pak paradoxně zcela od reality odtržené pasáže romance s Bryanem Adamsem zdají nejnormálnější a nejlidštější. Spousta hlubokých myšlenek tu také nebyla zasazena na špatnou půdu. (04.07.2008)

Ty klipovité záběry s Bryanem Adamsem z filmu opravdu zbytečně trčí, možná by bylo lepší je aspoň svítit stejně jako zbytek filmu. Ale co, jsou to sny naší mírně švihlé hrdinky, tak budiž. Jak mě totiž většina filmů z blázince nudí tím, jak se jejich tvůrci z toho snaží vytřískat alegorii našeho „normálního“ světa, Končalovskému se povedlo mne zaujmout. Už proto, že se mu celkem daří vyhýbat se všemožným klišé. I když se přes ten blázinec stihnou přehnat obě znepřátelené armády. A to pak opravdu těžko říci, kdo jsou větší blázni... (23.10.2010)

Film v ktorom je v hlavnej úlohe symbolika každého druhu. Bez pozorného sledovania a záľuby v lúskaní orieškov sa jeho hodnota stráca v obrázkoch a skrytých významoch. „Čo vidíš? – Jablko. – A ja národy, ktoré sa milujú, zabíjajú a bojujú. Ako ho môžem zjesť?“ „Boh odpúšťa. – Ktorý? – Všeobecne..Boh! – Odpúšťam Ti. Choď!“ Kto z nás je blázon? Ten, čo nemôže zjesť jabĺčko, alebo ten, čo chce slobodu, pomstu, trávu, jesť? Boh odpúšťa všetkým. Je to jeho práca a navyše – všetko vie a preto nesúdi. Necháva súdiť hlúpeho človeka. Hudba, ako symbol iného sveta, kde sú všetci šťastní a spokojní, láska, ktorá nás drží pri živote, kým sa niekto za nás modlí. Mnoho takýchto podobenstiev je vo filme o vojne, ktorá zbavuje ľudí zvyškov ľudskosti, ktoré v nás ostávajú, keď nám chýba sloboda a životy riadi diktát. Ľudstvo nikdy nepochopí, že sloboda je len vnútorný pocit, rovnako ako ten, ktorý nám navráva, že môžeme niekoho ovládať. A preto, kým na zemeguli nebude veľkým nápis „dom durakov“ a my všetci budeme dnu, neprekročíme svoj tieň a nedotkneme sa slobody ani jedným prstom. (18.03.2006)

Rozmýšlam, kto vlastne bol v tomto filme bláznom?? Či pacienti, konkétne napr. - ženská, harmonikárka, ktorá si vo svojom halucinogénnom svete vysnívala, že sa stane ženou B.Adamsa alebo pravými bláznami boli skôr vojaci, ktorí nezmyselne bojujú proti tým, po boku ktorých kedysi priateľsky stáli. Vlastne ide o 2 dejové línie, ktoré majú veľa spoločného, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí tak javiť. Končalovskij sa s pointou trošku viac vyhral, nezobrazil ju až tak prvoplánovo, no s citom a metaforicky. V tejto bláznivej a uletenej dráme možno nájsť rovnaké charakteristiky vojakov, aj bláznov. Aj keď výsledný dojem je rovnaký, irónia a podstatný rozdiel pramenia len v jednom : sú tí, ktorí za to jednoducho nemôžu a tí, ktorích zdravý úsudok by mal byť relatívne v poriadku, aj keď to v konečnom dôsledku tak nevyzerá... Výborné dielo nielen po dejovej, ale aj technickej stránke! (21.06.2007)