Howlův kráčející hrad

Vždy, keď začnem mať dojem, že filmová fantasy zdochla s Návratom kráľa a odvtedy sebou len zúfalo plieska na plytčine, príde niekto ako Hayao Miyazaki a napáli do mňa pecku o rozmeroch Zámku v oblakoch. Kompaktnú epickú silu Mononoke síce príbehovo roztrieštený Zámok nedosahuje, ale Cestu do Fantázie posiela do zabudnutia jedinečnou steampunkovou atmosférou a drvivou kadenciou nápadov a zvratov. Len škoda, že je stopáž trochu únavná a ku koncu príbeh nedáva celkom zmysel (resp. vyžaduje mnohonásobné pozretie, aby človek prenikol do symboliky príbehu, čo je samozrejme čisto subjektívna výhrada a niekto to môže označiť za hlavné pozitívum filmu). Napriek akýmkoľvek výhradám veľká paráda. Keď sa človek príliš nechá unášať hollywoodskou tsunami, ľahko zabudne, že niekde inde ešte žijú tvorcovia, ktorí odvážne natáčajú filmy nepodliehajúce akémukoľvek trendu a oplývajúce bujnou fantáziou a obrazotvornosťou. (03.07.2009)

Ano, příběh je možná trochu méně přehledný a trochu více překombinovaný a může se zdát poněkud delší, ale to není nic, co by dokázalo otřást jedním pro mě nejdůležitějším faktem. A tím je ta bezbřehá fantazie a dobrodružství, které mě vždycky tak pohltí, že mám chuť být zase dítě a dalo by se říct, že jako dítě si ten film prožiju. O to mi jde u Miyazakiho především - až potom je vizuální úchvatnost nebo počet nových vychytávek - a to se mu především dobře daří. Zatím s každým jeho filmem, co jsem viděla. A teď již dost bylo sentimentu. Zámek v oblacích i na Miyazakiho poměry umí zase něčím zajímavým překvapit, například si nepamatuju, že bych kdy viděla film pro děti, kde hlavní hrdinkou je stará babka, co sem tam slušně zahlásí. Pak taky bezkonkureční ohňodémon co neutrpěl ani předabováním do angličtiny a krásná hudba to dorazí. Oou, až tenhle pramen vyschne, to bude černý den! (21.03.2012)

Miyazakiho dva predchádzajúce filmy ma naozaj okúzlili, no tentokrát bolo na mňa tých fantasy prvkov trošku priveľa. Jednoduchšia dejová línia by filmu určite prospela a skrátenie o pár minút dvojnásobne. Inak je ale všetko na správnom mieste. Animácia kúzelná, nápady originálna a dojemnosť a úprimnosť ďalšieho pekného príbehu na najvyššom stupni. 70%. (15.10.2009)

Filmy od Miyazakiho Vás chytnou za ruku a vezmou na kouzelnou procházku neuvěřitelným krajem. On je prostě tutovka. Opět jsem nestačila zírat nad tím množstvím fantazie, která nemá hranice a překrásnou hudbou. Příběh zde byl možná ještě víc poutavý než v Cestě do fantazie, přesto za ní jako celek trošku zaostává. Chybí mi tu ještě půlka lžičky roztomilosti. I tak je to nesmírně skutečné...necelých 5*. (05.09.2011)

Jeden z kolegov sa pýta, kam ten Miyazaki na tie nápady chodí. Dobrá otázka. Bolek Polívka na ňu svojho času za seba odpovedal, že on na ne nechodí, ono to chodí naňho. Nech už pán režisér z knižnej predlohy prevzal čokoľvek, veľa toho zaiste nebolo, keďže výsledkom je to, čomu sa hovorí "typický Miyazaki". Kamže to teda ten starý pán chodí? Kde inde než do tradičných čínskych a japonských záhrad (spomeňte si, aj filmový Howl-Hauru má "svoju záhradu"), ktoré excelentne demonštrujú východnú koncepciu poézie - na Západe je poetická vonkajšia podoba vecí, na Východe ich vnútorný, "duchovný" rozmer. V týchto záhradách nič nie je tým, čím sa zdá byť, keďže cieľom bolo vytvoriť ekvivalent prírody, krajiny či univerza. Stromy sú zakliate do bonsají, horské chrbty do balvanov. Les nadobúda podobu skalného labyrintu zloženého z pozliepaných pórovitých monolitov. Dažďová kvapka je reprezentovaná v podobe sústredných kružníc vyrytých do jemného štrku, riečny tok v sústave navzájom sa prekrývajúcich plochých kameňov. Výhľady do záhrady majú podobu otvorov v tvare mesačného kotúča či roztvoreného vejára, čím vzniká "vypožičaný obraz". Do bambusového húštia sa pozerá skrz kamenné či drevené mreže s naturalistickým alebo symbolickým ornamentálnym rastrom umožňujúcim subjektívnu interpretáciu videného. Latentná podoba videná v kuse kameňa stačí, aby bol kameň posadený na podstavec s rovnakou vážnosťou, s akou sa v Európe na podstavec kladú sochy. Poloabstraktná textúra v travertíne stačí, aby bol daný kameň vložený do honosného rámu a zavesený na stenu pavilónu. Skala nachádzajúca sa v inej, dutej skale. To všetko sú subtílne imaginatívne a fantazijné momenty cudzie európskej senzibilite až do doby vzniku surrealizmu. Interpretácia Miyazakiho tvorby prostredníctvom signifikantného elementu východoázijskej kultúrnej tradície? Ale prečo nie? (31.08.2008)