POMO

O strastiach podivnej japonskej rodinky. Otec je transvestita a potešenie nachádza vo fotografovaní svojej rodinky alebo seba samého v ženských šatoch. A syn a dcéra sú adolescentami bez budúcnosti, ktorí žijú v rovnako šedivom, bezcitnom a formulaickom svete, ako je svet ich počitačových hier. Za všetko môže ich matka, ktorá ich pred desiatimi rokmi opustila a utiekla s "mladším samcom". Kultúrou vzdialený, ale námetom blízky film, ktorý nám krásne umožňuje dostať sa všetkým postavám pod kožu skrz ich roztomilé slabosti alebo dlhodobo skrývané a napokon vyslovené city. Krásna snímka o súdržnosti rodiny, odpustení, láske a sebaobetovaní. Smutné a príliš dramatické okamihy sú v nej odľahčované jemným, civilným humorom. Režisér nechce tlačiť na pílu a ždímať z nás slzy. Radšej zostáva v poetickej a odľahčenej rovine.

Prvá polovica Unfaithful je výborná. Adrian Lyne je brilantný psychológ a fantasticky zachycuje pochody vydatej ženy, zmietanej nespútanou sexuálnu vášňou a výčitkami svedomia kvôli podvádzaniu a "ubližovaniu tým, ktorých má rada". Z tohto hľadiska je úplne fantastická scéna vo vlaku s milostnými flashbackmi. A v scéne vo vani režisér výborne zachycuje odcudzenie, ktoré hrdinka pociťuje k svojmu manželovi. Celú túto vynikajúcu časť filmu, nakrútenú v typicky lyneovskom hypnotickom štýle, som hltal so zatajeným dychom. Ale v druhej polovici scenár prelaďuje do opozeraných, nedomyslených a lacných thrillerových klišé, ktoré sú paródiou na seba samé.

Vyprahnuté, prašné iránske pláne bez kvapky vody. Kamera s minimom pohybu. Žiadna hudba. Svet bez emócií, bez farieb. Solventnejší muž v strednom veku, samovrah, hľadá v tomto prostredí niekoho, kdo by ho bol ochotný nadchádzajúcu noc za tučnú finančnú odmenu pochovať. Nezáleží na tom, prečo to chce - a ani sa o nedozvieme. Abbas Kiarostami nerád manipuluje city diváka, rád ho necháva iba pozorovať a skladať si myšlienky. Čo robí tento film zaujímavým, že som od neho nemohol odtrhnúť oči? Keby som sa mi to podarilo odhaliť, opadlo by z neho kúzlo, ktorým disponuje. V každom prípade, prvý krát som bol kvôli filmu po jeho skončení smädný.

Pekný, hlboký, smutný príbeh. Ale obrazovo tak chladne a nezaujímavo natočený, ako ktorýkoľvek rakúsky či nemecký televízny seriál. Plýtvanie veľkým filmovým plátnom!

Celý čas sledujeme skupinku ľudí (herec veterán, herečka začiatočníčka, úspešný producent, vodič, ktorý chce byť úspešným producentom, atď.), ktorí počas inkriminovaného festivalu hľadajú životné šťastie. Tí neúspešní hľadajú úspech, tí úspešní ho berú ako samozrejmosť a túžia po šťastnom partnerskom živote a láske. A do toho je samoúčelne inštalovaných zopár záberov na billboardy filmov Stigmata, Fight Club alebo Entrapment. Žiadny humor, žiadna satyra à la Robert Altman. Iba nudné dialógy, ktoré až v poslednej tretine - keď postavy začnú odkladať svoje masky - dostanú nejaký zmysel. Veľmi slabé.

Svet podzemných chodbičiek a trávy v Mikrokozme sa zmenil v pláne nádhernej prírody po celom svete. Len škoda, že sú všetky zábery vo filme tak krátke a tie najlepšie z nich si nemôžeme vychutnať tak, ako v pomalšej, plynulejšej a hypnotickejšej Barake. Každopádne to treba vidieť na veľkom plátne a kvôli pádu ľadovca minimálne v Dolby Digital!

Psychedelický trip o skupinke hercov, ktorí sa v Benátkach pokúšajú nakrútiť historický film. Mike Figgis tentoraz prestrelil. Jeho dokumentaristicky pojatá snímka je iba zlepencom nesúrodých divadelných hereckých výstupov, snových vízií a ľahko dráždivých sexuálnych obsesií. Väčšina filmu je točená digitálnou kamerou alebo cez rôzne filtre a obraz je miestami rozdelený na štyri časti, pričom v každej sledujeme niečo iné. Rovnaký koncept ako predchádzajúcom Figgisovom Timecode). Čo to má ale znamenať? Vzdanie holdu procesu filmovania? Alebo hereckému umeniu? Pri uvedení na festivale tretina divákov odišla pred skončením filmu, druhá tretina na konci nadšene tlieskala a tretia tretina (vrátane mňa), ktorá zostala do konca iba vďaka veľkej dávke tolerancie, odchádzala s pokriveným úsmevom.

Psychologická štúdia dvoch postáv, zaoberajúca sa relativitou viny a zla. Celý film je inscenovaný do niekoľkých interiérov alebo nápadne štúdiových exteriérov a stojí výhradne na dialógoch a hereckých výkonoch Harveyho Keitela a Stellana Skarsgårda. Striktný americký vyšetrovateľ Keitel sa snaží dokázať nepriamu účasť hudobníka Skarsgårda na nacistických zločinoch. Obaja herci predvádzajú geniálne výkony. Snímka je ale nesmierne ukecaná a načisto ignoruje potenciál filmovej výpravy. Ale aj to by jej išlo prepáčiť, keby nebola tak chladná a didaktická. Polanského dráma Death and the Maiden, podobným spôsobom riešiaca podobný námet, je oveľa lepšia. Napínavejšia, pútavejšia, emocionálnejšia.

Dvaja teen chalani a dve teen holky sa ocitnú v uzatvorenom podzemnom atómovom kryte uprostred lesov a po niekoľkých dňoch si začnú ubližovať. Krvavým spôsobom. Štandardný, ničím výnimočný kríženec Blair Witch Projectu a Cube, podfarbený dynamickým soundtrackom. The Hole iba mechanicky variuje sto krát videné klišé.

Keď som mal 17 a cítil som sa byť "duchaplným liberálnym intelektuálom", Salò sa mi páčilo. A hoci ani dnes nemôžem poprieť režijnú invenciu v posledných piatich minútach (voyeuristický ďalekohľad a hrozivé hučanie lietadiel na pozadí), zvyšok filmu je pre mňa iba samoúčelnou homosexuálnou (s)exhibícou s minimálnou výpovednou hodnotou.