POMO

Policajný výsluch kriminálneho výrastka zliepa flashbackovú mozaiku uplynulých udalostí, vedúcich k tragickej explózii lode v prístave. Sofistikovaný čierny film-noir, v ktorom je nakoniec všetko úplne ináč, než sa zdá i na predposledný pohľad. Perfektný scenár, postavený na flashbackových súvislostiach a detailnej charakterizácii postáv, natočený za neuveriteľných $6 miliónov USD. Jeden vtedy ešte neznámy herec tu mal obrovské šťastie. Dostal rolu, ktorá ho spravila na dlhú dobu polobohom. Chcem sequel, v ktorom si jeho postavu užijem dlhšie než desať sekúnd a nezostane pre mňa iba mýtickým zjavením!

Britney Spears sa s dvomi kamarátkami vydáva na cestu vzkriesenia ich upadnutého priateľstva a vyriešenia "existenciálnych problémov". Neskutočne naivná a hlúpučká, príšerne zahraná a úboho zrežírovaná muzikálovo-psychologická road movie pre najmenších divákov. Myslím divákov pod 12 rokov, pre ktorých to môže byť zaujímavý "príbeh zo života". Britney sa snaží čo jej sily stačia, kupodivu sa ani raz nepozrie do kamery. A svojim fanynkám odovzdáva nenahraditeľné posolstvo, že sa nemajú nikam ponáhlať a s odpanením si majú počkať na "toho pravého", ktorý im to spraví v kalifornskej vile na pobreží oceánu. Šlo by sa na taký film hnevať a dať mu menej než 1*?

The Time Machine je to krásne natočený, má úžasné vizuálne efekty a Guy Pearce sa snaží čo mu sily stačia, ale obsahovo je skoro takou bejkovinou ako Wild Wild West. Chvalabohu je ale podstatne kratší a skončí skôr, než vás stihne naštvať. S prižmúrením oka, v slabej chvíli diváckej naivity a skromnosti, za 3*.

Barry Levinson sa imidžom postáv, hudbou, autami a rekvizitami snaží vniesť do súčasného sveta nostalgiu klasických gangsteriek, ale jeho zámer sa míňa účinku. Akoby bol režisér priliš konzervatívny a súčasná doba mu bola príliš vzdialená na to, aby ju dokázal s nadhľadom prepojiť s nostalgiou. Dvaja hlavní predstavitelia nie sú „sympaťáci s malými chybami“, ale „zabednení trobirohovia“, z ktorých ani jeden si nezaslúži sympatie (opäť úžasnej) Cate Blanchett. Humor a dialógy, ktoré tu majú zohrávať veľkú rolu, sú VEĽMI slabé a aj satyrické podtóny s mediálnym reflektovaním udalostí sú nedotiahnuté. Bandits sú vzhľadom k tvorcovskej zostave sklamaním. Na tri hviezdy ich vyťahuje iba spomenutá Cate Blanchett.

Typický Stanley Kubrick. Vo filme niet chvíle, ktorá by nebola súčasťou prepracovanej mozaiky psychologického labyrintu. Všetko je perfektne načasované, plynulé, kamera sa väčšinu času pohybuje v pravých úhloch a v rozvnobežkách so stenami šablónovitého hotelu. V hudbe nezaznie jediný tón, ktorý by v nej nebol nevyhnutný. Výtvarný i hudobný minimalizmus najhrubšieho zrna, dokonale umocňujúci stiesňujúci pocit z prázdneho prostredia, kde sa príbeh odohráva. Jacka Nicholsona nesledujeme iba ako filmovú postavu, ale vďaka Kubrickovmu vizuálne naturalistickému režijnému pojatiu sa ním stávame. Rovnako ako v ňom, aj v nás sa stupňuje nervozita, až sa sami obávame, čoho by sme boli na jeho mieste schopní. Shining sa takmer ani nedá označiť nálepkou "horor", ktorá náleží bežným hororom pre žánrové pobavenie. A hoci je škoda, že mi jeho chlad a precízna vykalkulovanosť neumožňujú prežiť príbeh hlavných postáv ináč než iba myslou, dávam plné hodnotenie. Rešpektujem Kubrickovu odosobnenú cestu, ktorou sa vydal, pretože v tomto šialenstve budem nachádzať pri každom zhliadnutí niečo nové.

John Carpenter rezignoval na temnotu a napätie a vybral sa smerom rockovej hudby, splatteru, drsnej akcie a frajerských hlášok. Na jednu stranu ma sklamal, pretože v jeho podaní zbožňujem práve to, na čo rezignoval, ale na druhú ma týmto úletom pobavil viacej, než s Village of the Damned. Aby ale vystúpili Vampires z šedého priemeru podobných upírskych filmov, by museli ponúknuť aj niečo viac, než iba rozlietanú kameru s peknými filtrami. Museli by umnejšie a citlivejšie skĺbiť černohumornú a hororovú rovinu. A tam Carpenterova réžia zlyháva.

Magickosť a pútavosť Prince of Darkness stojí výhradne na jeho vývtarnej a hudobnej stránke. Vizuálne efekty sú síce lacné, miestami až smiešne, ale nie je ich toľko, aby uškodili. Naopak je tu množstvo temnej a dusnej atmosféry, vytváranej takmer neustálou tmou, skvelými snovými obrazmi a démonickou hudbou. Rovnako ako The Thing, aj toto je horor s extrémne pesimistickým záverom, pri ktorom vás zamrazí a nebudete mať zrovna chuť otvoriť si šampus.

Možno som precitlivelý na genetické premeny ľudí vo filmoch, no keď som The Thing videl prvý krát, ako ôsmak na základke, nemohol som celú noc zaspať a potil som sa ako s horúčkou. Bol to príšerný zážitok. Zaprisahal som sa, že už nikdy nesiahnem po horore. Aj kvôli tomuto intenzívnemu zážitku sa stal žáner neskôr mojím najobľúbenejším. The Thing disponuje unikátnou atmosférou izolácie a beznádeje, ktorú dokonale podporuje Morriconeho ponurá hudba, nadčasovými špeciálnymi efektami a úžasne temným, pesimistickým záverom. Je to precízne vygradovaný horor, ktorý vám postupne sťahuje smyčku okolo krku a ktorý je od prvej do poslednej sekundy takmer existenciálnou depkou, navyše prekladanou jednými z najdesivejších hororových výjavov ever.

Tim Burton (Batman) alebo Bryan Singer (X-Men) to mali jednoduchšie. Ich komiksovky boli zaujímavé výpravou, atmosférou a s tým spojenou schopnosťou vtiahnuť nás do „iných svetov“. Raimiho Spider-Man ničím takým nedisponuje. Po jeho skončení som si nepamätal jedinú scénu, ktorá by ma priviedla so diváckeho vytŕženia. Tobey Maguire stelesnil premenu postavy výborne, ale Kirsten Dunst je na tento typ filmu príliš tuctová. A postava Green Goblina nie je strašidelný záporák, ale nešťastná troska s väčším problémom s vlastnou identitou, než aký má so samotným Spider-Manom. Ani osobité vizuálne pojatie, ani poriadne prepracované postavy. A predvídateľný príbeh, hodný 40-minútovej epizódy TV seriálu, roztiahnutý do dvoch hodín. Spider-Manovi je sfilmovaný elegantne a nedisponuje popcornovou blbosťou. Ale je iba nafúknutou bublinou, ktorá sa po prasknutí rozplynie ako obláčik a nič po nej nezostane.

John Q. je naivný hollywoodský kalkul o otcovi, ktorý je ochotný urobiť všetko pre to, aby dostal svojho syna na listinu príjemcov darovaných orgánov. Prehnane sentimentálna báchorka, ktorá sa vás snaží roznežniť oceánom moralistických, dobrosrdečných myšlienok tam, kde načisto zlyháva intelektom. A k jej nechutnému vykradnutiu Gavrasovho Mad City sa ani nevyjadrujem.